Premýšľal som, či dám tejto úvahe názov Sloboda, alebo Pravda. Pravda je synonymom slobody. Slobodní sme len vtedy, keď poznáme pravdu. Ako sa ju však dozvedieť? A čo je vôbec pravda? Goebbels tvrdil, že je to stokrát opakovaná lož, pre Napoleona bola pravda to, čo tvrdil on - v prípade, že zvíťazil. Talleyrand pragmaticky dodáva: Pokiaľ sa dá, hovorte vždy pravdu, zíde sa vám to, keď budete musieť klamať. A Ježiš bez pragmatických úmyslov vyzýva: Tvoja reč nech je áno – áno, nie – nie.  Mohol si to dovoliť, pretože podľa prorokov bol predestinovaný na kríž a tak sa nemusel obávať ani tých najhorších dôsledkov hovorenia pravdy. Vedel, že skončí zle. Možno aj to bol dôvod, prečo smelo hovoril pravdu.

Istá pani mi na besede povedala, že moja kniha je zlá. Trochu sa ma to dotklo, pretože každý autor túži, aby sa jeho kniha páčila všetkým. Napriek tomu som na písanie nezanevrel. Naopak. Na besede bolo zo päťdesiat ľudí a spýtal som sa ich, či majú rovnaký názor ako pani. Mlčali. Pani si to vysvetlila ako svoje víťazstvo. Vyzval som preto prítomných, aby tí, ktorí knihu čítali a považujú ju za dobrú, zdvihli ruku. Dvanásti ju považovali za dobrú. Ostatní ju nečítali. Takže dvanásť ku jednej. Celkom slušná bilancia. Pani sa však urazila. Nahnevane pokárala tých, ktorí so mnou súhlasili a teatrálne opustila miestnosť. Asi šla do sveta hľadať spojencov pre svoju pravdu. Škoda. Po jej odchode sa rozbehla plodná diskusia. Najmä o tolerancii. Pani by pochopila, že pravda je vždy subjektívna a závisí od objektívneho charakteru práve platného stavu vecí.

Na tamtej besede bol objektívny stav vecí 12 : 1 v môj prospech. Možno na inej besede by bol pomer opačný.  V môj neprospech, ale možno v prospech pravdy. Pani by možno pochopila, že beseda, na ktorej bola, nie je priestorom pre presadzovanie svojej pravdy, ale priestorom pre počúvanie pravdy iného. Celý náš život je akási beseda, ktorej základný zmysel nespočíva v tom, aby jeden druhého o svojej pravde presvedčil, ale aby jeden druhému umožnil svoju pravdu slobodne a bez obáv vypovedať. Tak po Voltairovsky: Nesúhlasím s tvojou pravdou, ale urobím všetko preto, aby si ju mohol hlásať.

Zdá sa, že jediným objektívnym kritériom pravdy je život sám. Pravda závisí od objektívneho charakteru práve platného stavu vecí. Ak za socializmu bol u nás práve platným stavom vecí imperialistický nepriateľ, dnes je platným stavom vecí nepriateľ náboženský, rasový, alebo sociálny. Bez nepriateľa akoby náš život nebol plnohodnotný.

Predal mi raz v Berlíne chlapík noviny, ktoré stáli podľa ceny uvedenej na titulnej strane osemdesiat centov. Dal som mu euro a čakal späť dvadsať centov. Chlapík sa už ale venoval ďalšiemu kupcovi. Reklamoval som výdavok. Pozrel na mňa a s úsmevom povedal: „To je v poriadku, nemusíte zasa veriť všetkému, čo sa píše v novinách.“

Niektorí novinári chápu pravdu talleyrandovsky, iní ježišovsky. Médiá by mali byť predovšetkým priestorom slobody. Ibaže aj médiá vlastnia ľudia so svojim nazeraním na život, so svojou pravdou. Namiesto toho, aby verejnosti sprístupňovali pravdy z celého názorového spektra, prezentujú len pravdy svoje. Na rozdiel od amatérskej šíriteľky svojej pravdy na spomínanej besede, šíria médiá svoju pravdu profesionálnym spôsobom používajúc overené triky a právne ošetrené podvody. Sú to známe otázniky za jasnými oznamovacími vetami – Poslanec Novák kradol?, čarovné slovíčka – údajne, vraj, a najčarovnejšie – ako sme sa dozvedeli z dobre informovaných zdrojov, ktoré nechceli  byť menované.

Na besedách radím mladým ľuďom, aby články, ktoré majú v titulku otáznik a vo vnútri zmienené slovíčka, vôbec nečítali. Je predsa jasné, že ak má novinár skutočný zdroj, tak ho s radosťou uvedie, aby dodal článku dôveryhodnosť. Ak má zdroj, ktorý „nechce byť menovaný“, je to zdroj nedôveryhodný. Pravdepodobne je ním sám novinár, ktorý si informáciu vymyslel. Novinár a najmä jeho šéfovia však veľmi dobre vedia, že čarovné slovíčka údajne a vraj si ľudia nevšímajú a považujú správu za pravdivú. Alebo aspoň pravde podobnú. Teda rovnajúcu sa lži.

Slobodní novinári a spisovatelia sú základným predpokladom a súčasťou slobodného národa. Novinári môžu byť pôrodníkmi pravdy, ale aj jej hrobármi. Nepravdivé informácie zotročujú a je jedno či ich vysloví novinár, prezident, alebo pápež. Z neznámych dôvodov hovoríme o slobode tlače. Sú dokonca medzinárodné inštitúcie, ktoré slobodu tlače v jednotlivých krajinách hodnotia a zostavujú rebríčky akýchsi pomyslených hitparád krajín. Priznám sa, že doposiaľ neviem, či sa v týchto rebríčkoch hodnotí sloboda novinárov, alebo sloboda čitateľov. 

Donedávna som mal silné podozrenie, že v slobode toho, čo si novinári môžu písať patríme k svetovej špičke. Naopak, v slobode čitateľa patríme na dno svetových rebríčkov. Vzťah medzi slobodou pisateľa a slobodou čitateľa nemusí byť priamo úmerný. Závisí od videnia sveta vydavateľov a im spriaznených novinárov. Sloboda tlače je slobodou tých, ktorí tlač vlastnia. A tí, ktorí ju čítajú sa môžu spoľahnúť len na zodpovednosť a odvahu novinára. Preto som nazval úvahu Zodpovednosť. Bez nej niet ani slobody, ani pravdy. Ani pisateľa, ani čitateľa.    Kiež by ten berlínsky predavač novín nemal pravdu.