Mal som onehdy v krčme na Orave príznačnú skúsenosť. Prisadol som si k trom chlapom, objednal „rundu“ borovičky pre všetkých a dal sa s nimi do debaty. Svorne nadávali na akéhosi Štefana, vyčítali mu to i ono. Pochopil som, že ide o starostu obce. Po pol hodine vstúpil do krčmy zavalitý chlap a moji traja spolustolovníci ho takmer donútili aby si prisadol. Objednali mu borovičku, chlapík mlčky vypil, poďakoval a odišiel. „To bol on! Starosta! Pekný vtáčik,“ pohrozil za ním jeden z nich. „Prečo ste mu vaše výhrady nepovedali do očí?“ Chlapi  mlčali.

Zaplatil som borovičky a odišiel bohatší o skúsenosť s krčmovými zbabelcami. Skúseností so zbabelcami nekrčmovými, poštovými, či internetovými má každý z nás dostatok každý deň. Keď si chcem otestovať Aristotelovu tézu, že spôsob konania každého je totožný s jeho duševným stavom, zájdem si na internetovú diskusiu. Vždy sa ukáže, že staroveký Grék mal pravdu. Odvážni, ktorí sa podujali niečo dokázať, pretože ich k tomu vedie ich duševný stav, sú tu napádaní zbabelcami, ktorých k tomu, rovnako, vedie ich duševný stav. Hovorím o odvážnych a nie o drzých a arogantných.

Odvážni bývajú zvyčajne plachí, majú len veľkú vieru a chcú o nej poskytnúť dôkazy. Predovšetkým sami sebe. Zbabelcovou vierou je, že všetci sú takí ako on. Zbabelí, podlí a zákerní. Tieto vlastnosti nemôžu jestvovať jedna bez druhej. Neviem si predstaviť zbabelého človeka, ktorý je zároveň čestný, odvážneho podliaka, či zákerného hrdinu.      

Tak sa ukrytí v tieni anonymity vyjadrujú k tým, ktorí našli odvahu povedať svoj názor, či vykonať čin verejne. Anonymovia sa zvyčajne prejavia vtedy, keď to „všetko“ skončilo. Ak skončilo dobre, vedia prečo to dobre skončilo, ak to skončilo zle, rovnako vedia prečo to skončilo zle. A čo sa malo spraviť preto, aby to skončilo dobre. Lenže teraz je už neskoro, ak by ich tí, ktorí sa vo veci angažovali, počúvali, bolo by to dopadlo celkom inak. Ibaže v tom je práve problém. Anonym sa nikdy angažovať nebude. Z princípu. Inak by prestal byť anonymom. Angažovanie sa ponechá na iných. Na odvážnejších, ktorí si trúfnu vystúpiť z tieňa anonymity.

Základnou vlastnosťou anonyma je totiž zbabelosť. Preto sa v internetových diskusiách ukrýva pod anonymnými menami a heslami, kde demonštruje svoju dobre utajenú odvahu, naviac, neraz s množstvom gramatických chýb. Bojí sa hanby, ktorú by mohol utŕžiť, ak by sa ukázalo, že je priemernejší, či dokonca podpriemernejší ako ten, ktorého si trúfne súdiť. Anonym totiž nekritizuje, ale súdi. A zásadne nechváli. Ak by chválil, uviedol by svoje pravé meno, pretože by nemal strach. Strach nie z toho, že by mu napadnutý prišiel jednu vylepiť, ale z toho, že by mohol byť verejne zosmiešnený. Bojí sa toho, čo svojim mudrovaním sám šíri.  Anonym projektuje do objektu, ktorý napadá svoju vlastnú nemohúcnosť a neschopnosť. Šíri medzi podobnými nešťastníkmi ako on, mor zlomyseľnosti.

Kladiem si otázku, ako by sa takíto nešťastníci správali, ak by sa dostali do zložitej životnej situácie. Koľko podrazov by vykonali a koľko rán pod pás by rozdali, keď ich rozdávajú z tepla a bezpečia anonymity, kde o nič nejde?

Pôvodne som chcel túto úvahu nazvať zbabelci, ale netrúfol som si. Nie, že by som sa bál, len nemám právo. Tak som ju nazval eufemisticky po tých, ktorí si trúfnu len kibicovať. Som totiž spisovateľ, človek, ktorý si vymýšľa hrdinské skutky, pretože si ich sám netrúfa vykonať. Ešte dobre, že môj adresát je anonym, neviem či by som si trúfol povedať mu do očí to, čo som v spravodlivom rozhorčení teraz napísal. Teší ma však skutočnosť, že som sa pod túto úvahu podpísal. Asi to so mnou nebude až také zlé.