Napriek tomu, či možno práve preto, že komentáre médií a prázdne slová politikov súčasných aj budúcich sledujem čoraz menej, napísal som túto úvahu. 

Dôvod prečo novinárov a politikov nesledujem je prostý – okrem zvyšovania hladiny adrenalínu a naopak znižovania serotonínu,  môjmu organizmu nič neprinášajú.
Adrenalín je hormón, ktorý zvyšuje krvný tlak a pripravuje organizmus na boj. Sérotonín nám dáva pocit šťastia. Skrátka tým ľuďom neverím.

Nie sú totiž sami sebou, ale sú tým, čo od nich žiada chlebodarca, okolie, skupina, v ktorej sa pohybujú. Spôsob správania sa skupiny udávajú vždy tí najarogantnejší. Ostatní prijmú ich normy a po chvíli sa sami nestačia čudovať, čo a prečo to vlastne vyvádzajú. 

Včerajšie Na kus reči s Mariánom Čekovským bolo fantastické a dokázalo, aký dôležitý a potrebný je humor v našich životoch. 
V sobotu zasa Jožko Banáš vystúpi s prednáškou o humore a šťastí na festivale v Banskej Bystrici.

„Obe tieto podujatia majú spoločný humor a veselosť. S pribúdajúcim vekom si stále viac uvedomujem, koľko vzácneho času som v živote stratil vo chvíľach, keď som bol vážny. Nazdávam sa, že ´život je príliš vážna vec na to, aby sme ho brali smrteľne vážne.´

Preto i krátkou ukážkou z knihy "Dementi" a pracovnou fotografiou pozývam na sobotnú akciu, ktorá bude celkom iste stáť za to.
Teším sa na vás, Jožo Banáš.“

V roku 2000 mi vyšla prvá kniha s názvom: „Lepší ako včera.“ Napísal som v nej aj takúto úvahu:

„Slovenský kameň“

            Ježiš sa z doteraz nezistených príčin zjavil na Slovensku. Potuloval sa krajinou, utešoval chorých, biednych, chudobných, hlúpych, bezmocných, mocných aj inak postihnutých. Prišiel i do Bratislavy, kde sa ocitol v blízkosti rozzúreného davu. Podišiel bližšie a zbadal zavalitého chlapíka s husárskymi bajúzmi, ktorého sa dav práve chystal kameňovať. Ľudia ho častovali hanlivými nadávkami ako zlodej, hráč, podvodník a niektorí sa nerozpakovali použiť ani výrazy najhanlivejšie - minister, či politik.

Priatelia,
tak sme sa po mongolsko - ruskej expedícii v púšti Gobi a v Altaji vrátili domov.

Prešli sme tisíce kilometrov lietadlom, mikrobusmi, peši a najmä na neuveriteľných ruských autách UAZ, ktoré v púšti a rovnako aj v rozvodnenom teréne robili zázraky.
Zažili sme neskutočné metamorfózy - na východe vyschnutá púšť Gobi, na západe v mongolskom Altaji prírodnú katastrofu - prudké lejaky, ktoré spôsobili zosuvy pôdy a do päťdesiat mŕtvych.
Striedavo sme prechádzali medzi búrkami a nádherným počasím.

Milé moje, milí moji, 

tak som sa vrátil z Košarísk, kde som dopísal a upravil štvrtú verziu románu o Štefánikovi.
Prichýlili ma moji priatelia Ingrid a Peter Polačkovci vo svojom penzióne Holotéch – Víška. Zrekonštruovaný pôvodný kopaničiarsky dom s vynikajúcou domácou kuchyňou, skvelým personálom a službami v doslova rodinnom prostredí mi dodal úžasnú energiu.

Z okna som mal výhľad rovno na masív Bradla a uznajte, aká už môže byť väčšia emócia ako písať román o Štefánikovi v jeho rodnej obci, medzi košarišskou farou – miestom jeho narodenia, a Bradlom, miestom jeho posledného odpočinku.

Milé moje, milí moji,

tak sa s románom o Štefánikovi dostávam do stavu, ktorý voľakedy môj vzácny priateľ Stanko Radič označil ako "prevádzková teplota". Iný priateľ, motivátor Honza Mühlfeit takýto stav označuje ako flow. Proste veci robíte s takou radosťou a ľahkosťou, že máte pocit, že to ide samé, že to za vás píše ktosi iný.

Na románe "Odchádzanie z času - Štefánik" sa mi pracuje s úžasnou ľahkosťou, keďže ho píšem s radosťou. Ako som sa už zopárkrát vyjadril, vstávam každé ráno o piatej, avšak nie na budík, ale na nadšenie. Sadám za počítač a píšem.

Na niekoľkodňovú návštevu Bratislavy zavítali moje vzácne ruské priateľky – prekladateľka, profesorka Lomonosovovej univerzity Alla Mašková a riaditeľka vydavateľstva MIK Moskva Jelena Paršková, ktorá vlani uviedla na ruský trh môj román „Zóna nadšenia“.

Alla a Jelena mi zároveň priniesli vydanie slávneho ruského týždenníka „Literaturnaja gazeta“, ktorý priniesol celostranový úryvok a recenziu môjho románu (nižšie je foto tohto denníka).
Dostať sa na stránky tohto prestížneho média, ktoré založil v roku 1830 Alexander Puškin a v roku 1929 ho obnovil Maxim Gorkij považujem za veľkú česť.