(Nielen o knihe rozhovorov Lasica – Štrasser)

Kráčal som svojho času lesným cintorínom neďaleko mestečka Halbe Teupitz pod Berlínom. Ležia tu vedľa seba tisíce mladých nemeckých a ruských vojakov, ktorí padli v poslednej bitke o Berlín. Kráčal som cintorínom a premýšľal, kto je na vine. Prečo tí, ktorí vtedy mali silu, právo a povinnosť povedať nie – mlčali. Kto z nich by mal odpustiť a komu.

Nemecký filozof Karl Jaspers hovorí:“ Existuje solidarita medzi ľuďmi ako ľuďmi, v ktorej dôsledku je každý zodpovedný za bezprávie, všetku nespravodlivosť na svete, najmä zločiny, ktoré sa dejú v prítomnosti, alebo s jeho vedomím. Ak som nevykonal všetko preto, aby som im zabránil, som spoluvinný. Ak som nenasadil život, aby som zabránil zavraždeniu iného, ale iba sa prizeral, cítim sa vinným spôsobom, ktorý sa nedá právne, politicky a morálne postihnúť. To, že ešte žijem, keď sa stalo niečo také, spočíva na mne ako nezmazateľná vina. V tom je základ viny nás všetkých. Inštanciou je jedine Boh“.

Jaspers to hovorí jasne, zrozumiteľne a presvedčivo. Má to len jeden háčik. Karl Jaspers sa dožil úctyhodných osemdesiatšesť rokov. Prežil prvú svetovú i druhú svetovú. Prežil i tých, ktorí ležia v Halbe Teupitz. Prežil ich, hoci vedel o tom v mene akej moci ich nútili vzájomne sa zabíjať. Azda aj protestoval, upozorňoval, ale ak ich prežil, dokazuje, že bol zbabelý. Pekne hovorí o vine, ale to je všetko. Napriek tomu si Jaspersa vážim, pretože berie na seba i svoj podiel spoluviny. Netvári sa na hrdinu, najmä nie na oneskoreného. Umrel v roku 1969. Žil v Nemecku ešte dvadsaťpäť rokov po vojne, ktorú začali nemeckí fašisti. Mal mnoho možností ukazovať prstom na tých druhých, aby aspoň čiastočne zmyl vinu zo seba. Napriek tomu, že mohol, neurobil to. Neurobil, pretože bol človekom pravdy.

Dnes na Slovensku podajeden farizej vykrikuje, že musíme poznať pravdu o našej minulosti, lebo bez tohto poznania niet budúcnosti. Áno, poznať pravdu patrí k dôstojnosti človeka. Výlučne pravdou sa stávame slobodnými, len sloboda nás robí bezpodmienečne pripravenými na pravdu. Problém poznania pravdy o našej minulosti je však, bohužiaľ, poznačený neúprimnosťou, účelovosťou a obávam sa aj politickým a ideologickým zámerom. Predovšetkým však je poznačený túžbou po moci tých, ktorí najviac vrieskajú za pravdou. Preto a pre nič iné menia hľadanie pravdy o minulosti na obyčajné prispôsobovanie svojmu egu, ktorého prirodzenou podstatou je vykresľovanie seba samého v lepšom svetle ako si skutočne zaslúžim.

Proces prispôsobovania pravdy je vlastný ľuďom, ktorí bažia po moci a vedia, že cesta pravdy k nej nevedie. Najobludnejšie na tomto procese je, že pribúdajúcim časom začínajú sami svojej pravde veriť, považujú ju za jedinú ozajstnú, stávajú sa majiteľmi pravdy a postupne i jej kazateľmi. Začínajú nás – menej drzých a menej mocibažných poučovať, ukazovať na nás a klásť nám čosi za vinu. Naši slovenskí Janovia. Jeden z Košíc, druhý z Bystrice, tretí z Rajca, štvrtý z...piaty z...tisíci z...Namiesto pravdy – najmä tej o sebe – hľadajú vinníkov. 

Pred niekoľkými týždňami vydalo vydavateľstvo Forza Music knihu rozhovorov jedného z  Janov s Milanom Lasicom. Dobrá kniha. Presnejšie - dobré odpovede. Ešte presnejšie nepresvedčivé otázky. Najpresnejšie – nepresvedčivé otázky od nepresvedčivého autora. Napríklad: „...minulosť nás dobehne. Čo s tou našou stratou pamäti? Máte pesničku, v ktorej sa hovorí – do batôžka si nalož pretvárku, lož a faloš...Vás štát vyznamenal trikrát – prvý raz Vám komunisti udelili titul zaslúžilého umelca ...(Janovi akoby bolo ľúto, že on ten titul nedostal) a je to trvalým podložím pre našu stratu historickej pamäti a pre náš spoločenský a mravný marazmus...Nemali  by sme sa správať charakterne, riadiť sa trebárs Desatorom?“

Takéto a mnohé iné konštatovania a otázky kladie Milanovi Lasicovi Jano. Výborný textár. Textár, ktorý sa dostal do povedomia ponovembrovej verejnosti na Slovensku najmä svojimi textami k piesňam z kabaretu Milana Markoviča. Mnohé z nich mali nekompromisný, antikomunistický obsah. Tak silne antikomunistický, až mi to bolo divnô..Tí, ktorí pamäť nestratili, nazývali tento program „Kabaret dvoch podpredsedov strany...“.Bohvie prečo!

Z niektorých odpovedí Lasicu som mal dokonca pocit, že expresívne politické otázky na našu prednovembrovú minulosť liezli na nervy aj jemu. Najmä tie, kde Jano očividne nebol spokojný s malou agresivitou a vysokou mierou tolerancie a pochopenia v Lasicových odpovediach. Obzvlášť pôvabne na mňa pôsobili Janove otázky  o Lasicovom podpise pod tzv.Antichartu – Vyhlásenie československých výborov umeleckých zväzov, ktoré odsudzovalo  Chartu 1977. Pre kompletnosť len uvádzam Janove otázky azda najnoblesnejšej postave Pražskej jari – Marte Kubišovej, ktoré jej položil v čísle 51 týždenníka Domino Forum v roku 2002 (Šéfredaktor Štefan Hríb, zástupca šéfredaktora Jano).Jano: “Drvivá väčšina umelcov ohla pred režimom chrbát. Chramostová, Landovský,Kryl, alebo Vy ste to neurobili. Prečo Vás bolo tak málo?“ A pre istotu Jano v tom istom rozhovore dodáva: “Mesiac po Charte 77 prišla Anticharta.

Mnohí dovtedy diskriminovaní umelci si jej podpisom vykúpili možnosť opäť pôsobiť v oficiálnej kultúre. Aký ste z toho mali pocit?“ Anticharta – oficiálny názov „Za nové tvorivé činy v mene socializmu a mieru“ (dostať v kníhkupectve Reduta, vydavateľ Revolver Revue, cena 265 Sk) okrem iného hovorí:“...sme šťastní, že v tomto úsilí kráčame bok po boku s umelcami Sovietskeho zväzu a ostatných socialistických krajín, s ktorými máme spoločný cieľ rozvoja socialistického života...preto tiež pohŕdame tými, ktorí...sa stávajú nástrojom antihumanistických síl imperializmu a v ich službách hlásateľmi rozvratu...Sme presvedčení, že budúce roky budú naplnené novými tvorivými činmi spätými so záujmami našich pracujúcich, s humanistickými cieľmi našej socialistickej spoločnosti a s politikou jej vedúcej sily – Komunistickej strany Československa“.

Milan Lasica vysvetľuje dôvody svojho podpisu a takmer všetkých umelcov, ktorí v tom čase niečo znamenali, zrozumiteľným, úprimným a pochopiteľným spôsobom. Z jeho hlboko ľudských odpovedí je každému jasné aké časy sme vtedy žili a ako je dobre, že už ich žiť nemusíme. Že už, chvalabohu nehrozia časy, kedy sa „nedalo vycúvať z funkcie predsedu ČSM a tak som to vzal. Ja som nikdy nebol ten typ, čo by schôdzoval, ale bolo treba vykazovať činnosť...Skončilo sa to tak, že predseda strany, mimochodom volal sa Milan Šimečka (otec dnešného šéfredaktora Sme – pozn.J.B.) aj s profesorom Mrlianom zvolali veľkú schôdzu. A na nej ma obvinili, že som spôsobil rozklad organizácie ČSM na VŠMU“. Milan sa svojim podpisom netají, statočne a čestne sa s ním vyrovnáva. Nikto tomuto umelcovi nikdy nič nevyčítal a vyčítať nebude.  Tak ako stovkám, tisícom či dokonca miliónom iných, ktorí tu žili, pracovali, tvorili a dúfali. Ktorí sa dnes netvária, že za reálneho socializmu žili na Marse a po páde komunizmu sa vyrojili ako „hríby“ po daždi, udierajúc sa oneskorene do svojich statočných odbojových hrudí.

Tvorba a celý život Milana Lasicu, ale predovšetkým jeho strhujúca otvorenosť, úprimnosť a pochopenie dokazujú že je to nielen veľký umelec, ale i veľký človek. Že sa mu dá veriť. Na rozdiel od Jana. Píše dobré texty – (napokon obohatili i moju komédiu No Comment) len majú jednu chybu – nedá sa im veriť kvôli ich autorovi. V zmienenej knihe „Anticharta“ sa totiž dočítate, čuduj sa svete, že tento pamflet podpísal aj samotný Jano. A pre istotu hneď dvakrát – raz za televíznych tvorcov (str.57) a druhý raz za textárov zábavnej hudby(str.68). Možno i tieto podpisy mu pomohli k získaniu funkcie v komunistickej strane...

Svojho času môj priateľ – známy slovenský herec – v stave mierne potrundženom hrdinsky  zvolal: “Ja som už za komunizmu nenávidel komunistov!“ A hrkol si ďalšieho panáka. Na moju otázku – či to tak vehementne hovoril aj za komunistov, mi nedal odpoveď dodnes! Oneskorení a najmä zábudliví hrdinovia. Jánovia. Jeden z Košíc, druhý z Bystrice, tretí z Rajca, štvrtý z...,piaty z...stý zo... Dnes neúprosný predseda Správnej rady Ústavu (tvrdil, že nemá o funkciu predsedu záujem a chmatol po nej skôr, než otvorili ústav), ktorého pravda a hrdinstvo končia vo chvíli, keď ho údajný bývalý agent štb – rozumej ja – vyzve na verejnú debatu. Nech si spomínam akokoľvek, nepamätám si žiadneho antikomunistického bijcu Jana z Bystrice, viem však o Janovi, ktorý za starého režimu pričinlivo pracoval v inom Ústave na špecializovanom pracovisku, ktoré pracovalo na podivuhodných projektoch.

Tretí Jano bral za socializmu pravidelne peňažné odmeny za preborníctvo v získavaní čestných titulov za prácu s výbušninami, materiálom, ktorý prísne strážila štb. Dnes na tých, ktorí mu tituly udeľovali nemá dobrého slova, napriek tomu, že ho pravidelne volia za primátora mesta, kde angličtina nie je potrebná. Janovia, Janovia. Čo tak nasledovať výzvu prvého z vás – riadiť sa desiatimi Božími prikázaniami? Aspoň jedným. Trebárs desiatym – „Nepovieš na svojho blížneho falošné svedectvo“. A keď už ani toto nedokážete, aspoň nehovorte falošné svedectvá o sebe. Vaše skutky spred novembra 1989 nie sú až také hrdinské, ako sa tvárite. A po novembri ešte menej.  

Podaktorí z vydarených „Janov“ (ale i Janiek) sa radšej nepriznávajú ani k Výzve radových komunistov z novembra 1989, kde sme požadovali slobodné voľby a zrušenie vedúcej úlohy komunistickej strany. Nepriznávajú sa, lebo nechcú, aby sa pripomínalo, že boli členmi KSČ. Hoci len radovými. Náš vydarený prvý Jano si iste len ťažko spomenie keď za socializmu ako podpredseda základnej organizácie Komunistickej strany vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ gánil na Ľuba  Feldeka, ktorého nástojčivo žiadal vtedajší minister kultúry Miroslav Válek, aby vstúpil do strany, pretože vtedajší ideologický tajomník ÚV KSS Pezlár mal celý stranícky aktív a umiernený Válek bol proti nemu sám. Feldek – práve preto aby posilnil umiernených – ako štyridsaťročný do komunistickej strany vstúpil. Typická kombinácia feldekovskej recesie a rebelantstva. Neviem, kde stál vtedy náš prvý Jano ani neviem koľko mal rokov, keď vstupoval do komunistickej strany, ale pri jeho presvedčení tipujem, že mal podstatne menej ako Feldek. A akiste aj iný dôvod.

Verejnosti je zrejme známa kauza mojej údajnej spolupráce s štb. Očakávam, že i na tento článok budú reakcie – že „akurát bývalý eštébák nás tu má poúčať o morálke“. Nuž poďte, som pripravený na debatu. Vopred však hovorím - pripravte si – všetci Janovia – dobré patróny. Na rozdiel od vás, chlapci, sa správam otvorene a transparentne, netvárim sa, že som za starého režimu žil na mesiaci. A povedal som už takmer pred dvomi rokmi, že ak som čo len jedinému ublížil, opustím Národnú radu. Tak mi ho už, Janovia, priveďte! Dokonca by som rád, keby sa niekto na tento príspevok ozval. Nazdávam sa, že začať otvorenú a pravdivú diskusiu o minulosti by bolo treba. Napokon druhému Janovi to prikazuje i zákon, ktorý si sám stvoril a napriek tomu ho nedodržiava. Predpokladom takejto diskusie však je čestnosť a pripravenosť niesť i podiel zodpovednosti.

Asi najťažším okamihom môjho života bola situácia na balkóne Trnavského divadla v novembri 1989 kam ma pozval režisér Juraj Nvôta. Počas môjho vystúpenia dav začal skandovať: “Kto to zavinil...kto to zavinil?...“Rozopäl som bundu ako pred popravou a potichu do mikrofónu povedal: “My – komunisti“. Dodnes mi to znie v ušiach o to viac, že za mnou stáli skutoční aparátnici, ale mlčali. Boli radi, že som to za nich vzal na seba. Vzal som to na seba za tých, ktorí sú dnes oneskorenými a najmä zábudlivými komunistobijcami.

Hrdinsky na tému svojho dobre utajovaného odboja publikujú a vedú prudké intelektuálne debaty. Je to jednoduché a praktické zároveň. Nepotrebujú odvahu a sú na strane víťazov. Ibaže...kto je na strane porazených? Na ktorej strane je napríklad tých 99,97 percenta Slovákov, ktorí v posledných komunistických voľbách v roku 1986 volilo kandidátov Národného frontu, čo vlastne boli komunisti? Každý z nás má svoje hrdinstvá i zbabelosti, vzlety i pády. Taký je život, taký je človek, taký bol i Kristus. Nedokonalý. Na rozdiel od našich dokonalých Janov.

Nepatrí sa verejne ukazovať na blížneho. Nie sme tí, ktorí by mali právo posudzovať a odsudzovať. Slušní ľudia to nerobia. Iba sa obávam, že práve vďaka slušnosti Nejanov sa mohli udiať v dejinách špinavosti mocibažných, ktorí spoliehali práve na to, že slušní budú mlčať. Dúfam, že nás na Slovensku nebudú Janovia o pár rokov opäť poúčať a kádrovať.

Apropos, aby som nezabudol – lekár sa pýta pacienta, ktorý trpí stratou pamäti či má pocit, že sa jeho stav zlepšuje. Pacient natešený prikývne: “Zlepšuje. Už si spomínam, že zabúdam, len si ešte nespomínam na čo zabúdam...“