Napísať názor do Fóra architektúry je pre mňa cťou i výzvou zároveň. Nemám v úmysle tváriť sa, ako veľmi architektúre rozumiem, mám však v úmysle povedať zopár slov k svetu, v ktorom žijem. Som Bratislavčan a teším sa z nebývalého rozvoja, aký moje rodné mesto zaznamenáva. Teším sa, ale aj obávam. Sledujem projekty, ktoré sa v Bratislave chystajú, a nie pri všetkých sa radujem.

Nemám dobré pocity napríklad z pripravovaného bratislavského Mannhattanu v okolí bývalej Apollky či na Račianskom mýte. New York je fascinujúce mesto, no najväčšmi sa mi tam páči Central Park a park s katedrálou svätého Patrika. Najmenej sa mi páči Mannhattan. Komu by sa už mohla páčiť štvrť, v ktorej vám pohľad na oblohu zakrývajú mrakodrapy? Štvrť, v ktorej drobnučkí, nepodstatní ľudia kráčajú po svetoznámych “strít” a “eveňjú” bez slnka? Pracovať a bývať celý život, či prinajmenej celý deň v kancelárii bez slnečného lúča je deprimujúce a najmä nezdravé. Na svetových fórach architektov sa na názory o mrakodrapoch pýtajú len ich staviteľov, nie však tých, ktorí v nich žijú a pracujú. Pevne verím, že slnko bude mať bratislavský Mannhattan vo väčšej obľube ako ten newyorský.

Jednu výhodu však mrakodrapy predsa len majú. Keď nechodia výťahy, ľudia si zašportujú. Výťahy však v mrakodrapoch (aspoň v tých amerických) fungujú značne spoľahlivo. A tak jedinou možnosťou, ako si v meste zašportovať, sú športoviská. Žiaľ, dnes už takmer zabudnuté…
Narodil som sa a vyrastal neďaleko niekdajšej “Četky”, obrovského detského parku v miestach, kde dnes stojí “budova” Slovenského rozhlasu. (Mimochodom, redaktori Slovenského rozhlasu pánom architektom radi povedia, akým “šťastím” je pracovať v Slovenskom rozhlase. Myslím na energeticky a svetelne totálne pomýlenú opačnú pyramídu, do ktorej sa slnečný lúč nedostane, aj keby ste ho tam tlačili nasilu.)

V Četke boli “pľace” na futbal, basketbal i volejbal. Mohli sme sa ako deti “vybláznit”, čo nám sily stačili. Neďaleko Četky, bol “Firšnál” – dnešné námestie Slobody, ktoré svojou obrovskou plochou umožňovalo hrať futbal i štyrom, či šiestim mužstvám odrazu. Na skok od “Firšnálu” bol “Pinkáč”, záhrada Domu pionierov a mládeže, kde boli ďalšie športoviská. V pionierskej záhrade bol i dvadsaťpäťmetrový bazén. Na Hlbokej ceste bolo ďalšie kúpalisko “Palener” a v “Unitasoch” na neďalekej Šancovej, vtedy Malinovského, ďalšie... Úmyselne sa zmieňujem len o športoviskách v jednej mestskej štvrti. Podobných bolo v Bratislave môjho detstva desiatky.

Možností športovať bolo omnoho viac ako dnes, a to sa mesto odvtedy zväčšilo viac ako dvakrát. Chlapci a dievčatá, ktorí nešportovali, boli výnimkami. Reprezentanti či ligoví hráči vyrastali ako huby po daždi a tréneri si spomedzi nás chodili vyberať hotových hráčov. Každý mal sen byť reprezentantom a ísť na olympiádu. Na cigarety či alkohol nielenže nebol čas, ale ani nám nezišli na um. Jedna “teta dozorkyňa” v detskom parku a jeden policajt – okrskár (starý Vavro) zvládli aj tých najnespratnejších.

Kedysi existovala krajina – Nemecká demokratická republika. Nie som zástancom spoločenského systému, ktorý tam vládol, som však zástancom toho, čo táto krajina robila pre mládež. Na každom voľnom mieste Berlína, Drážďan, Lipska či Magdeburgu bolo ihrisko na futbal či volejbal, oplotené vysokým pletivom, aby lopta nelietala na ulicu, stolnotenisové stoly z pevného betónu, aby ich vandali nemohli rozbiť. Školy poskytovali telocvične študentom i športuchtivým občanom zadarmo.

V susednom Rakúsku či v Nemecku je takmer v každej dedinke športovisko s preliezkami pre najmenších a univerzálnym “pľacom” pre starších. S decentnou tabuľkou loga firmy, ktorá výstavbu športoviska sponzorsky podporila. Som presvedčený, že aj na Slovensku je mnoho firiem, ktoré by radi výstavbu športovísk financovali. Najprv ich však treba naprojektovať. A to je moja výzva a prosba projektantom a architektom, ktorým ide nielen o krásne budovy, ale aj krásnych ľudí, ktorí v nich budú pracovať a žiť.

Vrátim sa k spomínanému ihrisku “Četka” na Belopotockého ulici v Bratislave. Jeho torzo donedávna slúžilo už len psíčkarom, ale skončilo už i to. Občania vedú statočný boj o zachovanie tohoto parčíka už len kvôli tej troche zelene, ktorá ešte v týchto končinách Bratislavy ostáva. Viem, že toto nie je problémom projektantov, ale skôr mestských pánov a necitlivého investora. Mohol by park revitalizovať pre deti i dospelých občanov. Parky a športoviská však zisky neprinášajú. Napriek tomu volám – stavajte ihriská, športoviská, bazény. Nebudete musieť stavať protidrogové centrá.