Neviem koľko Leninových poučiek sa ukázalo ako pravdivých, ale tá, že „Komunistov môžu poraziť len komunisti“ mu vyšla. Dovolím si Leninovu tézu rozvinúť – „Čím je vládnuca strana totalitnej moci početnejšia, tým je vyššia pravdepodobnosť jej zániku.“ Bolo to tak v čase rímskych patricijov, nemeckých národných socialistov, ale aj sovietskych, alebo česko – slovenských komunistov. Kým v čase Leninovho prevratu v roku 1917 bolo ruských boľševikov dohromady dvadsaťštyri tisíc,
v roku 1945 ich už bolo šesť miliónov, o dvadsať rokov neskôr jedenásť a v roku 1990 devätnásť.

Dvadsaťštyritisíc zapálených komunistov Sovietsky zväz vybudovalo, devätnásť miliónov vlažných komunistov ho priviedlo ku skaze. Leninova téza sa potvrdila. Podobne jeden celých sedem milióna vlažných komunistov českých a slovenských priviedlo v novembri 1989 ku skaze svoju stranu a napokon i svoj štát. Ku skaze priviedli stranu na jednej strane tí, ktorí svojim boľševickým myslením nestačili nárokom konca dvadsiateho storočia a na strane druhej tí, ktorí svojim moderným myslením pochopili, že tých prvých treba odstrániť. Ako to už býva, rozšupli sa Gorbačovovci natoľko, že vyliali s vaničkou i dieťa.

Treba po pravde povedať, že dieťa bolo teké neduživé, že vychrstnúť ho nebol žiadny problém. Vaňa ostala prázdna a bolo potrebné ju čo najskôr opäť naplniť. Kým? Väčšine intelektuálnej elity, ktorá bola v komunistickej strane bolo hlúpe pchať sa do vane znovu v červených dresoch a tak sa rozptýlila do iných mužstiev, ktoré postupne do vane vstupovali. Do čela družstiev postavili tých niekoľkých, ktorí v starých časoch občas opatrne tým v teplej vode vane odkazovali, aby z nej vypadli.

Na to, aby ich z vane vyhodili ešte nebol správny čas.  Ten nastal, až keď to urobili Gorbačov, Jeľcin, Horn, Čalfa a im podobní. Václav Havel sám priznáva, že bol Čalfom, (ktorému spočiatku nevedel prísť na meno a volal ho Štolfa) v kľúčovýchokamihoch roku 1989 fascinovaný. Keď ho herec Bartoška priviezol do pražského ateliéru Josky Skalnika, oznámil svojim priateľom: „Vezu od toho Čalfy strašně dobré správy. Musíme to všechno totálně utajit. Ne před StB, ale před tou částí veřejnosti, která nás podezírá z kabinetní politiky“.  

Komunista Čalfa za potlesku a štrngotu más zorganizoval zvolenie disidenta Havla za prezidenta, za čo disident Havel urobil z komunistu Čalfu predsedu vlády. Havel pochopil, že platónovská utópia o riadení štátu nepraktickými umelcami nefunguje a tak prenechal jeho riadenie praktikom. Presnejšie starým praktikom, ktorých postupne dopĺňajú praktici noví. A tí, ktorí v novembri 1989 štrngali na námestiach, dnes štrngajú na ich zdravie.