Je Nový rok a my želáme šťastie iným i sebe. Bulat Okudžava spieva: „Pane daj každému po čom túži, ale nezabudni aj na mňa.“ Vzpíname ruky k Bohu, k Ježišovi, Budhovi, Mohamedovi či Mojžišovi a prosíme ich o šťastie a zdravie. Vrátil som sa prednedávnom z Indie, kde som navštívil mnoho hinduistických, budhistických  a kresťanských svätýň, v ktorých sa hinduisti, budhisti a kresťania klaňajú svojim bohom a prosia ich o šťastie. Jedni stoja, iní sú  na kolenách, podaktorí, akiste tí, ktorí  si najmenej veria, dokonca ležia. V ašráme Srí Aurobinda v Pondicherry sa niektorí Európania dokonca plazili v pravidelných kruhoch okolo hrobu svojho slávneho gurua a vôbec nechápali, že Srí Aurobinda vôbec nezaujímajú ich kolečká okolo jeho hrobu či iné rituály, ale to, ako vo svojich životoch uplatňujú jeho myšlienky súcitu a a cesty k božskej dokonalosti. Hľadáme svojich bohov, guruov, spasiteľov v indických ašrámoch, v tibetských kláštoroch, v Medžugorí, Lurdách, či Litmanovej. Všade takmer tie isté rituály, odrapotávanie prosieb a modlitieb, spoliehanie sa na iných. Na tých, ktorí nás od cesty k šťastiu vlastne odďaľujú. Kňazov, guruov, majiteľov pravdy. Nanucujú nám kritériá dokonalosti, ktoré nie sme schopní splniť a tak sa dostávame do stavu neustálej viny (odpusť nám naše hriechy, oroduj za nás, nie som hodný, pros za nás za hriešnych, moja vina, moja preveľká vina a pod.) do stavu trvalého nešťastia. Stávajú sa našimi sudcami a my sa im snažíme vyjsť v ústrety nie z lásky k Bohu, ale zo strachu pred ich trestom. Dávame im peniaze do zvončekov, len aby sme v hanbe neostali, aby nás suseda neohovárala, že sme nedali. Udržujú nás v strachu, lebo vedia, že strach ide ruka v ruke so závislosťou. Presviedčajú nás, že poznajú pravidlá života lepšie ako my, lebo ich vraj prebrali od Boha. Poučujú nás ako žiť v manželstve, pričom žiadny z nich nepoznal ženu. Aspoň to tak tvrdia... Sme cirkvou takto neustále ovládaní a manipulovaní, udržovaní v strachu, pokore, ponížení, nešťastí. Najhoršie je, že kňazi, ktorí sa vmontovali medzi Boha a človeka, nás ovládajú v mene Ježiša Krista, ktorého učenie vatikánska cirkev prevrátila na ruby. (Kauza Bezák – Sokol je toho jasným dôkazom). V mene toho Ježiša, ktorého kňazi ukrižovali. V mene Boha, ktorý im k tomu nedal žiadne poverenie. Sprevádzajú tých, ktorí veria ich dogmám od krstu cez manželstvo až po pohreb. Samozrejme, za každý akt spojený s touto ich svätosťou, pýta kňaz peniaze.

Kde by bol svet bez kňazov, guruov a vykladačov pravdy? Bol by šťastnejší? Aké by bolo naše šťastie, keby neboli náboženstvá so svojimi nezrozumiteľnými rituálmi, ale len viera?

    Videl som chrámy hinduistické, budhistické, moslimské, židovské i kresťanské. Podobajú sa ako vajce s vajcom. Na jednej strane povýšenosť kňazov, na druhej pokora prosebníkov. Akurát v tých kresťanských (okrem tých v Indii) sa nevyzúvajú. V meste Tiručirapalli na brehu rieky Kayeri, kde hinduistickí kňazi požehnávali chudákom za mastné poplatky, som urobil pokus na spôsob Ježiša. Ani nie desať metrov od kňazov, ktorých vrecká boli napchaté peniazmi, sedeli v rade žobráci, ktorí nastrkovali svoje vychudnuté ruky. Podišiel som k jednému z kňazov a pochválil ho za jeho plný mešec. So širokým úsmevom mi spokojn e ukázal jeho obsah. Potom som ukázal na chudákov opodiaľ a spýtal sa ho prečo nedá tie peniaze im. Veď to takto prikazuje jeho viera. Súcit je uhoľným kameňom hinduizmu. Nechápavo a zlostne  na mňa pozrel, jeho spoločníci sa začali okolo mňa výhražne sťahovať. Radšej som odišiel.

Hľadáme šťastie u kňazov, politikov a iných majiteľov pravdy. Hľadáme ho všade, len nie tam, kde sa skutočne nachádza.  V našom vnútri. Pozrieť sa do seba samého, do svojho božstva, počúvať náš vnútorný hlas, spoliehať sa naň je to najťažšie. A pritom je to jediná cesta k šťastiu. Pomôž si človeče, aj Boh ti pomôže.

Želám vám v roku 2013 správne kroky na ceste za hľadaním šťastia.

Metropola, Január 2013