Chcel som si prednedávnom upokojiť myseľ uprostred mestského ruchu. Nazdal som sa, že najvhodnejším miestom bude kostol. Boží dom. Tak ako nás to kňazi učili ešte  na náboženstve. Boží dom však bol zatvorený. Na drevenej bráne nebol oznam o inventúre ani o inom dôvode uzávierky. Skúsil som iný katolícky kostol. Zatvorený. Skúsil som ďalší a ďalší. Všetky zatvorené. Možno som len nenatrafil na tie správne. Keďže som presvedčený, že Boh nerozoznáva katolíkov, či evanjelikov, ale len zlých a dobrých ľudí, ku ktorým sa snažím patriť, skúsil som Boží dom evanjelický. Aj ten bol zatvorený. Pýtal som sa prečo.

Povedali mi, že kostoly sa zatvárajú preto, lebo sa boja, že ich vykradnú. Položil som si otázku, prečo sú v kostoloch cenné veci, ktoré lákajú zlodejov? Vari Ježiš kázal v bohatých chrámoch? Či svoju najslávnejšiu reč nepredniesol v prírode - na hore? Kňazi v protirečení s Ježišovým učením nahovorili ľuďom, že Boh je v chráme a teraz ich k nemu púšťajú len v hodinách povolených nimi. O tom, kto a kedy sa dostane k Bohu, rozhodujú oni.  Ak kňaz dvere neotvorí, Boh príde skrátka. Keby ľuďom hovorili to, čo Ježiš, že Boh je v nich, mali by to jednoduchšie. Podľa kňazov žijúcich v strachu pred zlodejmi by mal kresťan komunikovať s Bohom len počas nedeľných omší a zvyšok týždňa či života mu môže byť ukradnutý?

Väčšina kresťanov však už nie sú ani hodinovými – nedeľnými kresťanmi. Do kostolov prestávajú chodiť a hľadajú Boha inde. Len 15 % slovenských kresťanov pravidelne navštevuje kostoly. Niet sa čomu čudovať, keď im samotný klérus zatvára pred Bohom dvere a jasne uprednostňuje bohatstvo. Namiesto lásky praktizuje strach. Aký ešte väčší dôkaz o svojej materializácii chce klérus predložiť? Inštitúcia, ktorá sa samozvane pasovala za prostredníka medzi človekom a Bohom sa bojí o majetok.

Cirkev zatvára kostoly, banky inštalujú mreže, trezory, mestá kamery, signalizačné zariadenia, zamestnávame ochrankárov, bezpečnostné služby, zvyšujeme stavy policajtov, štáty zvyšujú výdaje na zbrojenie. Svet sa bojí. Máme strach zo straty zdravia, blízkeho, majetku, z toho, že prídeme neskoro na vyučovanie, do práce, že nám ujde vlak, že nás niekto podvedie, okradne, že nám vynadá, bojíme sa posmechu, prehry, zlyhania, svokry, teroristov, nadriadeného, zlých snov, dravej zveri, hladu, straty strechy nad hlavou, mrazu, horúčavy, choroby, smrti. Tej najmä.

Pred časom som navštívil hinduistickú Indiu. Vládna štvrť v Dillí bola strážená vojakmi, vládne budovy obohnané vysokým plotom. Vo vládnej štvrti vládol strach. Vo štvrtiach chudobných ste policajtov videli len na križovatkách, kde dlhými palicami mlátili tých, ktorí brzdili dopravu. Ploty ani vojaci tam neboli. Určite je strach i vo štvrtiach chudobných, ale neporovnateľne menší ako medzi bohatými. Nemajetní Indovia sa neboja. Nemajú im čo ukradnúť, nemajú ich prečo zabiť. Neviem, či platí, že čím majú menej majetku, tým viac sú ľudia duchovnejší, ale istotne platí, že čím majú menej materiálneho, tým menej sa boja. Ani smrť pre nich nie je tragédiou, definitívnym koncom. Je len premenou, prechodom. Vedia, že vesmír nepozná koniec, len zmenu. Aj preto svojich mŕtvych obliekajú pred cestou do raja do optimistickej bielej farby.

Kresťanskí materialisti sú v čiernom. Boja sa, že nepôjdu do raja? Boja sa neznámeho, boja sa konca. Či nie je práve náš strach zo smrti najpresvedčivejším priznaním, že smrť nie je definitívna? Predsa ak by sme si boli celkom istí, že po smrti sa už nič nedeje, tak sa nebudeme báť. Čoho? Prečo sa teda bojíme? Z obavy, že nám niekto tam na druhom svete naše skutky tu na zemi spočíta? Že sa budeme zodpovedať z toho ako sme sa správali k sebe a k svojim blízkym, ako sme využili šancu, ktorá sa nazýva pozemský život? Nakoľko sme dokonalosť, ktorú sme si sem priviedli ako deti povýšili, alebo ponížili? Ako sme dokázali odolávať zvodom materiálneho sveta? Prečo sme kvôli bohatstvu viedli vojny, kradli, zabíjali?  Prečo je strach zo smrti tým strachom, ktorý presahuje všetky naše ostatné strachy? Pretože berieme a nedávame. Nemuseli by sme sa báť,  ak by sme sa delili. Ak by sme napĺňali ideál – dávať je viac ako brať. Od strachu zo smrti nás zbaví len dobrý život spočívajúci v dávaní a nie braní.

Ak povieme orech, v mysli sa nám vynorí oválny plod z tvrdej škrupiny. Ale škrupinu predsa nejeme, zahodíme ju. Aj človek, keď zahodí svoju škrupinu – telo, ostane z neho to podstatné - duša.  Nič z toho, čo sme si tu nahonobili si tam nevezmeme. Vo chvíli, keď si to uvedomíme, prestaneme sa báť. Biedni to vedia. Nielen v Indii. Trávime jednu časť života strachom, či budeme mať dostatok prostriedkov na blahobyt a ak sa nám to podarí, trávime druhú časť života strachom, aby sme o blahobyt neprišli. Akoby sme nevedeli, že zákonite a bezpodmienečne oň prídeme, pretože ako vraví evanjelium, na ktoré sa tí, ktorí zatvárajú kostoly neustále pokrytecky odvolávajú – „skôr prejde ťava uchom ihly ako sa bohatý dostane do neba.“

Bojíme sa zbytočne na základe omylu, ktorý svojimi slovami klérus odmieta, skutkami ho však napĺňa. Skutočné bohatstvo nie je v kostoloch, v jachtách či šperkoch. Je v každom z nás. A to nám nevezme nikto. Ani smrť. Jediné o čo môžme prísť je strach.