Šťastné to krajiny, ktorých vladári namiesto zbraní či paragrafov rinčia múzami. Aj keď takých vladárov bolo vo svetovej histórii ako šafranu, ostali v histórii ľudstva ako príklady takého vykonávania  politickej moci, v ktorom nemusí ísť len o zhrabúvanie majetku, ale aj o jeho vznešené využitie. Vladári, panovníci, králi, predsedovia vlád zvyčajne chápu svoju moc len ako prostriedok k obohateniu sa, k upevneniu svojich pôžitkov a privilégií. Preto sa vladári za cenu akýchkoľvek obetí (samozrejme nie vlastných), sústreďujú na udržanie moci, rovnako ako priemyselní magnáti uprednostňujú nové  investície tam, kde je prísľub ešte väčších ziskov, bankári a finančníci úzkostlivo sledujú kurzy a burzové obchody, aby zarobili ešte viac.

Panovníkov, vladárov, magnátov bánk a i priemyslu prešlo širokánskymi cestami histórie mnoho, ale len máloktorí prešli úzkou  bránou šľachetnosti a ostali v pamäti ľudstva. Zopár ambicióznych vojvodcov, zopár diktátorov či masových vrahov, zopár bojovníkov za slobodu, ktorí skončili na šibeniciach, či roztopašných kráľov, ktorých hlavy, našťastie pre nich odkväcli na gilotíne, inak by ľudstvo dávno na nich zabudlo. A predsa sa našli vladári, ktorí vošli do histórie nielen vraždami, popraviskami či vojenskými víťazstvami. Vládcovia štátnych či priemyselných impérií, ktorí pomohli vytvárať atmosféru priaznivú pre rozvoj ducha, krásy, šľachetnosti, vznešenosti, múdrosti.
Aténsky panovník Perikles (vládol 460 – 429 pred n.l.)  umožnil to, čo dejiny neskôr označili za zlatý vek Atén.

Okrem svojich demokratických reforiem od základu zmenil výzor Atén. Jeho dvorný architekt a slávny sochár Feidias postavil Partenón na Akropole, Odeion – najväčší antický zastrešený amfiteáter na juhovýchodnom úbočí Akropole, Propylaje a ďalšie monumentálne stavby, ktoré svedčia o víťazstve gréckeho ducha dodnes. Umožnil tvoriť komediálnemu autorovi Kratinosovi, hoci bol nekompromisným kritikom vladára i manželky. Za vlády Perila vznikla slávna Aristofanova Lýsistrata, deväťdesiat tragédií Aischyla (najznámejšie Orestea) či stodvadsať tragédií Sofokla na čele s nesmrteľnou  Antigonou, Kráľom Oidipom či Elektrou.

Duchovným pokračovateľom Perikla bol Cézarov dedič Octavianus, prezývaný Augustus. Vládol v Ríme zhruba päťsto rokov po Periklovi, ktorého politický a kultúrny vplyv bol natoľko silný, že rímsky cisár od neho prebral grécku krásu, ušľachtilosť, umenie a učenosť. Vonkajším výrazom toho boli veľkolepé stavby chrámov, bazilík, kúpeľov, divadiel, mauzóleí a najmä množstvo umeleckých diel, ktoré v čase jeho vlády v Rímskej ríši vznikli  či už v sochárstve, ale najmä v literatúre. Augustus videl v umení najmä spôsob ako upevňovať mravy a morálne hodnoty rímskych občanov, ako povzbudiť ich sebavedomie a vlastenectvo.

Cisár si uvedomoval aj sociálny rozmer umenia, ktorým sa snažil občanov vychovávať a zjednocovať. I vďaka nemu ostal svetu odkaz v podobe zlatého veku latinskej literatúry. Oceňoval každého, kto šíril záľubu v literatúre aj keď to bol jeho politický protivník. Podpora básnikov sa stala vo vysokých rímskych kruhoch takmer módou. Sám ostával diskrétne v úzadí a funkciu akéhosi „ministra kultúry“ plnil bohatý rímsky občan, patrón  umelcov Gaius Cilnius Maecenas. Nie náhodou sa podporovatelia umenia nazývajú od jeho čias mecéni. Mecenáš Maecenas zhromaždil okolo seba družinu literátov, najmä básnikov, ktorým zaistil hmotnú nezávislosť bez ohľadu na  ich osobné presvedčenie. Rímska spoločnosť sa po dlhom období občianskych vojen stávala uhladenou a kultivovala sa predovšetkým vďaka umeniu. Z Ríma sa kultúrnosť a vzdelanosť šírili i do ostatných romanizovaných provincií, kde vznikali nové kultúrne centrá. Otvárali sa verejné knižnice, vznikali literárne krúžky, čítanie sa stalo fenoménom.

Aj keď bola dráma v úpadku, skvelo sa darilo epike a lyrike. Z lyriky sa najviac rozvinula milostná elégia. Spisovatelia, predovšetkým básnici sa tešili všeobecnej úcte. Či už to boli Augustovi rovesníci Vergílius a Horátius, alebo mladší Publius Ovidius Naso.  (mimochodom jeho súmeno Naso značí Nosatý) Ten bol síce za údajnú mladícku nerozvážnosť poslaný do vyhnanstva, ale to nič nemení na Augustovej podpore umenia a vedy. Bez „zlatého veku latinskej literatúry“ by nebolo Vergiliovej Enneidy,  Horatiovej Satiry, Ód a Listov, či Ovídiových Premien a najmä Umenia milovať.

Štafetu Perikla a Augusta prebrali symbolicky florentínski Mediciovci inšpirovaní Gaiom Cilniusom Maecenom. Od čias Cosima Mediciho, zvaného Il Vecchio (starý), zakladateľa bankárskeho domu Medici, ktorý bol dedom Lorenza Mediciho, bola podpora umelcov touto rodinou samozrejmosťou. Rodina Medici, svojho času najbohatšia rodina v Európe, pochopila, že umenie môže byť mocnou politickou zbraňou, a efektným prostriedkom bohatých prezentovať sa voči verejnosti. Svoju moc a bohatstvo  dokazovali nielen úradmi, ale aj umelcami a vedcami, ktorí sa na dvore toho ktorého medicijského vládcu zdržiavali.

Sám Cosimo založil platónsku akadémiu, dal postaviť palác Medici (Riccardi) a kostol San Lorenzo a položil základy Mediciovskej knižnice. Cosimo, rovnako ako jeho syn Piero a jeho syn Lorenzo boli však predovšetkým štedrými mecénmi umenia. Keď v roku 1469 Piero umrel, vládcom Florencie sa stal Lorenzo, ktorý vytvoril na svojom dvore skvelé podmienky filozofom, maliarom či básnikom. Sandro Botticelli bol v istom zmysle jeho objavom. Lorenzo bol sám básnikom a napísal niekoľko skvelých milostných sonetov. Bol doslova priateľom Leonarda, Botticelliho a Michelangela. Aj keď štedrosť vladárov bola predovšetkým s cieľom aby umelci zvečnili ich tváre a majetky, podstatné bolo, že boli ich mecénmi. Mecénstvo zažilo v tomto období rozkvet. Bohaté rodiny si objednávali u umelcov tvorbu rôznych umeleckých diel a nepredpisovali im spôsob vyhotovenia.  Svojou premyslenou kultúrnou politikou – áno i takto sa ich ušľachtilá činnosť dá nazvať, vytvorili mecéni podmienky pre umelcov, ktorí navždy vošli do histórie ľudstva. Antika predstavovala v čase renesancie ideál aj v mecénstve.

Na rozdiel od súčasnosti možno len nostalgicky konštatovať, že v čase renesancie ( a nielen vtedy) bola štedrým mecénom, alebo ak chcete sponzorom umenia aj cirkev. Mnohí z mecénov sú už zabudnutí, ale mená ako Dante Alighieri, Gian Lorenzo Bernini, Giovanni Boccaccio, Sandro Botticelli, Filippo Bruneleschi, Donatello, Galileo Galilei, Giotto, Niccoló Machiavelli, Michelangelo Buonarotti, Amadeo Modigliani, Francesco Petrarca, Niccoló Pisano, Girolamo Savonarola, Giorgio Vasari, Andrea del Verocchio, Amerigo Vespucci až po geniálneho Leonarda da Vinciho navždy ostávajú.

Podobne pôsobili aj na dvoroch iných významných kráľov a šľachticov umelci, vedci, ale aj filozofi. Významný renesančný maliar Tizian na dvore Karola III., jeden z hlavných mysliteľov novoveku filozof a matematik René Descartes na dvore Kristíny III., švédskej kráľovnej, alebo hvezdár Tycho de Brahe na dvore Rudolfa IV. Ruský cár Peter Veľký pozval do krajiny významných architektov a naopak, vyslal do západnej Európy najtalentovanejších Rusov, aby sa priučili vedám a umeniu. Sám sa inkognito vybral za európskou vzdelanosťou s voskovou pečaťou „som učeň a hľadám učiteľov“ vo vrecku.

V holandskom Zaardame opäť inkognito staval lode s robotníkmi. Navštevoval mlyny, umelecké ateliéry, nemocnice a nebál sa zájsť aj do blázninca. Počas sedemnástich mesiacov neprítomnosti v Rusku sa učil v Londýne, Benátkach, Viedni. V Anglicku sa stretol s Isaacom Newtonom a matematikom Phergusonom, ktorý sa neskôr stal profesorom na Ruskej námornej akadémii. Po návrate nielen kruto potlačil pokus o povstanie proti nemu, ale začal zavádzať razantné reformy, keď okrem iného fakticky odlúčil cirkev od štátu, čo bolo v Rusku nevídané a oholil bojarom brady, čo bolo ešte nevídanejšie.

Jeho najslávnejší počin je, samozrejme, založenie Petrohradu, kde  už v prvý rok nechal na brehu Nevy postaviť Admiralitu. Tisíce ľudí tu pracovalo na palácových komplexoch, cestách, mostoch, kanáloch. Už v 18. storočí sa stal Petrohrad dôležitým európskym centrom – zriadili tu ruské prírodovedecké múzeum Kunstkameru, otvorili prvé ruské observatórium, inštitúcie Akadémie vied, divadlo, školy (najvýznamnejšia bola Námorná akadémia).

V Uhorsku bol napríklad významným mecénom gróf Ján František Pálffy. Na konci 19. storočia bol považovaný za najväčšieho zberateľa umenia v Uhorsku. Peniaze, investované do rozsiahlych zbierok a do prestavby Bojnického zámku (kde mali byť umiestnené), mal najmä z kapitálových výnosov – otvoril napríklad uhoľné bane v Handlovej. Pálffy vo svojom testamente vyslovil želanie, aby sa zbierky sprístupnili verejnosti. O svojich zberateľských motívoch napísal: „Išlo mi o to, aby som priviezol do vlasti umelecké diela, a tým prispel k zušľachteniu umeleckého vkusu doma a súčasne vzbudil záujem o umenie“.

Azda najznámejším sponzorom umenia v USA bol oceliarsky podnikateľ škótskeho pôvodu Andrew Carnegie, ktorý vybudoval z vlastných zdrojov sieť 2811 verejných knižníc. V roku 1891 nechal postaviť slávnu newyorskú koncertnú sieň Carnegie Hall. Založil v USA , Veľkej Británii a Kanade množstvo univerzít a škôl. Známym príkladom filantropa je finančník J. P. Morgan, ktorý bol dlhoročným správcom Metropolitného múzea.  Henry Clay Frick zhromaždil zbierku obrazov od Vermeera, Holbeina a Constabla a odkázal ich mestu New York. Dnes sa filantropii a sponzorstvu venujú známy finančník George Sörös, alebo počítačový magnát Bill Gates.

Zmienení vladári, priemyselníci či bankári vedeli a vedia, že umenie a jeho plody nie sú len darmi uspokojujúce ich samoľúbosť, ale predovšetkým svedectvá doby. Zlatý vek Atén, Ríma, renesancia či éra Petra Veľkého vošli do dejín popri mocenských skutkoch ich vladárov aj umením, ktoré v časoch ich vlády vzniklo.

A teraz otázka, pri ktorej sa mi až chveje pero prázdnotou z očakávanej odpovede. Čo, alebo kto vydá svedectvo o Slovensku a jeho vladároch? Budú to cudzie automobilky, v ktorých hrdlačia naši ľudia? Štátne aktíva vypredané za dumpingové ceny? Rozkradnutá krajina podvedených občanov? Precestoval som desiatky krajín a ich priemerne vzdelaný občan vie, že Dánsko je krajina Andersena, Fínsko Sibélia, či eposu Kalevala, Švédsko Lagerlöfovej a Tranströmera, Nórsko Ibsena, Holandsko Erasma Rotterdamského, Maďarsko Jókaiho, Vasarelyho či Esterházyho, Česko Dvořáka, Smetanu, Janáčka, Myslbeka, Aleša, Muchu, Komenského, Haška, Čapkovcov, Kafku, Hrabala, Kunderu, Formana, čo meno, to svetovo uznávaná veličina, až sa mi z toho hlava krúti. 

Čo, alebo kto vydá svedectvo o Slovensku? Možno som nenavštívil tie správne krajiny (ale to by potom napríklad Európa nemohla existovať) ale nestretol som jediného priemerne vzdelaného občana, ktorý by okrem Alexandra Dubčeka vedel o niekom významnom zo Slovenska.

Perikla, Augusta, Mediciovcov či Petra veľkého nespomínam náhodou. Spomínam ich zámerne, pretože oni neboli žiadni súkromní sponzori, ale predstavitelia štátu. Ako sa správajú predstavitelia štátu slovenského k svojim občanom umelcom? Výtvarníkom ukradli kaštieľ v Moravanoch, spisovateľom kaštieľ v Budmericiach. Kaštiele, ktoré – áno, ukradli ich pôvodným majiteľom komunisti, ale tí sa o ne aspoň starali.

V ostatných piatich rokoch som navštívil počas mojich spisovateľských besied takmer stovku slovenských miest, mestečiek a dedín. Besedy sa konali v školách, knižniciach, kinosálach, kultúrnych domoch. Až na  jedinú výnimku (Šenkvice), všetky prebehli v budovách postavených za komunistického režimu. Ak čitateľ vie o dajakej škole, knižnici, nemocnici, divadle, či dome kultúry postavenom po roku 1989, nech ma opraví. Obávam sa, že veľa toho nebude.

Za socializmu mal štát príjmy zo ziskov štátnych firiem, z daní, odvodov a z ciel, dnes má príjmy zo ziskov štátnych firiem (prakticky už nie sú), z daní právnických a fyzických osôb, odvodov, ale má jeden príjem naviac. Príjem priam gigantický. Príjem z privatizácie, rozumej z predaja toho, čo sa tu vybudovalo za komunistov. Nespomínam si totiž, že by sa privatizovalo niečo, čo postavil štát po roku 1989, teda čo by dal k dispozícii občanom. Spomínam si však veľmi živo na to, čo občanom vzal. Obávam sa, že privatizácia po roku 1989 je lúpež prinajmenej porovnateľná  s lúpežou komunistickou po roku 1948. Kde sú peniaze z privatizácie?

Myslím, že kauza Gorila dáva odpoveď. A to je len jedna gorila. Nechcem počuť a vidieť tie ostatné, lebo stratím aj poslednú štipku ilúzií o slovenskom charaktere. O charaktere tých, ktorí kradnú, ale aj tých, ktorí by im v tom mali zabrániť. Včítane nás občanov. Gorila potvrdzuje, že zmyslom demokratických volieb je umožniť jednej bande zlodejov, aby nahradila druhú bandu. Beztrestnosť týchto zlodejov dokazuje platnosť sarkazmu, že v demokracii môžu beztrestne kradnúť len bohatí.
Perikles, Augustus, Mediciovci ani Peter Veľký neboli panovníci s čistými rukami. Panovník čisté ruky vlastne ani nemôže mať. Ale čo môže a priam musí,  je snažiť sa vládnuť tak, aby po sebe zanechal svedectvo.

Nielen svedectvo boja o moc, podvodov, intríg, vrážd a sklamania občanov, ale aj svedectvo vznešenosti a šľachetnosti. Aké svedectvo zanechajú po sebe slovenskí vladári?