Milujeme Vianoce, lebo nás robia lepšími. Cítime, že v čase, keď napadne prvý sneh a dobrácky Santa Claus dovezie v televíznej reklame deťom škodlivú Coca – colu, mäknú i naše celoročne zatvrdnuté srdcia. Vianoce sú časom modlitby a meditácie. Je nám smutno, keď končia a po troch rozprávkových kráľoch sa nám nechce vrátiť do každodennej reality.

Hľadáme a vymýšľame si i v priebehu roka chvíle sviatočné, chvíle zastavenia, zamyslenia sa, chvíle pokoja. Pre kresťanov by to mala byť nedeľa, pre židov sobota, pre moslimov ramadán. Ja mám Vianoce každý deň pri šálke čaju. Čaj môj každodenný mi vnáša do duše stíšenie, čistú myseľ, radosť, teplo. To isté teplo, ktoré preciťujeme v čase Vianoc. Žiadna nezdravá cigaretka s uponáhľanou kávičkou. Pri káve sa preberá politika, šéf, kolegyne, či móda. Čajík nemá rád náhlenie, nedá sa piť v hluku a virvare, vedie nás do sveta duchovna a pokoja. Do sveta trvalých Vianoc. Čaj nás spája a vyvoláva v hlbinách našej duše tie najkrajšie emócie, lieči telo a najmä dušu. Je doslova jej pokrmom. Naše duše túžia po pokrme nielen v čase Vianoc. V Japonsku, Vietname, Číne a ďalších „čajových“ krajinách je výskyt rakoviny nepomerne nižší ako v tých, kde sa čaj konzumuje menej. Kde je zdravšie telo, je zdravší aj duch.

Čajový rituál sú malé Vianoce. Sviečky blikocú zabudnutým ohníkom detstva. Oheň je symbolom rodiny. Nenadarmo hovoríme o rodinnom krbe. Od nepamäti sa ľudia schádzali pri ohni. Dáva nám svetlo, teplo a tajomstvo. Vianoce sú o svetle, teple a spájaní. Rodiny sa poschádzajú a prídu dokonca aj tí, ktorí už nie sú medzi nami. Spomíname a popíjame. S vínom zabúdame, s čajom si pripomíname, s vínom sme  hluční, s čajom pokojní, s vínom sme šťastní chvíľu, s čajom stále. (Hoci, treba pripustiť, že po vypité dostatočného množstva vína možno toho rozprávkového Ježiška aj uvidíme, tí snaživejší aj dvoch.) 

Čaj a Vianoce, aké sú si blízke. Môžeme ho piť nekvalitný z vrecúšok pod stromčekom z umelej hmoty, pri sledovaní televízneho gýča, alebo kvalitný sypaný, pod skutočným stromčekom v debate s blízkymi pri trblietajúcich sa sviečkach čajových ohrievadiel. Čas Vianoc je časom rozprávkových príbehov. Tým o Ježiškovi počnúc a o Snehulienke končiac. Najradšej som ich počúval pri šálke medovky v kysuckej drevenici mojej starej mamy, natlačený so sestrami, sesternicami a bratrancom  pri praskajúcom ohníku v piecke jej útlej izbietky. Teraz ich rozprávam vnučke ja a je mi to tak trochu ľúto. Niet smutnejšieho pocitu ako sa zobudiť ráno na štedrý deň a zistiť, že nie ste dieťa. V čajovni Kelion máme pec a miesta pri nej najviac obľubujú deti. Najmä tie z panelákov. Keď sa na ne občas zahľadím, mám sto chutí prisadnúť si a porozprávať im príbeh o Valibukovi, alebo vlkovi a Karkulke. Mám pocit, že to od nás dospelých aj očakávajú. Najmä v čase vianočnom. 

Vianoce máme radi, lebo dávame, prejavujem svojmu blížnemu lásku. Vianoce sú časom lásky, kedy o nej nielen hovoríme, ale ňou žijeme, sú otváraním stavidiel lásky, ktorá je všade vôkol nás, len ju do našich sŕdc málokedy vpúšťame. Ak sa nám to podarí, prestaneme byť sami aj keď budú všetky stoličky za vianočným stolom okrem tej našej prázdne. A keby vám nebodaj bolo smutno, dajte si čaj. Nič nezaháňa samotu lepšie. Vedeli to čínski cisári aj väzni na samotkách. Otvorme stavidlá lásky. Každý z nás je jej hodný, predovšetkým my sami. Nemôžeme milovať iných, ak nemilujeme seba a nemôžeme milovať seba ak nemilujeme iných. Ak si lásku dovnútra nevpustíme, ublížime sebe. Je len na nás, či jej otvoríme brány našich sŕdc. Vianoce sú kľúčom k nim. Kľúčom rozprávkovým, ktorý sa však ľahko zmení na kľúč skutočný. Stačí, keď ho nebudeme vyťahovať len v čase vianočnom, ale po celý rok, každý deň. So šálkou čaju to ide ľahšie. Želám vám veľa lásky a málo samoty nielen počas Vianoc.

Metropola, December 2012