Som kresťan. Neviem presne, kedy som sa ním stal. Prichádzalo to postupne s mojim uvedomovaním si všeľudských morálnych hodnôt, obsiahnutých v živote Krista. Stal som sa ním vlastným pričinením, vlastným pochopením. Som aj katolíkom. Stal som sa ním v deň, keď ma moji rodičia niekoľko dní po mojom narodení dali pokrstiť. Stal som sa katolíkom bez vlastného pričinenia a bez vlastného pochopenia. Kresťanom sa cítim byť s istotou, o mojom katolicizme nie som si celkom istý. Pretože som sa tak nerozhodol ja. Prekvapuje ma, koľko aj vzdelaných ľudí na Slovensku kladie automaticky rovnítko medzi kresťana a katolíka.

Spýtal som sa nedávno jedného z poslancov KDH, aby mi definoval kresťana. Bez váhania povedal, že kresťan je ten, kto je pokrstený. Snažil som sa v niektorom z Evanjelií nájsť informáciu o tom, že Ján Krstiteľ krstil aj novorodeniatka. Takej zmienky niet. Krstil iba dospelých, tých, ktorí sa na základe svojho vlastného vedomia rozhodli stať kresťanmi, kráčať cestou pravdy – cestou Kristovou. Cesta krstu po narodení je cesta nedôvery. Dáme človeku katolícku vieru po narodení, ale zároveň mu vezmeme slobodu rozhodovania. Nevadí nám pritom, že viera sa nedá dať, ale iba získať.

Sedliak mal koňa, ktorý sa celé dni pásol na lúke priviazaný ku kolu. Jedného dňa prišlo sedliakovi koňa ľúto, zachoval sa ako totálny liberál a koňa odviazal. Ten, opantaný pocitom slobody sa rozbehol, spadol do priepasti a zabil sa. Sedliak si vyčítavo povedal – keby som mu dal menej slobody, mohol ešte žiť. Keby bol sedliak totálny konzervatívec, zatvoril by koňa do stajne a pre istotu ho zatvoril na dva zámky. Je isté, že kôň by z takejto totálnej neslobody skôr či neskôr uhynul.

Totálna sloboda sa rovná totálnej dôvere, totálna nedôvera sa rovná totálnej neslobode. V týchto hraniciach sa človek so svojou cirkvou, vierou a politikou odjakživa pohyboval. Celá jeho história bola a bude o hľadaní miery medzi slobodou a neslobodou, dôverou a nedôverou. Pápež Ján Pavol II vo svojej skvelej a odvážnej knihe „Nebojme sa pravdy“ hovorí: “Sloboda neznamená ľubovôľu. Nejestvuje sloboda bez záväzkov. Človek je zodpovedný sám za seba, za svojho blížneho a za svet. Je zodpovedný pred Bohom.

Spoločnosť, ktorá ignoruje zodpovednosť, zákon a svedomie, podkopáva základy ľudského života.“ Na inom mieste dodáva: “Konzumné zmýšľanie je úzko späté s hedonistickou koncepciou života, v ktorej môže mať pôvod jedine ten druh spoločnosti, ktorú dnes zvykneme označovať prívlastkom „povoľná“. Hedonistický postoj totiž podnecuje také vysvetľovanie slobody, aké nabáda k jej nezákonnému používaniu“. Mám pocit, že sa začínam blížiť k pochopeniu správania sa predstaviteľov KDH. Nedôvera v božský samoregulačný mechanizmus človeka, ktorý sa nazýva svedomie, núti prirodzene predstaviteľov katolíckej cirkvi a ich politických reprezentantov v KDH k činu. Čin spočíva v prikazovaní, kontrole a v treste. Voči názoru KDH k interupciám nemám žiadnu výhradu.

Mám však zásadnú výhradu voči tomu, že ho vnucujú aj iným. Ako človek slobodného myslenia som z princípu proti tomu, aby bol niekomu inému vnucovaný môj názor bez možnosti slobodného rozhodnutia. Nerozumiem samozničujúcim postupom KDH, keď im musí byť jasné, že s ich spôsobom presadzovania pravdy súhlasí na Slovensku iba osem percent z viac ako štyroch miliónov dospelých občanov, napriek tomu, že viac ako 70% obyvateľov sa hlási ku katolíckemu vierovyznaniu. Nazdal by som sa, že práve toto bude pre KDH a katolícku cirkev vážnym podnetom na zamyslenie. Zdá sa však, že klasickú poučku – „násilné presadzovanie viery znamená presadzovanie viery v násilie“ v KDH príliš neberú do úvahy.

Neuveriteľne úprimne to vyjadril v rozhovore pre denník Sme nedávno František Mikloško, keď na otázku: “Keď prezident zákon nepodpíše, naplní tézu o dobrom katolíkovi?“ – odpovedá: “Našťastie o tom, kto je dobrý katolík, rozhoduje Boh a ja sa k tomu nemusím vyjadrovať“. Takáto odpoveď sa dá vysvetliť iba dvomi spôsobmi – alebo je Boh podľa F.Mikloška katolík, čo je jasné priznanie k tomu, o čo KDH ide. Druhé možné vysvetlenie je, že Boh je univerzálny pre všetkých – katolíkov, protestantov, muslimov, hinduistov, budhistov, vyznavačov tisícok iných náboženstiev a aj neveriacich, pretože podľa Božích slov sme všetci jeho dietky. V tom prípade sa však musím autora tohto nepochopiteľného výroku spýtať, kde berie KDH odvahu oktrojovať iným svoje videnie sveta prostredníctvom univerzálneho Boha? Kňaz Anton Srholec hovorí: “Zisťujeme, že veriť neznamená len chodiť do kostola a modliť sa, ale žiť život v pravde, odvahu stáť pri ľuďoch aj keď sa to nevypláca, trpezlivosť počúvať a učiť sa aj u inakšie zmýšľajúcich, a potom, obohatení o ich názory a pohľady ostať verní svojej pravde a hľadať spôsob, ako ju uplatniť“.

Nemám najmenší dôvod nedomnievať sa, že ak dokáže takto myslieť katolícky kňaz, ktorý stojí pri ľuďoch aj keď sa to nevypláca, že to dokáže i Srholcov veľký priateľ František Mikloško.