Navštívil som pred niekoľkými dňami krajinu, o ktorej sa tvrdí, že jej židovskí obyvatelia sú vyvolení Bohom. Nie som si tým celkom istý. Arabi, žijúci v okolitých krajinách dostali od Boha plyn a naftu a Izrael zväčša len piesok púšte. A predsa tento židovský ostrov dokázal napriek nepriateľskému obkľúčeniu arabského mora prežiť a nielen prežiť. V takmer zázračnom vojenskom víťazstve v šesťdňovej vojne na hlavu porazil trojnásobnú prevahu a v jomkipurskej vojne dokázal toto víťazstvo napriek ťažkým stratám udržať.

Následne vybudoval pre svojich židovských, ale aj arabských obyvateľov blahobyt. Jedni vravia, že sú za tým americké  vojenské technológie  či židovské peniaze z celého sveta. Možno, ale i tak by to nestačilo na udržanie sa šiestich miliónov židov v osemdesiatmiliónovom arabskom obkľúčení, na budovanie modernej krajiny so svetovou úrovňou hospodárstva, vedy, kultúry a vzdelanosti. Na dosiahnutie národného dôchodku, ktorý je viac ako dvakrát taký vysoký ako slovenský, čo radí židovský štát medzi najvyspelejšie na svete. A to všetko v neustálom strehu, takpovediac so samopalom na pleci. Premýšľal som čím si Židia získali priazeň Boha, ktorý im očividne drží palce. V Jeruzaleme som na to prišiel.   

Pred časom som videl budhistických pútnikov v tibetskej Lhase ako sa pred sochami svojich lámov a Bohov plazili na kolenách až tak, že kamenná dlažba pred najposvätnejším chrámom Džókhang bola úplne vyleštená. Videl som moslimov v mešite Hagia Sofia v Istanbule ako naboso a na kolenách vzývali a prosili svojho Allaha a videl som kresťanov na púti v Levoči, Petrovom chráme v Ríme či v Chráme Božieho hrobu v Jeruzaleme ako sa v pokore a na kolenách modlia svojmu Bohovi a jeho synovi Ježišovi. Keď som vstúpil počas modlitieb budhistov do Džókhangu, kresťanov do Chrámu Božieho hrobu či moslimov do Hagie Sofie, dali  mi najavo, že im zavadziam a ruším ich. Preto som sa s obavou a v očakávaní, že ma po skúsenostiach s inými, vyženú, priblížil k najposvätnejšiemu miestu svetového židovstva – Múru nárekov v Jeruzaleme.

Nasadil som si čiapočku jarmulku a opatrne podišiel k múru. Priateľskými gestami a pohľadmi ma však pozvali ďalej. Nikomu som nezavadzal, nikoho som nerušil. Chvíľu som postál pri Múre, no zvedavosť mi nedala a vošiel som do synagógy, ktorá bola akýmsi pokračovaním Múru. Ani tam som nikomu nezavadzal. Zašiel som až do jej najvnútornejších útrob. Všade navôkol sa modlili, debatovali, spievali, usmievali sa a tancovali Židia, ktorí sa prišli pozhovárať s Bohom. Jeden tichšie, iný hlasnejšie, pýtali sa ho, vyčítali mu a najmä ďakovali. Nie Bohu židovskému, ale Bohu, ktorý je otcom všetkých. Židia svojho výlučného Boha nemajú.

Vzal som si stoličku a pozoroval ich. Oni Boha neprosili,  oni sa s ním zhovárali. Mávali mu, tlieskali, ukazovali Tóru, oslovovali ho, diskutovali s ním. Mysľou mi prechádzali obrazy z kresťanských, moslimských či budhistických svätýň. Všetci v nich vzývali výlučne svojho Boha. A všetci na kolenách. Židia vzývali Boha všetkých dôstojne. V stoji, alebo sediac. Nevidel som Žida na kolenách. Vtedy som pochopil, prečo im Boh drží palce viac ako ostatným. On vo svojej veľkosti a dokonalej láske miluje rovnako kresťanov, moslimov, židov, budhistov, hinduistov i ateistov. Miluje ľudí. Dobrých ľudí. A najmä ľudí sebavedomých. Takých, ktorí svoj osud nezverujú do rúk Jeho, ale sa ho snažia pevne držať v rukách svojich. Takým potom aj On rád pomôže.

Pri Múre nárekov som pochopil, prečo sa štátu Izrael napriek nepriazni osudu darí, prečo sú Židia vyvoleným národom. Nekradnú, ale obchodujú, neprosia, ale diskutujú. Diskutovať s Bohom však môže len človek sebavedomý a teda slobodný. Taký, ktorý myslí sám a nie taký, za ktorého myslia iní. Boh dal človeku rozum preto, aby myslel a nie preto, aby nemyslel. Ten, kto nemyslí, akoby sa Bohu vysmieval, akoby mu odkazoval – nepotrebujem tvoj rozum, za mňa myslia iní a povedia mi čo a ako si mám myslieť. Je to pohodlnejšie. Židia nemajú prostredníkov – kňazov, lámov či muftí, ktorí im Božie slovo vysvetľujú. Oni sa mu snažia porozumieť sami. Spoliehajú predovšetkým na seba a až potom na Boha.    

Hoci sa jeruzalemská svätyňa paradoxne volá „Múr nárekov“, nikto tam nenariekal, hrdo pred Bohom stáli. V neďalekom kresťanskom Chráme Božieho hrobu nariekali všetci. Na kolenách.