Svojho času som sedel v pracovni priateľa, vychýreného národovca, ktorý mi vyčítal môj údajný slabý národný postoj. Odrazu zazvonil telefón, priateľ zodvihol slúchadlo a blednúc mi ho podával – ty vieš po francúzsky...Volali priateľa z Paríža v slovenskej veci. Vybavil som ju za neho. Zmĺkol a uvedomil si, že jeho národovectvo končí na Slovensku spievaním hymnických piesní a zaťatým udieraním sa do hrude. Moje národovectvo začína za hranicami Slovenska, kde sa ho snažím reprezentovať a zastupovať s vervou, láskou, jazykmi a vedomosťami. Inak neviem...

Náš historický vývoj či už v spoločenstve národov niekdajšieho Rakúsko – Uhorska či neskôr Česko – Slovenska v nás akoby zakorenil postoj, ktorý by som nazval od skromnosti k defetizmu, či až fatalizmu. Vždy sme hrali v najlepšom prípade submisívnu úlohu v určovaní osudov spoločenstva, do ktorého sme patrili. Pred jedenástimi rokmi sme nadobudli po prvýkrát v histórii skutočnú štátnu samostatnosť. Túto sme potvrdili v našej ústave, v našom zreteľnom prejave zapojiť sa do medzinárodnej spolupráce, ale zdá sa mi, že sme ju doposiaľ nepotvrdili v našich mysliach a našom sebavedomí.

Zmeny v ekonomickom a politickom systéme je možné uskutočniť jednorazovým zákonom, zmeny v myslení a postojoch sú procesom. Ralf Dahrendorf hovorí: “Šesť mesiacov postačí na reformu politických systémov, šesť rokov zaberie zmena ekonomických systémov a šesťdesiat rokov bude potrebných na revolúciu v ľudských hlavách a srdciach“. Nie som pripravený naplno prijať Dahrendorfovu tézu, ale je nesporné, že zmeniť naše myslenie potrvá. Potrvá u občana a rovnako u politických elít. Vyvstáva teda otázka, čo má slovenská politika robiť preto, aby sme túto Dahrendorfovu predpoveď čo najviac relativizovali.

Sme si hádam všetci vedomí toho, že Slovensko bude v globalizovanom svete také rešpektované, akí budú rešpektovaní jeho reprezentanti. Osobnosti, ktoré vzídu zo sebavedomého národa, ktorý bude komponovaný zo sebavedomých jednotlivcov. Ponechajme bokom základné premisy nášho osobnostného rastu založeného na slobode jednotlivca. Skúsme sa pozrieť na podmienky, ktoré musia napĺňať osobnosti Slovenska (v tomto prípade politické), ktoré majú predpoklady presadiť sa na medzinárodnom fóre v miere dôstojne reprezentujúcej Slovensko. Európska únia, rovnako ako Severoatlantická aliancia majú popri iných postulátoch spoločné predovšetkým jedno – rovnaké demokratické hodnoty.

Aj keď bude mať Európa stále viac federálnych rysov, národný štát z nej nikdy nebude. O to viac musíme využívať ľudí sebavedomých, ktorých sebavedomie je založené na vzdelaní, životnej skúsenosti, jazykoch, kontaktoch, schopnosti komunikovať, čare a sile osobnosti, vlastenectve, morálnom princípe atď. Azda nikdy neplatila viac Štefánikova myšlienka – „Kto kráča energicky a vedomý si cieľa, ovláda svoj osud takmer úplne“, ako dnes, keď vstupujeme do globálneho sveta.  Je veľa predpokladov, ktoré musíme odstrániť, aby osobnosti dostali priestor. Sú nimi popri ľudskej závisti a neprajnosti, snahe vyrovnať sa vynikajúcim nie tak, že sa pokúsim dostať na ich úroveň, ale stiahnuť ich na úroveň svoju aj predpoklady politické. A pri nich sa chcem pristaviť. Je to, podľa môjho náhľadu najmä egoizmus politických strán, ale i časti médií a verejnosti.

Neschopnosť rešpektovať a podporiť osobnosti napriek tomu, že sú iného politického názoru. Hovorím o schopnosti podporiť ich, nepripúšťam snahu tieto osobnosti eliminovať ak nie  dokonca likvidovať. Je takmer príznačné pre Slovensko, že patrí medzi šampiónov v odstraňovaní svojich intelektuálnych elít po každej zmene spoločenského systému. Je to smutné o to viac, že Dahrendorfova téza o nevyhnutnosti generačného času na posun v myslení platí.       

Myslím, že si nebudeme protirečiť pri konštatovaní, že za hranicami nikto reprezentantov jednotlivých krajín neposudzuje podľa ich politickej príslušnosti, ale podľa ich schopností. Tu kladiem priamu otázku – máme dostatok profesionálov schopných aspoň dovtedy, kým vyrastie nová, aj minulosťou nezaťažená generácia, zastupovať záujmy Slovenska nielen na bilaterálnej, ale najmä inštitucionálnej úrovni? Zo svojej vlastnej skúsenosti z pôsobenia v dvoch významných medzinárodných inštitúciách – Parlamentných zhromaždeniach NATO a Rady Európy tvrdím, že zaujať pozornosť dokáže len človek jazykovo, osobnostne a charizmaticky vybavený. A najmä človek, ktorý má vrúcny vzťah ku svojej vlasti.   

Boli v histórii európskej politiky príklady, ktoré dokazujú, že i v podmienkach malého národa je možné, aby vyrástli významní politici. Mám na mysli nielen Rakúšana Bruna Kreiskeho, Čecha Tomáša Garrigua Masaryka či Maďara Arpáda Goncza, ale najmä Slovákov Milana Rastislava Štefánika, Milana Hodžu, Jána Papánka, Alexandra Dubčeka a ďalších.  

Je však potrebné zdôrazniť, že posilňujúcou sa globalizáciou sa bude rozdiel medzi politickou, spoločenskou, vedeckou, umeleckou, športovou reprezentáciou krajín stierať. Aby národ mohol všestranne realizovať svoje kultúrne potreby, ktoré budú rastúcim blahobytom stále viac dominovať, musí sa medzi svetovou pospolitosťou národov emancipovať nielen politicky, ale najmä svojou schopnosťou prispieť k dobru spoločenstva. Slovensko si musí položiť základnú otázku, kde má najväčšie predpoklady napomáhať a posilňovať európsku úniu a severoatlantickú alianciu tak, aby bolo rešpektované a aby sa mu benefity, ktoré bude odovzdávať aj vracali. Platí, že personálnu reprezentáciu národa určujú v prvom rade občania vo voľbách.

Od výsledkov volieb a schopnosti strán vybrať tých najkvalitnejších kandidátov sa odvíja ďalšie zastupovanie Slovenska v medzinárodných inštitúciách. Občan však voľbami v pomernom systéme ovplyvňuje iba výber strán, výber konkrétnych ľudí môže ovplyvniť len minimálne. O to väčšia musí byť zodpovednosť vedúcich grémií politických strán pri výbere kandidátov na volebné listiny a neskôr do výkonných domácich aj medzinárodných inštitúcií.

Položme si otázku, či je medzi politickými stranami takáto zodpovednosť. Z vlastnej parlamentnej skúsenosti odpovedám že nie celkom. Ako príklad uvádzam výber kandidátov za jednotlivé politické strany za poslancov Európskeho parlamentu. Až na výnimky nerozhodovali o poradí na kandidátkach osobné profesionálne predpoklady kandidátov, ale ich vzťah k vedúcim orgánom strán a hnutí. Opäť sa tu prejavila väčšia miera zodpovednosti za svoju stranu ako za štát a národ, pretože títo ľudia budú vonku vnímaní primárne ako reprezentanti Slovenska, až potom ako zástupcovia svojich strán.

Azda práve zmenou spoločenského systému nastal čas, aby sme vytvorili precedens, ktorý nedovolí po každej zmene politického systému eliminovať slovenské intelektuálne elity. Z historickej skúsenosti vieme, že zmeny politických systémov sa na citlivom stredoeurópskom území Slovenska diali viac, ako v iných regiónoch kontinentu. Štáty tu vznikali a zanikali, národ však ostával. Bol by však nepochybne silnejší a sebavedomejší, keby každá spoločenská zmena neprinášala automaticky i elimináciu profesionálnej spoločenskej a politickej elity.

Nazdávam sa, že toto je jedna z veľkých úloh, ktoré musí demokratické vedenie krajiny uskutočniť. Som presvedčený, že ak sa dokážeme vzájomne pochopiť a rešpektovať, potom bude aj Slovensko v očiach medzinárodnej verejnosti suverénnejším a rešpektovanejším štátom. A keďže spoločenské systémy, ktoré vládli na Slovensku v uplynulých šesťdesiatich piatich rokoch a ktoré sme si sami nevybrali, uškodili našim občanom najviac, bude potrebné nájsť i nezvyčajnú mieru statočnosti, aby nastalo historické slovensko – slovenské zmierenie.  Netreba na to nič viac iba odvahu a pokoru.    

Pavol Vilikovský hovorí: “Všetky národy chcú vyorať hlbokú brázdu v dejinách ľudstva, chcú sa presiahnuť, hoci si zatiaľ nesiahajú ani po päty, jedine Slováci, božie deti, vidia zmysel a náplň svojej existencie v tom, že sú. Kto iný sa vie tak detsky nevinne tešiť: prešlo už sto rokov a my ešte furt sme! nie sme teda márni! Sme, to veru nebude len tak! A hneď si plní nadšenia, stanovujú jasný cieľ: Buďme ešte!   

Nedávno sa štáty členské i pristupujúce do Únie svárili najmä o počtoch hlasov v rade, čiže o vplyve. Dovolím si však tvrdiť, že ak by Poľsko hneď malo nie dvadsaťsedem, ale päťdesiat kariet, ktoré by mali v rukách slabučkí, neschopní a ustráchaní hráči, nič im to nepomôže. Ak karty hrať neviete, žolíky vám nepomôžu. O to viac je potrebné zdôrazniť kvalitu našich ľudí.

Tí, ktorí majú za sebou medzinárodnú konfrontáciu vedia, že európsku politiku (a nielen európsku) robia osobnosti. Zo skúseností v Rade Európy a v Parlamentnom zhromaždení NATO odhadujem, že ide dohromady najviac o desať percent poslancov v každej inštitúcii. Keď vystúpia v pléne Rady Európy poslanci Jurgens, Holovaty, Eorsi, Davis, Hanckock a ďalší, v pléne PZ NATO poslanci Bereuther, Palombo, Pasztusiak, Lammers, Meckel, Andersson, Lelouche, Viggers, Ozerov a ďalší, všetci ich pozorne počúvajú. V oboch inštitúciách sa postupne vytvorila skupina poslancov, ktorí tvoria istý elitný okruh bez ohľadu na svoju štátnu či dokonca stranícku (frakčnú) príslušnosť. To, čo ich spája je, že sú dobrí a uznávaní.   

Je nesporné, že Európska únia, rovnako aj NATO nás dostanú do tlaku, ktorý bude mať za následok, že vedenie štátu bude musieť skôr či neskôr hľadať pre euroatlantické štruktúry tých najlepších a najschopnejších,  bez ohľadu na ich stranícku príslušnosť. Slovensko nemá také široké možnosti výberu kvalifikovaných ľudí ako krajiny s väčším počtom obyvateľov.   

Slováci, ako politické spoločenstvo sa ešte iba tvoria. Toto formovanie suverénneho národa bude však v spoločnej Európe zložitejšie a náročnejšie z mnohých aspektov. Jedným z nich bude schopnosť nájsť dôstojné miesto pre duchovnú špičku národa. Habermasova téza, že politické spoločenstvo sa tvorí vo verejnom diskurze, je priamou výzvou pre politické elity štátu, aby na pozície, kde sa bude konfrontovať názor slovenský s názorom európskym či aliančným, nominovali najlepších z najlepších.

Nebude väčšej priority pre slovenské politické špičky po vstupe do EÚ a NATO, ako obhájiť a presadiť naše národno - štátne záujmy. To je možnosť a výzva, akú slovenská história nepozná. Nevyhnutnosť formulovať naše názory vyplynie nielen z vnútornej potreby, ale bude prirodzenou požiadavkou medzinárodného spoločenstva. Ak nebudeme schopní naše názory formulovať a presadiť, ocitne sa Slovensko a jeho budúce generácie na okraji európskeho a svetového diania. Bude to ako neraz v minulosti – „o nás bez nás“, tentokrát však našou vinou.

Treba si uvedomiť, že naša štátna suverenita sa od mája 2004 netvorí v autonómnom prostredí, tak ako sa vyvíjali tradičné európske štáty, ale v priamej konfrontácii s najsilnejšou európskou konkurenciou. Slovenská otázka sa nebude završovať v prostredí slovenskom, ale európskom. Parafrázujúc slová Pavla Vilikovského – nemôže byť našou ambíciou iba byť. Slovensko musí byť vedomé a sebavedomé, aktívne a iniciatívne, suverénne a s vierou vo vlastné schopnosti.

Ak skoncentrujeme pre úlohu prezentácie a komunikácie slovenských záujmov tých najlepších, nemám o naše úspešné pôsobenie v Európskej únii a v Severoatlantickej aliancii obavy.