Neverili by ste, ako sa pri praskajúcom ohni v peci čajovne Kelion dobre premýšľa. Vonku je novembrová pľušť, taká istá, ako bola v roku 1989, keď začal padať sneh a starý režim. Kedy ten pád skončil mi dodnes nie je jasné. Mám pocit, že režim kradnutia a podvádzania v našich mysliach pretrváva.

Po prečítaní môjho románu Sezóna potkanov, s podtitulom Časy sa menia, potkany nie, mi niekdajší muzikant, ktorý strávil s kapelou mnohé roky komunistického režimu hraním v baroch najdrahších hotelov v Hamburgu a Mníchove, kde mal mesačný plat vyšší ako vtedajší prvý muž komunistickej strany, vytkol,  načo som „to“ písal. Keď som sa ho spýtal čo myslel tým „to“, priznal, že „to“ je síce pravda, ale „netreba stále tie staré časy pripomínať“. Nie som ten, kto má právo súdiť, nežil som si za starých čias zle, ale ani nie dobre, tak akurát. Ako zhruba pätnásť miliónov Čechov a Slovákov. Boli aj takí, čo žili horšie ako ja, ale aj takí, ktorí žili lepšie. Napríklad niektorí herci. V novembri sa zachovali odvážne a radi nám to pripomínajú. Už menej radi pripomínajú to, ako sa správali štyridsať rokov predtým. Októbroví zbabelci, novembroví hrdinovia. Mám pocit, že je ich stále viac. Ako kedysi partizánov.

Podpísal som medzi prvými v pohnutých novembrových dňoch výzvu radových komunistov Ľuba Feldeka – zrušiť vedúcu úlohu komunistickej strany. V časoch, keď ešte vládla strana s nevyspytateľnými milicionármi a armádou, to bola celkom frajerina. Podpísali ju mnohí známi spisovatelia a intelektuáli. Už sa však k frajerine radšej nepriznávajú, aby sa nemuseli priznať, že boli členmi KSČ. Videl som aktualizované životopisy niektorých z nich. Začínajú sa rokom 1990. Predtým žili asi na Marse. Ale nie sme v tom, chvalabohu, sami. Hľadel som pred niekoľkými dňami v televízii s úžasom na poľského pesničkára, ktorý sa pasoval za protikomunistického hrdinu, lebo spieval – ako sám povedal „rovno do očí“ Michailovi Gorbačovovi počas jeho návštevy vo Varšave oslavnú pieseň „Michailu, Michailu“. Exponovaný slovenský komunistický textár dnes plače, ako mu komunisti krivdili, niektorí herci – zaslúžilí umelci, ktorí zarábali za jeden filmovací deň toľko, čo robotník za dva týždne sa dodnes nevedia spamätať z komunistického „prenasledovania“, vtedajší disidentskí spisovatelia si ťažkajú, že si za komunistov ani „neškrtli“ a ja im držím palce, aby už konečne niekto z nich napísal knihu, ktorú si prečíta aspoň päťsto ľudí. Môj priateľ sa pred nedávnom pred švajčiarskou novinárkou pochválil, že za starého režimu precestoval ako turista svet od Ameriky po Vietnam, od Nórska po Krétu. „To ste museli byť v komunistickej strane, však?“ spýtala sa.
    Rozhorčene odvetil: „Ja som komunista nikdy nebol.“
    Švajčiarka ukázala na mňa. „To Jozef v strane bol, ale ako turista nebol na západe ani raz. Ako je to možné?“ Maliar sa rozpačito usmial: „Museli ste mať kontakty.“ Švajčiarka začala chápať princíp komunizmu.

    V lete 1990 som sa spýtal niekdajšieho nemeckého kancelára Willyho Brandta, ako sa Nemci vyrovnávali s vojnovou minulosťou. Odvetil: „Minulosť každého poznáte podľa toho, ako sa správa dnes.“ Presná veta. Inak povedané – kto bol za socializmu lumpom, je lumpom aj za demokracie, a kto bol slušný vtedy, je slušný aj dnes. Pobaví ma, keď moju generáciu poučujú mladí novinári ako by oni boli bývali za socializmu hrdinsky žili, ak by boli bývali žili. Stavím sa, že všetci tí nekompromisní novinárski junáci a junáčky bojujúci za pravdu, by za ňu s rovnakou vervou bojovali aj na stránkach komunistických médií. Majú šťastie, či smolu, vtedy nežili. Brandt má pravdu, režim povahu človeka nemení. Analyzovať minulosť má zmysel preto, aby sme sa z nej poučili. Očividne sa nám to veľmi nedarí. Zločiny sa zametajú pod koberec ako pred novembrom, kradne síce menej ľudí, ale o to viac, podvádza sa a pretvaruje ako za socializmu. Povstávajú noví nespravodliví. Na novembrovej tribúne v Trnave prerušil dav moje vystúpenie volaním: „Kto to zavinil?“ Mám pocit, že táto otázka sa pomaly stáva znovu aktuálnou.

Metropola, November 2012