Bol som na tvorivých pobytoch v budmerickom kaštieli hádam šesť – sedem raz. Napísal som v ňom väčšie časti kníh Idioti v politike, Zóna nadšenia i Zastavte Dubčeka! Počas mojich pobytov som tam stretol Dada Nagya, Petra Krištúfka, Júliusa Balca, Gabrielu Rothmayerovú, Gustáva Murína, Bystríka Šikulu, Denisu Fulmekovú, Veroniku Šikulovú, Ivana Popoviča, Jána Čomaja, Štefana Kvietika, Jozefa Heribana, Petra Marcina, Ota Kořínka, Jána Beňa, Antona Baláža, Borisa Filana, Petra Glocka, Petra Holku, Maroša Bančeja, Igora Galla, Jána Kačalu, Romana Kaliského a mnohých ďalších tvorcov.
Budmerice sú miesto, kam by sa mali vodiť exkurzie študentov a ukazovať im miestnosti, v ktorých vznikli Jarošova Tisícročná včela, Šikulova Rozárka, Ballekov Pomocník, Čomajove portréty významných umelcov, medzinárodnými cenami ovenčený Balážov Tábor padlých žien a desiatky, ba stovky ďalších diel. A vraj kaštieľ neprináša zisk. Neviem si predstaviť väčší zisk, ako diela, ktoré v ňom vznikli. Ak by sme vystavili súvahu príjmov a výdajov slovenskej kultúry, domov slovenských spisovateľov v Budmericiach bude jednou z kľúčových položiek kultúrnych príjmov.

Verím, že kaštieľ ostane naďalej k dispozícii slovenským, ale i zahraničným tvorcom. Isteže, hospodáriť sa musí a bude nepochybne potrebné zefektívniť i využívanie kaštieľa. A najmä jeho riadenie Literárnym fondom, ktoré mi občas pripomína staré socialistické časy. Niekoľko spisovateľov sa sťažovalo, že im bolo kompetentnou pracovníčkou fondu povedané, že všetkých štrnásť izieb je obsadených, a pritom v ňom bolo päť ľudí.

Účinnejšie bude treba kontrolovať aj efektívnosť využívania tvorivých pobytov. Literatúra sa nedá merať počtom napísaných strán, ale pokiaľ tvorca ani po niekoľkých pobytoch v kaštieli nepredloží výsledný produkt, asi sa ho bude treba spýtať, čo tam po celý čas robil. Podsúvanie, že literárny fond je akýmsi komunistickým reliktom je nekorektné. Pokiaľ viem, prvý literárny fond vznikol v cárskom Rusku a založili ho na podporu tvorby ruských spisovateľov.  Vzájomná solidarita tých, ktorým sa na tvrdom trhu umenia darí lepšie, s tými, ktorí tvoria diela hodnotné, ale komerčne neatraktívne, je jedným zo základných predpokladov rozvoja slovenskej literatúry.

Keď si zakladateľ slávneho bankárskeho a vladárskeho rodu Medici, Cosimo, ktorý bol dedom Lorenza Medicejského, (prezývaného „Nádherný“) uvedomil, že moc a bohatstvo sú pominuteľné, začal podporovať umelcov. Aby jemu, jeho rodu a Florencii priniesli slávu a nesmrteľnosť. Tak sa zrodila renesancia, ktorá dala svetu Botticelliho, Michelangela, Leonarda, Donatella, Macchiavelliho, Tiziana, či nové literárne žánre – román, tragédiu, komédiu. Malé národy sa vo svete nikdy nepresadia mocou, silou ani bohatstvom.

Jediné čím sa môžu Slováci vo svete ukázať sú veda, šport, kultúra, umenie. Domov slovenských spisovateľov v Budmericiach, rovnako ako Národné divadlo, galéria, múzeum či filharmónia boli a sú významnou liahňou a svedectvom národného umenia. Verím, že naši terajší i budúci vladári si to uvedomujú a uvedomia. Poznám ako ministra kultúry, tak aj pani premiérku. Verím, že sa aj v prípade Budmeríc prejavia ako slovenskí Lorenzo a Katarína Medici, aby po nich ostalo dôstojné svedectvo.