Z detstva si pamätám, že Aleluja znamená čosi také ako sláva, hoci toto slovo otec používal zväčša  ako nadávku. „Kde do aleluje si ju dala?!“ zvykol zvyšovať hlas na matku, keď si nevedel nájsť druhú ponožku. Až keď ho matka usvedčila, že ju má na nohe, vstúpila do jeho tváre bázeň. Rovnaká, akú mával v tvári na Vianoce. Vtedy sme boli všetci v akejsi  bázni. A možno aj básni. Oslava Kristových narodenín  bola tou najkrajšou udalosťou v roku a navždy ňou v našej rodine ostane. Teda okrem dvoch výnimiek – keď sme  v šesťdesiatom druhom získali v Čile strieborné medaily na MS vo futbale a keď sme sa v sedemdesiatom šiestom stali majstrami Európy.

Nedá sa nič robiť, pre otca a pre mňa ako jeho správneho syna, bola dôležitosť narodenia Spasiteľa tesne za dôležitosťou futbalu. Hoci mi nikto dodnes presne nevysvetlil aká je vlastne úloha Spasiteľa, príchodu Vianoc sa vždy poteším. Nevadí mi, že spasenie niekým iným mi pripadá byť tak trochu ulievaním sa, pretože ak ma spasí On, načo sa mám potom snažiť ja? Celkom mi nesedí ani ten dátum Kristovho narodenia. V Betleheme som bol v období Vianoc zopárkrát. Videl som tam masy rozzúrených pútnikov, ktorí sa premrznutí z dlhého čakania za každú cenu snažili prebojovať k maličkej jaskynke, v ktorej sa údajne Ježiš narodil.

Jedna pútnička z Ruska dokonca rozbila istému pútnikovi z Gruzínska priamo v Chráme Božieho narodenia hlavu fotoaparátom, pretože nezniesla, keď ju po dvojhodinovom pomalom posúvaní sa, predbehol tesne pred cieľom a drzo ju požiadal, aby ho vyfotografovala. To bola ozaj drzosť. Teda nie fotografovať sa na mieste Ježišovho narodenia, to robili všetci, ale požiadať  svojho nepriateľa aby vás odfotografoval. Je len pochopiteľné, že Gruzínov masívny Olympus skončil na jeho hlave. Oboch nemilosrdne odviedla civilná chrámová stráž pozostávajúca z príslušníkov izraelskej tajnej služby.   Osobne si myslím, že ho treskla po hlave preto, lebo v tom čase prebiehala rusko – gruzínska vojna. Pod biblickou horou Ararat sa mlátili dva biblické kresťanské národy. Napokon nebolo to v prípade Biblie po prvýkrát. Videl som v Betleheme aj múr, ktorý oddeľoval Židov od Arabov. Bol omnoho vyšší ako voľakedajší berlínsky. 

Videl som aj množstvo obchodov so suvenírmi, kde predávali kresťanom z celého sveta sadrové, drevené i mosadzné jasličky s Jezuliatkom za nekresťanské ceny. Je to pochopiteľné, keďže predavači boli Arabi a obchody patrili Židom. Ale dalo sa zjednať. Cena stúpala podľa toho, či ste kúpili jasličky malé, väčšie či najväčšie, alebo dokonca celý betlehem. Ešte mnoho iného som videl v decembrovom Betleheme, ale čo som určite v meste ani v jeho okolí nevidel, boli ovce s pastiermi na paši. Neviem kde tvorca Ježišovho životopisu spravil chybu, ale faktom ostáva, že ovce sú v Judei na paši od marca do novembra. Preto mi nie je jasné, ako sa prvými svedkami Ježišovho narodenia mohli stať decembroví pastieri.

Ešte mi je na Ježišovom narodení, ale vlastne aj smrti čudné to, že vlastne nevieme kedy sa narodil. Ani kedy zomrel. A pritom vieme presné dátumy dávnych, omnoho menej významných udalostí. Zvláštne je, že nikto nevie rok, kedy sa narodil, ale vieme deň jeho narodenia. Zdá sa mi to byť čudné. Presne však viem rok 336. Bol to rok, kedy cirkevní otcovia stanovili deň Ježišovho narodenia na 25. 12. Áno je to tak. Deň narodenia Spasiteľa stanovili takmer tri a pol storočia po jeho narodení. Vraj aby sa nepodporovala arianistická téza, že Ježiš nebol Božím synom. Má to istú logiku, veď aj podľa Biblie mal Ježiš najmenej štyroch bratov – Jakuba, Jozefa, Šimona a Júdu a ak by bol Božím synom on, logicky sa vynára otázka – kto bol otcom jeho súrodencov?

V Biblii sa nehovorí o tom, prečo si Boh vybral akurát jeho a bratov mu nechal v „štichu“. Nerozumiem ani biblickému  „zichrovaniu“ skutočnosti, že Ježiš bol Boží syn. Ak teda bol jeho otcom Boh, prečo ešte pre istotu zvolal „Ty si môj syn, teba som si zamiloval“? Zaujímavé je, že kresťan o živote svojho Spasiteľa nevie takmer nič. V Biblii sa dozvie, že sa narodil v Betleheme, potom zutekal s rodičmi do Egypta, odkiaľ sa vrátili do Nazaretu (ktorý podľa historických prameňov v Ježišových časoch údajne neexistoval), diskutoval ako dvanásťročný s kňazmi v jeruzalemskom chráme a o ďalších zhruba osemnástich rokoch jeho života nevieme nič. A čuduj sa svete – kresťanom to nevadí. Mne to teda vadí. Snažím sa pátrať po Ježišovom živote a namiesto toho, aby ma kresťania za to chválili, niektorí z nich mi nadávajú.

Nerozumiem ani mnohým iným veciam – prečo sú v kresťanských chrámoch Ježišovi učeníci vyobrazovaní ako plešatí, prešedivelí starci, hoci to podľa Nového zákona boli mladí muži, nerozumiem prečo kňazi bránia svojim veriacim navštevovať chrámy, ktoré sú okrem bohoslužieb zatvorené, nerozumiem prečo katolícki kňazi nesmú poznať ženu, keď láska je tým najdôležitejším čo nám Ježiš odkázal. Mám Ježiša rád, a preto nemám rád, keď mi o ňom klamú. Občas za to schytám. Slová. Zatiaľ. Jedinú facku za odhalenie lži o Ježišovi som dostal ako päťročný. Za to, že som sa „Ježiška“ (bolo mi čudné, že v jasličkách bol maličký a odrazu k nám prišiel vysoký chlap), ktorý nám priniesol darčeky pod stromček spýtal prečo má otcove topánky.

Keďže som bol v rodine zodpovedný za čistenie topánok, tie otcove som dôverne poznal. „Ježiško“ mi namiesto vysvetlenia jednu vylepil. Podobne ako som zopárkrát predtým dostal od otca, keď som sa ho spýtal prečo Ježišova mama vyzerá mlado akoby bola jeho dcéra, alebo keď som mu po návrate z omše povedal, že farár nepil žiadnu Ježišovu krv, ale víno, lebo to bolo z neho pri prijímaní cítiť. Tak som vyrastal, podobne ako moji rovesníci v tom, že sú isté veci, na ktoré sa netreba pýtať. Ale už som z toho vyrástol a pýtam sa. Na rozdiel od miliónov kresťanov, ktorí už vyrástli tiež a napriek tomu sa nepýtajú.

Tie Vianoce, kedy mi otec jednu strelil priamo pri stromčeku, boli  jediné Vianoce, z ktorých som nemal radosť. Napriek tomu, že som dostal obľúbenú stavebnicu Merkur a otec, ktorý sa o chvíľu objavil v civilnom oblečení, ma utešoval. Nespravodlivú facku cítim  dodnes. Z ostatných Vianoc som  mal a stále mám radosť. Teším sa vždy na rodinu, ktorá sa poschádza pri vianočnom stole. Toho roku nám starého otca Jozefa, ktorý v lete umrel, nahradí vnuk Jozef, ktorý sa v lete narodil. Už predtým nám viacerí spoza vianočného stola poodchádali, ale vždy ich nahradili noví.  Stromček mám na starosti ja a nedovolím, aby sme mali papierový. Vôňu ihličia nič nenahradí. Zatiaľ čo za zvukov Ave Marie zdobím stromček, manželka pripravuje štedrovečerný pokrm a spolu sa tešíme na babku, dcéry, zaťov, vnučky a vnukov.

Keď zazvoní zvonček, vstúpia všetci do obývačky aj s najnovším prírastkom Jožkom. Sme v napätom očakávaní čo nám Ježiško prinesie. Priznám sa aj ja. O jednom darčeku však s istotou viem. Na Vianoce dostávam od manželky  vždy nové topánky. Nie preto, že by som  ich bezpodmienečne potreboval, ale vnučky Evka a Natali sú veľmi všímavé a nerád by som, keby mi ich pod Ježiškovským plášťom odhalili. Keby k tomu prišlo, určite im nevylepím, ale im poviem pravdu o Ježiškovi.  Že On skutočne existuje v našich srdciach a to je najkrajší darček, ktorý na Vianoce dostávam.  Aleluja.