Planéta Vianoce. Bájna, vysnívaná, dokonalá, plná lásky. Nepoznám človeka, ktorý by sa na ňu netešil. Na Vianoce sme spolu. S tými, ktorých máme radi, ktorým nemusíme odpúšťať, pretože sme tak už urobili. Na Vianoce sme lepší ako po iné dni, dojímajú nás veci a ľudia,  okolo ktorých inokedy prejdeme bez povšimnutia. Prevedieme starenku cez prechod, s pochopením si kúpime Nota Bene a nevyčítame jeho predajcovi prečo nejde radšej pracovať, dáme prednosť starej škodovke, ktorá sa z vedľajšej cesty nevie dostať na hlavnú, usmejeme sa na susedku, ktorú inak nezdravíme.

Potajomky balíme darčeky ako sme kedysi balili učebnice a nemohli sme sa dočkať prvého zvonenia. Tešíme sa na vnúčatá, na deti, ktorými sa v čase Vianoc sami  radi stávame. Bez rozpakov pokľakneme k novej stavebnici či detskej postieľke, v ktorej spolu s vnučkou prebaľujeme bábiku Klárku. Stávame sa deťmi, ktoré Ježiš (jeho narodenie, mimochodom, oslavujeme) pozýva do kráľovstva nebeského a na rozdiel od dospelých im núka voľnú vstupenku. Naše srdcia sa vracajú do detskej spontánnosti a nevinnosti. Nechceme, aspoň nie v čase Vianoc, počúvať o politike, daniach a voľbách, chceme byť na krásnej planéte ideálov, krásna, prskaviek, zvončekov a svetielok. Túžime zotrvať tam čo najdlhšie, bojíme sa, aby sa nám ten čarokrásny pocit dobra a tepla zo sŕdc nevytratil.

Na Vianoce sme v konaní dobra viac odvážnejší ako inokedy. Uvedomujeme si, že nie sme až takí zlí, ako sa nám to snažia nahovoriť nezmyslami o dedičnom hriechu. Aj ten kostol, do ktorého chodíme orodovať a prosiť za odpustenie hriechov sa nám v čase Vianoc nezdá byť takým pochmúrnym a plným utrpenia. Máme pocit, že v čase Vianoc sa aj Ježiš ukazuje v pravde, že je jedným z nás, človekom z mäsa a kostí, so svojimi slabinami, čo nám dáva nádej, že i my to dokážeme, pretože nádej dáva len dokonalosť človeka, nie Boha.

Sme pripravení prijať aj rozprávku, že v decembri sú  v Izraeli ovce na paši, či skutočnosť, že z Biblie sa o Ježišovom narodení a jeho živote takmer nič nedozvieme. I dátum jeho narodenia nie je od Boha, ale od cirkvi, rovnako ako neprirodzená dogma o Jeho nepoškvrnenom počatí je od pápeža Piusa IX. Pre ozajstných kresťanov však nie sú dôležité dogmy, či úsmevné  dišputy o tom, či Ježiš bol synom Boha, Jozefa, Ducha svätého, rímskeho vojaka, alebo niekoho iného, kde nadobudol svoje úžasné vzdelanie, ako mohlo technicky jeho telo vystúpiť na nebesia a kde tieto nebesia sú, či prežil ukrižovanie, alebo či bol v Indii.

Skutočný kresťan – a tým je podľa mňa každý dobrý človek, teda aj budhista, žid, moslim či neveriaci, sa zaujíma o Ježišov príkladný život a snaží sa mu byť podobný. Na žiadnom mieste Evanjelií sa nepíše, že musíte byť kresťanom, aby ste vstúpili do kráľovstva nebeského. Niektorí horlivci ma kritizovali za to, že som Ježiša v románe Kód  9 označil za „nášho priateľa“. Výčitku zdôvodnili tým, že priateľa sa nebojíme, ale Ježiša sa máme báť, lebo keby sme sa Boha nebáli, tak nebudeme dobrí. I táto interpretácia Ježiša dokazuje ako zhubne vplývajú dogmy na človeka. Dokazuje však i to, že ľudia vieru hľadajú. Dogmatické náboženstvo ich však od nej doslova odpudzuje. Dogmy sa s vierou vylučujú. Viera je krehká slamka, plávajúca na vode, dogma je mútna voda, ktorá ju ťahá ku dnu. Potrebujeme viac Ježiša a menej dogiem, viac viery a menej  náboženstva. Nielen v čase vianočnom.

Urobili sme si s manželkou v dome veľké predvianočné upratovanie a povyhadzovali zbytočnosti. Odrazu je náš domov svetlejší, vzdušnejší, čistejší, lepšie sa nám dýcha, ľahšie kráča. Keď sa Ježiša pýtali čo je Kráľovstvo nebeské, odpovedal podobenstvom o žene, ktorá niesla na chrbte hlinený džbán plný múky, nevšimla si, že dno je prasknuté a múka sa z džbánu sype. Prišla domov šťastná, bez stôp únavy, džbán sa jej niesol ľahko. Až potom si všimla, že je prázdny. Nebeské kráľovstvo sa vytvára po celý čas, kým sa z nás niečo sype, keď za sebou zanechávame všetky zbytočné veci, ľudí, vzťahy, obavy, ktoré nám bránia vyčistiť sa a vpustiť do džbánov našich sŕdc ľahkosť bytia, ľahkosť ducha, lásku, nádej, vieru.

Ježiš je stelesnením predstavy o dokonalom živote. Na Vianoce sa k nemu blížime viac ako inokedy. Sme lepší, detskejší, šťastnejší. Dobro, ktoré v čase vianočnom viac konáme, ako o ňom rozprávame, nás robí samotných dobrými. Na Vianoce sme o kúsok bližšie ku kráľovstvu nebeskému, ku kráľovstvu, v ktorom sa deti nestávajú dospelými, ale dospelí deťmi, sme bližšie k planéte dávania, odpúšťania, žičlivosti, nesúdenia, trpezlivosti, pokoja, pokory, zdravia, ticha, pravdy.  Lásky. Planéta Vianoce.