Čeština je azda jediný jazyk na svete, ktorý ten sakramentský vynález nazval pravým menom. Televize. Patrím medzi tých niekoľkých trápnych občanov, ktorí zvyčajne víziu pre teľatá nepozerajú. Premýšľal som prečo ma pozeranie teľacej vízie neláka. Prišiel som na to, že sa od tých, ktorým je, ako z češtiny vyplýva, takéto trávenie času určené, odlišujem. Na rozdiel od teliat mám totiž rozum. Rozum, aby sa udržiaval v kondícii, treba trénovať. Podobne ako telo. Rád udržujem v kondícii oboje. Rozum slovom, telo činkou.

Až ma od radosti myklo, keď v reklame medzi správami lekárka oznámila, že je potrebné upevňovať imunitný systém „Najlepšie bude keď začnete hneď ráno a dáte si...“ zajasal som. Teraz to príde a konečne v teľavízii zaznie rozumné slovo. „...a dáte si studenú sprchu.“ Každý hlupák vie, že najlepšie sa imunita upevňuje otužovaním. Len lekárka to nevedela. „...a dáte si....“  Povedala meno dajakého preparátu, ktorý vám zaručene posilní imunitu.  Neviem, či to bola skutočná lekárka a koľko jej za jej slová výrobcovia preparátu zaplatili.

Po lekárke sa na obrazovke objavil oholený politik. Mlel podobne ako lekárka. Slová, slová, slová. Presvedčivo, aby bolo jeho oholeným chlebodarcom jasné, že si plácu, ktorú za svoje slová dostane, zaslúži. Spomínal zlodejinu akéhosi zarasteného politika. Akoby zlodejina v politike bolo čosi mimoriadne, čo ešte niekoho zaujíma. Po ňom dali príležitosť na mletie zarastenému politikovi, ktorý s rovnakou vehemenciou a snahou zapáčiť sa svojim zarasteným chlebodarcom mlel o zlodejine oholeného politika. Keď domlel, dali príležitosť politikovi tretiemu, štvrtému aj piatemu, ktorí rovnako vehementým mletím odsudzovali mletie tých prvých dvoch.

Slová, slová, slová. Čím ich bolo viac, tým viac zahmlievali, zlievali sa, strácali cenu. Nemohol som to už počúvať a tak som vypol zvuk. Videl som len tváre politikov, ich gestá, pohľady, ktoré mi o nich povedali viac ako ich hrdinské slová. Premýšľal som, koho mi pripomínajú. Pomohli mi teľatá, ktoré sa objavili vzápätí na obrazovke. Premieľali pred kamerami seno v akejsi podtatranskej farme. Mleli bez slov, dôstojne, uvedomujúc si zmysluplnosť svojho mletia. Seno, ktoré zomleli do nich vchádzalo, na rozdiel od politikov, z ktorých zomleté slová vychádzali. Pozoroval som mlčanlivé tváre teliat, ktoré si nemôžu pomáhať gestami. Musia sa spoľahnúť len na svoje papule. Ich tváre neboli nadšené.

Podozrieval som kameramana, ktorý ich nakrúcal, že im prezradil, že budú na tej istej obrazovke ako premieľajúci politici. Mračili sa, akoby dávali najavo, že je nedôstojné miešať na obrazovke mletie sena s mletím slov. Mlyny teliat sú užitočné. Prinášajú ľuďom mlieko. Premýšľam, aký máme úžitok z mlynov politikov. Ak náhodou na to prídete, dajte vedieť.