Azda niet vhodnejšieho času na spomínanie ako je mesiac zosnulých. Listy sa sfarbili do červena po tom, keď splnili svoju úlohu – dali stromom kyslík, a vracajú sa do zeme. Do tej istej, z ktorej pred nedávnom prišli. Listy i tí pred nami. Všetci. Vykĺznuť z príchodov a odchodov sa nepodarí nikomu. Na dôvažok - pred návratom každý zaplatí do posledného haliera. Dlžníci TAM miesto nemali, ani mať nebudú. Dlžníci sa ODTIAĽ posielajú späť, sem, odkiaľ odišli, aby dlh splatili. A tak splácame. Múdri dobrými skutkami počítajú, koľko im ešte ostáva do vyrovnania, hlúpi si zlými skutkami požičiavajú ďalej a márnivo spoliehajú na to, že im bude odpustené. Ibaže odpustiť sa nedá, pretože zákon protekciu nepozná. Pozná jediné – spravodlivosť.

Dobrým bude pridané, zlým ubraté. Aj tým dobrým, ktorí pri svojich skutkoch neboli videní, a rovnako aj zlým, ktorých pri ich skutkoch nikto nevidel. Pretože zákon treba dodržiavať aj vtedy, keď ťa nikto nevidí. Platí: čo dáš – to sa ti vráti, čo zaseješ – to budeš žať, ako sa do hory volá – tak sa z nej ozýva. Za nedodržiavanie zákona sa proste platí!

Môj ostatný román  „Kód 9“ venujem jedinému – zákonu. Presnejšie hľadaniu najlepšieho spôsobu, ako ho naplniť. Hlavný hrdina kráča namáhavou cestou, plnou omylov i nachádzaní. Neraz chce svoju cestu ukončiť, ale vidina cieľa ho napokon opäť vráti späť. Putuje až pochopí, že cieľom je cesta. V knihe sa nesnažím zákon zmeniť, ale naplniť.

A hľa, román sotva vyšiel, už sa ozývajú. Farizeji a im podobní. Tí, ktorí sa tlačia v kostoloch i na tribúnach v prvých radoch. Aby boli videní, lebo sa to patrí. Kričia – príznačne spoza svojich anonymných bučkov, a ukazujú na mňa prstom. Súdia. Majitelia pravdy. Dnes, rovnako ako pred dvomi tisíckami rokov. Tých, ktorí nie sú ochotní prijať ich pravdu, treba zneškodniť. Fyzicky, alebo aspoň morálne. Organizujú podpásové akcie proti tým, ktorí pravdu hľadajú. Zabúdajú však, že sa tým zadlžujú a budú musieť tvrdo splácať. Aj hrubé útoky a výzvy proti románu „Kód 9“ sa vrátia k tým, ktorí meč tasia. Čím viac proti nemu bijú, tým viac nachádza posolstvo románu viac uší a očí aj keď niektorí majitelia pravdy vyzývajú, aby ho ľudia nečítali. Dokonca sa vyhrážajú. A len preto, lebo nemajú argumenty. Majú iba svoje dogmy, ktoré podvodnícky nazývajú pravdou. A to je na vieru málo.

Pravda je celkom inde ako v rukách jej domnelých a mocných majiteľov. Tá je v slobodnom duchu, ktorý je výsledkom rozmýšľania. Slobodní sme len vtedy, keď poznáme pravdu. A poznáme ju len vtedy, keď rozmýšľame. Načo by nám inak Boh dal rozum? Ten, kto nástojí na dogmách a nerozmýšľa, či ešte horšie – bráni rozmýšľať iným, je proti Bohu, a teda neverí. Márne sa od rána do večera modlí ružence, márne vhadzuje do kostolného zvončeka s plechovým dnom (aby bolo počuť, kto vhodil kovový peniaz) bankovky.

Ak nepremýšľa a verí dogmám, nie je veriaci. Pretože viera bez rozmýšľania nie je vierou, ale podrobením sa násiliu. Násilné hlásanie viery je hlásanie viery v násilie. Ako hovorí náš priateľ Ježiš: „Blahoslavení ste tí, ktorí hľadáte pravdu.“ Zároveň však na základe vlastnej skúsenosti dodáva: „Ľudia vás za to budú nenávidieť a vaše meno dajú do kliatby.“

Nenechávame sa však znechutiť a pravdu hľadáme pokorne ďalej. Román „Kód 9“ je maličkým sklíčkom v mozaike krokov tých, ktorí cestou hľadania kráčajú i za cenu rizika, že budú zastavení. Obávam sa, že v útrobách skladísk falošných mincí už pripravujú ich spustenie do obehu. Aby tak, ako sa to v podobných prípadoch robieva, zmiešali pravé s nepravými a vyvolali zmätok a pochybnosti. Ak hľadajúcich zastavia, nebude to po prvýkrát. Bude to však prinajmenej o dôvod viac na spomínanie. Na tých, ktorí hľadali, i na tých, ktorí hľadaniu bránili.

Keď počas jednej z križiackych výprav zúfalý veliteľ už nevedel, koho má zabiť a koho ušetriť, požiadal o rozhodnutie pápeža Inocenta III. „Vaša eminencia, neviem ktorých mám zabíjať, všetci tvrdia, že sú Boží služobníci“. „Zabite ich všetkých, Boh si už tých svojich nájde,“ odkázal mu pápež. Veru tak, božia spravodlivosť je jediná istota. Nájde si nás, našťastie, všetkých. Aj pápežov!

Na novembrových cintorínoch spomínajú tí, ktorí sa na odchod chystajú, na tých, ktorí už odišli. Na novembrových cintorínoch sú spolu tí, ktorí pravdu hľadali, aj tí, ktorým bola ľahostajná. Vlhká zem zdanlivo s rovnakou materinskou láskou prijíma všetkých. Zopár hľadajúcich i veľkú väčšinu ľahostajných. Zakopávam do vlhkého lístia cintorína a premýšľam nad hrobmi v prvých radoch - na najdrahších miestach. Aj tu platí pozemská moc. Kto si zaplatí – chytí dobré miesto.

Na druhej strane cintorína však platí, že poslední budú prvými.

November. Spomíname. Na tých, ktorí odišli včera, i na tých, ktorí odišli pred dvomi tisícmi rokov. A zabúdame...