(Pri príležitosti 125.výročia narodenia Milana Rastislava Štefánika)

Keď sa osemnásťročný Milan Rastislav vracal po maturite v maďarskej puste v Sarvaši, viezol jeho i ostatných senických, myjavských a brezovských študentov z piešťanskej stanice sváko Papánek so svojim rebrinákom.  Keď sa sváka vo Vrbovom ktosi spýtal, čože to vezie, veselo odvetil: “Posledné slovenské štepy...“

Snažili sa ho obviniť z čechoslovakizmu, z odrodilstva, vravel a písal vraj len po česky či francúzsky. Medzi najvzácnejšími pokladmi, ktoré doma ukrývam mám i Štefánikovou rukou písanú pohľadnicu z augusta roku 1905 zo španielskej Barcelony, kde bol pozorovať zatmenie slnka v Alcosebre. Pohľadnicu píše českému redaktorovi Janovi Herbenovi do Prahy. Píše ju jeho typickým drobným písmom v čistej slovenčine. Kde sa ju naučil a prečo? Do škôl chodil iba maďarských, českých či francúzskych.

Známa je epizóda z gymnázia v Sarvaši, kde sa pri príležitosti osláv milénia v roku 1896 dostal šestnásťročný, útly Milan do konfliktu so svojimi maďarskými spolužiakmi. Prehodili ho cez zábradlie poschodovej budovy a vyhrážali sa mu, že ak nezavolá na slávu Kossuthovi, zhodia ho dolu. Milan sa nezľakol a šovinisti našťastie svoju hrozbu neuskutočnili. Mal však byť kvôli tomu z gymnázia vylúčený, zastal sa ho však celou svojou autoritou riaditeľ Július Benko. Všetka česť Kossuthovi, máme dokonca po ňom pomenovanú i významnú dopravnú tepnu v hlavnom meste...
Štefánik sa pohyboval v akademických, vedeckých či diplomatických kruhoch maďarských, českých, francúzskych, talianskych, ruských, amerických. Materinský jazyk očividne k naplneniu svojho poslania nepotreboval. A predsa, kde mohol, hovoril po slovensky, spieval a recitoval v jazyku svojho rodu.

Zdá sa mi takmer nemiestne používať v dnešných časoch pátos, no v prípade najvýznamnejšieho Slováka (i podľa ankety časopisu Plus 7 dní) sa asi inak nedá. „Som Slovák, ktorý ak niekoho miluje, miluje ho celou dušou. Nikdy som neprestal milovať svoj národ. Ten deň bude najkrajším v mojom živote, keď francúzsky generál hlasno povie – je suis Slovaque (som Slovák)“.

Mnohokrát na svojich nespočetných cestách cudzinou som sa povzbudzoval a dodával si sebavedomia Štefánikom. Posledným slovenským štepom, ktorý vyrástol do tej najväčšej možnej výšky. Stúpol až ku hviezdam a už tam ostal. Často si kladiem otázku, aký je jeho najväčší význam pre rodákov. Hodnotením jeho vedeckej, vojenskej, politickej či diplomatickej činnosti sa zaoberajú množstvá odborných i životopisných publikácií. Ja si však analyzujem pocity, ktoré mávam vždy, keď posedím na jeho Mohyle na Bradle a rozhliadam sa po kraji. Ak je medzi mojimi pocitmi jeden, ktorý jasne dominuje, je to pocit hrdosti a sebavedomia. Dodáva mi energiu a odhodlanie najmä vo chvíľach, keď som ďaleko od vlasti a potrebujem sa rozhodnúť. Premýšľam, ako by asi konal „mon général“.

Generál Štefánik nám dodával odvahu a sebavedomie v časoch lepších i horších a prinajmenej by sme si ho za to mali dôstojne uctiť. Preto si dodnes s ľútosťou spomínam, že počas návštevy prezidenta Slovenskej republiky v talianskom Udine v roku 2002 nikomu z prezidentskej kancelárie nezišlo na um kde sme to vlastne boli. Takmer celý deň sme navštevovali rôzne pamiatky na okolí, no keď som sa rozčúlený spýtal prezidenta i jeho ľudí prečo nepoložíme kyticu na letisku v Campo Formido, odkiaľ Štefánik letel svoj posledný let do vlasti a ktoré je pri Udine, všetci prekvapene krčili ramenami.

Je dobré, že dôstojný pamätník Štefánika sa nachádza v Žiline, Predmieri, Turzovke, Brezne, Humennom, Myjave , francúzskom Paulhane či dokonca v americkom Clevelande. Smutné je, že Štefánikove sochy boli i v Košiciach či v Trenčíne a už nie sú. Najsmutnejšie však je, že za šestnásť rokov od pádu totalitného režimu si nebolo schopné uctiť najväčšieho syna slovenského národa jeho hlavné mesto Bratislava.. Je to neospravedlniteľné ignorantstvo všetkých doterajších bratislavských mestských funkcionárov.

Podobne ako na jar 1954, kedy známu sochu Štefánika v leteckej kombinéze od jeho priateľa Bohumila Kafku, odstránili mestskí komunistickí pohlavári, terajší mestskí páni sa správajú obdobne. Našťastie nebúrajú, ale ani nestavajú. Vraj niet miesta. Nazdávam sa, že dôstojných miest by sa v Bratislave pri troške dobrej vôle našlo nadostač. Trebárs na námestí Slobody pred úradom vlády, kde kedysi stál náš niekdajší robotnícky prezident.

Ako Bratislavčan sa hanbím za to, pán generál, že sme sa zmohli iba na vašu skromnú bustu na  ulici pomenovanej po vás. A ako ústavný činiteľ sa hanbím za to, že na nedávnom otvorení výstavy vašich fotografií a artefaktov z ciest „Obrazopis sveta“ na bratislavskom hrade sa zúčastnili všetci, ktorí tam mali byť. Okrem nás – ústavných činiteľov.

Ale nečudujte sa, prosím, keď aj sochu slovenskému uhorskému generálovi Hadikovi postavili Maďari v Budapešti a nie my doma. Nečudujte sa prosím, že hoci sa najmä pred voľbami bijeme mocne do našich slovenských hrudí, náhrobok Ľudovíta Štúra na cintoríne v Modre je taký zanesený, že sa sotva dá prečítať kto je tam pochovaný. Nečudujte sa prosím, že na nedávne oslavy Cyrila a Metoda na Devíne sa zatúlal jeden ústavný činiteľ, aj to viac menej náhodou. Nečudujte sa, prosím. A prepáčte, pán generál...