Jeseň je časom zberu úrody. Tak, ako sa roľník teší z pšenice, ovocia, zeleniny, ja sa teším z knihy, ktorú som na jar zasial. Je výsledkom mojej celoročnej práce, začínajúcej hneď po úrode minuloročnej. Zberal som materiály, prehliadal archívy, internet, cestoval, zhováral sa so zaujímavými ľuďmi a najmä písal. Tak, aby môj spisovateľský rok priniesol úrodu v podobe novej knihy. Aby som ňou naplnil základný zákon jestvovania – zákon rovnováhy.

Čo dáš to sa ti vráti, čo vezmeš, bude ti vzaté. Nemôžeš zožať iné, len to, čo si zasial. A predsa sú takí, ktorí nesiali, nepracovali, neverili, že Všemohúci nezošle na ich pole krúpy a chcú žať. Bez zásluh. O nich som napísal knihu, ktorá vyjde na jeseň. Nazývam ich potkanmi. Hlavný hrdina dostane jedného dňa list.  Pôvod tvoj a tebe podobných potkanov je v bahne. Tam si hlivel a požieral žaby, hady a inú háveď. Keď si všetko vyžral, skončila sa ti sezóna a vydal si sa hľadať žranicu inde. Zásadne v noci a potichu.

Potkan obľubuje tmavé kúty, prvý uteká z potápajúcej sa lode. Nežerieš na verejných priestranstvách, ale s korisťou zmizneš k svojmu stádu, tam, kde vás nikto nevidí. Vodcovia stáda bývajú najagresívnejší. Poznať ich podľa toho, že majú najdlhší chvost. Ako ty vravíš – ocas. Kradneš zrno v sýpkach, syr, chlieb v komorách, a keď niet čo žrať, zaútočíš na slabšie zvieratá. Neútočíš však sám, ale s celým prepadovým komandom. Čím vás je viac, tým ste odvážnejší. Keď je potkan sám, zbabelo uteká.

Drzosť potkanov je taká veľká, že napadnú dojčence v kolískach, chorých na lôžkach, ba dokonca obžierajú mŕtvoly. Kým krysy len kradnú, potkany aj zabíjajú.  Žijú vo veľkých skupinách, väčšinou pokrvne spriaznených. Majú pevný vnútorný poriadok, medzi samcami existuje prísna hierarchia. Sú rozdelení do troch skupín. Prví sú silní, agresívni jedinci, pred ktorými sa celá kolónia trasie od strachu a podriaďuje sa im.

Druhí sú síce silní samci, zato zbabelí. Bojazlivosť ich vedie až tak ďaleko, že sa plazia po bruchu k samcom vládcom a olizujú im na dôkaz svojej podriadenosti srsť. Ak sa taký samec nejako znepáči vodcovi, zahubí ho. Ostatní samci sú chudáci, ktorí rozhodne nezomrú na starobu. Skôr či neskôr ich niektorý samec z prvej alebo druhej skupiny natoľko vystresuje, že zahynú. Takáto hierarchia a zákony dovoľujú potkanom zbavovať sa slabých jedincov. Prežívajú len tí najsilnejší, ktorí splodia nové, odolnejšie pokolenie.

Potkany nikdy nezožerú otrávenú návnadu a nedajú sa lapiť do pasce. Keď zbadajú čokoľvek podozrivé, zďaleka sa tomu vyhnú, a tak ich nie je ľahké zlikvidovať. Majú medzi sebou ochutnávača, jeho povinnosťou je zožrať podozrivú potravu. Až keď sa ostatní presvedčia, že ochutnávač skúšku prežil, pustia sa do žrania. Potkany zmľasknú takmer všetko, na čo natrafia. Neustále im rastú zuby a to je dôvod ich nenažranosti. Keby si zuby neobrusovali, zahynú od hladu, lebo by ich prerástli. Potkanovi je dané žrať a hrýzť všetko, čo mu príde do cesty. Sú nenažratí za každého režimu. Časy sa menia, potkany nie.

Ak vám táto definícia pripomenula niektorých politikov, nie ste ďaleko od pravdy. Pokiaľ nemáte chuť kaziť si jesenné dni pravdou o pokrytcoch, knihu Sezóna potkanov nečítajte. Život každého z nás je ťažký a sám mám radšej komédie ako tragédie, slnko ako mraky, otvorenú dlaň ako zaťatú päsť. Pýtal som sa sám seba či tento román nie je len odpľutím si jedovatej sliny, ktorou som si uľavil a iným priťažil. Ale utešujem sa tým, že azda má zmysel písať aj o zle, aby sme si uvedomili, že je dobro, láska, že nás slnko svojimi dobrotivými lúčmi hladí po tvárach a my sa tešíme z jesennej úrody nemysliac na to, že sa blíži zima.

V mojej zbierke Deň do večnosti som napísal: „Odpľul som slinu jedovatú na rozpálenú pec, kolísku štiepam pehovatú, aká to  prostá vec. V zime si kúriť treba, tak kálam spomienky s radosťou, nemyslím pritom na to, že jeseň vyhrievam si mladosťou.“ Prajem bohatú úrodu všetkým, ktorí siali.