Nariekame, že politici na Slovensku nekonajú skutky, ktoré by sme mohli zaradiť do kategórie činov štátnických. Poväčšine je to pravda, avšak z času na čas sa takýto skutok predsa len  objaví. Takým štátnickým činom bol nesporne prejav predsedu Národnej rady Slovenskej republiky Pavla Hrušovského, pri príležitosti desiateho výročia založenia Slovenskej republiky. V tomto historickom, žiaľ slovenskou politickou i občianskou verejnosťou zabudnutom prejave, sa Pavol Hrušovský odvolal na zakladateľa nášho spoločného štátu – Uhorska, Svätého Štefana, ktorý vyzýval k rešpektovaniu jazykovej a etnickej rôznosti obyvateľov svojho kráľovstva.

Spomenul som si na kráľa Štefana pred niekoľkými dňami na hrade Visegrád, kam prichádzajú ročne stovky tisícov turistov. Vkusné informačné tabule v nemčine, angličtine, francúzštine a slovenčine svedčia o tom, že pravdepodobne turisti hovoriacimi týmito jazykmi tvoria najväčšiu časť návštevníkov. Potešil som sa slovenčine až do chvíle, kým som na tabuli v jazyku slovenskom nenarazil na veľké písmená s mäkčeňmi. Autor očividne nepoužíval počítač so slovenskou klávesnicou, pretože všetky veľké písmená s mäkčeňmi chýbali. A tak  som sa dočítal o Svätom Tefanovi, či kráľovi Igmundovi. V prvej chvíli som sa spravodlivo, po slovensky, rozčertil až do chvíle, keď mi priateľ položil otázku, na koľkých historických miestach Bratislavy, (kde maďarčina vždy mala svoje miesto), sú informačné tabule v jazyku maďarskom?

Pred časom som navštívil folklórne slávnosti počas Dňa gaštanov v Modrom kameni. Na námestí prebiehala folklórna svadba súboru z Bátorovej (Bátorújhely) z okresu Veľký Krtíš, v ktorej ženích pýtal o ruku rodičov nevesty a oni mu dávali svoj rodičovský súhlas. Nič zvláštneho až na to, že ženích spieval po maďarsky a rodičia odpovedali po slovensky. Dvojhodinové pásmo emócií, lásky, túžby a nádeje. Jednoduchých občanov, ktorí stáročia žijú na zmiešanom území a žiadne národnostné napätia nevnímajú. Až do chvíle, kým sa im do toho nezačnú miešať politici. Hoci som sám politikom, nezdráham sa jasne povedať, že je to proste tak.

Najväčším problémom pre riešenie otázky vzťahov Maďarov a Slovákov sú ich politici. Populistické reakcie na slovenskej strane na slová Františka Mikloška prednesené v Budapešti tomu jasne nasvedčujú. A rovnako jasne tomu nasvedčuje i populistická nereakcia strany maďarskej. Bolo by sa totiž žiadalo, aby podobné slová zazneli v tej istej chvíli z Budapešti o krivdách ktoré sa udiali voči Slovákom. Treba nájsť odvahu hovoriť pravdu, pomenovať krivdy krivdami a zároveň spoločne pokľaknúť na kolená a prosiť o odpustenie. Tak, ako János a Anička z bátorovského súboru.

Politici, ktorí nehľadia na záujmy svojich spoluobčanov, ale na preferencie svojich politických strán. Téma národnostná je historicky odskúšanou témou, ktorá prináša body obom stranám. Čo by bola SNS bez maďarskej menšiny? A čo by bola SMK, strana maďarskej menšiny bez SNS? Miklós Duray komentoval nedávne výsledky prieskumu verejnej mienky v otázke Benešových dekrétov slovami, že „nemožno vykonať legitímny prieskum, lebo občania nemajú žiadne, alebo silne zdeformované informácie“. Osobne som presvedčený, že hlavným dôvodom nemožnosti vykonania prieskumu na túto tému je skutočnosť, že občanov maďarských ani slovenských proste Benešove dekréty nezaujímajú.

Keď vyhlásilo Maďarsko vojnu Spojeným štátom, zašiel istý americký kongresman do knižnice, kde pracoval knihovník maďarského pôvodu. Maďarsko je republika? – spýtal sa kongresman. –Kráľovstvo – odvetil knihovník. A ako sa volá váš kráľ? –nemáme kráľa. Máme admirála Horthyho. Prekvapený senátor sa spýtal: - takže máte more...- Nie – odvetil knihovník – to nám po prvej svetovej vojne vzali Taliani. – Takže bojujete proti Talianom...- Nie, tí sú naši spojenci. Bojujeme proti Rusom! – Teritoriálne nároky? – spýtal sa senátor. –Nie, tie máme voči Slovensku a Rumunsku...- Takže bojujete proti nim...- Nie – odvetil maďarský knihovník, - sú to naši spojenci s ktorými zavádzame v Európe nový poriadok... Senátor na knihovníka dlho hľadel, potom si dal whisky a ničomu nerozumel...

V čase neslobody sa vodcovia veľkých národov vždy správali ako gangstri a vodcovia národov malých ako prostitútky. Problém Maďarov i Slovákov je okrem iného i v tom, že nikdy nepatrili k veľkým národom. Akurát, Slovákom to je jasné, Maďarom, zdá sa, zatiaľ nie. Boli síce veľkou ríšou, ale nie veľkým národom!  Podobne i Rakúšania neboli nikdy veľkým národom, ale mali veľkú ríšu. Pochopili však historickú nevyhnutnosť a dnes sú jedným z najvyspelejších národov Európy. Vo Viedni či v Salzburgu si i dnes s úctou spomínajú na veľké časy Habsburgovcov, ale to je všetko. Na rozdiel od maďarských politikov, ktorí sa s históriou nevedia akosi vyrovnať. Na rozdiel trebárs od Nemcov. Ako by dnes vyzerala Európa, keby sa Nemci po Versailles a po Postupimi správali ako Maďari? Konigsberg (Kaliningrad), Sliezsko, Alsasko...? Čo ak by Moskva po rozpade Sovietskeho zväzu vyhlásila plán cezhraničného zjednotenia Rusov...?

Maďarské kráľovstvo malo v čase Trianonu 325.000 km2 a 21 miliónov obyvateľov, z nich však bolo Maďarov iba 10 miliónov, teda ani nie polovica. Po Trianone z nich Maďarsko stratilo 13 miliónov. Od „Maďarska“ bolo odčlenených 64 percent obyvateľstva a 72 percent teritória, na ktorom žili nemaďarské národy. Problémom maďarskej spoločnosti na rozdiel od rakúskej je, že nechápala zánik Uhorska ako koniec jednej historickej epochy, ale ako zásah zvonku, diktát víťazov a pomstu za prehratú vojnu. Uvzatá a protieurópska snaha maďarskej spoločnosti o revíziu Trianonskej zmluvy je skutočnou maďarskou traumou a nie samotná zmluva.

O tom, že maďarským politikom nešlo o návrat stratených „detí“ domov svedčí i anektovanie Podkarpatskej Rusi (s Hitlerovou pomocou), kde žilo viac ako devätdesiat percent nemaďarského etnika. Práve táto uvzatosť a nerešpektovanie európskej reality a vývoja doviedlo Maďarsko opäť na stranu porazených, za čo bolo treba, prirodzene, niesť dôsledky. Maďarskí politici sa na sklonku druhej svetovej vojny pohrávali s myšlienkou prestúpiť do protinemeckého tábora za cenu, že im protihitlerovská koalícia ponechá územia získané agresiou a za podpory hitlerovského Nemecka. Dôsledkom boli  opäť trianonské – neetnické hranice. Slováci musia pochopiť, že táto strata je pre Maďarov bolestivá a Maďari zasa, že vznik Československa bol výsledkom prirodzeného historického vývoja v dvadsiatom storočí a nie akéhosi protimaďarského sprisahania.

Čo teda s „našou maďarskou otázkou?“. V mojej komédii No comment sa minister Fouché pýta ministra Talleyranda, za čo dostal štátne vyznamenanie „Za zásluhy o Mexiko“. Talleyrand lakonicky odvetil: - nemiešal som sa im do toho. Isteže, takéto recesistické riešenie je možné v komédii javiskovej, ale nie životnej. Hoci my politici mnohé pobabreme, neraz sa i zadarí. Tak ako de Gaulleovi a Adenauerovi pri uskutočnení francúzko – nemeckého historického zmierenia. Presne pred rokom som v Národnej rade navrhol začať pracovať na projekte historického slovensko – maďarského zmierenia.

Tento návrh sa na strane politikov slovenských i maďarských stretol s chladným prijatím – „už na tom pracujeme“ – tvrdili mi. Prebehol rok a ukazuje sa, že sa nepracuje na ničom. Na rozdiel od politikov okamžite reagovala maďarská televízia Duna, ktorá ma pozvala do publicistickej relácie, kde som vysvetľoval, ako si zmierenie predstavujem. Povedal som, že ak sa dokázali zmieriť Nemci s Francúzmi, dva národy, ktoré sa v priebehu histórie takmer nepretržite vraždili, nevidím dôvod, prečo by to nemali dokázať Slováci a Maďari, dva národy, ktoré majú ďaleko mierumilovnejšiu spoločnú históriu ako Nemci a Francúzi. A keďže verím prostým Maďarom a Slovákom so svojim zdravým rozumom, spolieham na nich.

Verím, že oni si na rozdiel od mnohých politikov  „réconciliation historique“ skutočne želajú. A tak bude zrejme potrebné vyvolať maďarsko-slovenskú občiansku iniciatívu a proste to politikom ukázať. Alebo že by sme ešte dali sami seba poslednú šancu a pokúsili sa obrátiť hlavy dopredu a nehrabať sa neprestajne v bolestivej minulosti? Aby sme spoločne, (síce s takmer tisícročným oneskorením, ale nikdy nie je neskoro) konečne začali napĺňať odkaz nášho Svätého Štefana.