História pozná kultúry, ktoré vznikli na základe typických výkonov ľudí, ktorí v danom období žili a tým, čo vytvorili, zásadne svoju dobu poznačili. Kultúra je v tomto všeobecnom zmysle artikuláciou spôsobov spätosti človeka so svetom a so sebou samým. Kultúra je však aj súhrnom významov a hodnôt objavených či vyvolaných určitou komunitou a v tejto komunite (a s ďalšími komunitami) komunikovaných. V tomto zmysle je kultúra tvorená tiež činnosťami a inštitúciami, ktoré k vytvoreniu významov a hodnôt viedli.

Kultúra je súhrn všetkých ľudských spoločenských výtvorov - inštitúcií, jazyka, bývania, obliekania, práva, vedy, morálky, ktoré sa riadia rozumom a zvykmi. Je výsledkom toho, čo vytvoril človek v porovnaní s nemennou prírodou. Predstavuje dominantného ducha danej epochy. Každá kultúra je typická svojimi symbolmi, znakmi, produktmi, ktoré v nej prevládajú. Kultúra romantizmu, kultúra gréckej antiky, kultúra renesancie. Boli kultúry, ktoré sa preslávili myšlienkami, písmom, číslicami, iné kamennou sekerou, kolesom, nožom, papierom, pušným prachom, kompasom, hodinami, gotickými chrámami, automobilmi, lietajúcimi strojmi či telefónmi. Premýšľal som, aký produkt je najtypickejší pre našu dobu, čo vytvára našu kultúru, čo zanecháme budúcim generáciám, ako nás budú označovať, keď si na nás niekedy spomenú, akými im budeme pripadať.

Žijeme časy mobilných telefónov, skvelých áut, počítačov, televízorov, technológií od výmyslu sveta, geneticky modifikovaných potravín, liekov, ktoré liečia choroby donedávna smrteľné, tovarov, balených do tých najlákavejších obalov. Žijeme časy tvrdej konkurencie, v ktorých sa každý výrobca snaží nalákať zákazníka na svoj výrobok. Už nie sme ľudia, sme zákazníci. Sme takzvaná cieľová skupina. A tak sa necháme zlákať a kupujeme. Podľa obsahu, ale najmä podľa obalu.  Samozrejme, pokiaľ na to máme. A potom konzumujeme. A potom zahadzujeme. Lákavé obaly, na ktoré sme sa nechali nachytať. Pozlátka, kvôli ktorým ničíme lesy, bezuzdne ťažíme plyn, naftu, kovy, suroviny. Plastové vrecká, fľaše, škatule, jednorazové žiletky, poháre, tégliky, podnosy, plechovky, konzervy...  

Od roku 1961, kedy začal obchodný dom Norten v nemeckom Neusse používať plastové vrecká sa začali naše lúky, čistiny, rieky, moria zapĺňať umelohmotným odpadom. Ich používanie sa enormne zvýšilo od chvíle, keď si dajaký reklamný mág uvedomil, že igelitové vrecká sú skvelým reklamným nosičom. Naše potoky, rieky, moria, oceány sa menia na odpadové skládky. Odborníci už tento jav aj pomenovali. Great Pacific Garbage Patch – Veľký pacifická odpadová škvrna. Škvrna je eufemistické označenie pre plochu plastového odpadu plávajúceho na povrchu oceánu, väčšiu ako stredná Európa.

Podľa informácií Environmentálneho programu OSN plávalo v roku 2005 na každom štvorcom kilometri oceána trinásťtisíc plastových častí, ktoré sa postupne menia na milióny drobnejších častíc až na prach, ktorý konzumujú obyvatelia oceánov. Je dokázané, že v planktóne sa nachádzajú rakovinotvorné častice a chemikálie ako napríklad DDT, ktoré sa tým, že planktón je hlavnou potravou mnohých rýb, dostávajú späť do potravinových sietí a ľudského organizmu. Jeme to, čo sme vyhodili... V subtropickej severopacifickej odpadovej škvrne sa v roku 2008 nachádzalo asi sto miliónov ton (!) plastového odpadu. Odhaduje sa, že z neho sedemdesiat percent klesne na morské dno.

Takýchto megaškvŕn s rozlohou dohromady veľkou ako Európa, je na svete päť, nepočítajúc lokálne a regionálne škvrny najmä v priemyselných a turistických oblastiach. Plastové vrecká, obaly od jogurtov, prázdne plastové fľaše na jadranských, gréckych či španielskych plážach sú pomaly samozrejmosťou. Z nich najväčšia po pacifickej je v severnom Atlantiku v oblasti Sargassového mora.

Morské korytnačky si mýlia plasty s medúzami, ktoré sú ich hlavnou potravou, rovnako plasty požierajú vtáky, veľryby žraloky, tulene, z ktorých v dôsledku konzumácie plastov umierajú ročne desiatky tisícov. Ponorené plasty sa zachytávajú na koraloch, berú im svetlo a tým ich zabíjajú. Utešovanie sa, že tieto svetové morské smetiská sú kdesi ďaleko a akosi sa nás netýkajú, sú smiešne. Ani na Slovensku nezaostávame. Ročne sa u nás predá 700 – 1 000 ton plastových vreciek a 11-15 000 ton PET fliaš. V roku 2000 sme vyprodukovali približne 350 - 400 000 ton odpadov z obalov.  Nakoľko v SR neexistuje (až na malé výnimky) zber a ani spracovanie týchto obalov (z PET fliaš recykluje len cca 10 – 14 %), väčšina z nich sa stáva po jedinom použití odpadom.  Tak aj my svedomito prispievame do svetového pokladu produkcie odpadu. Umelohmotné vrecká vetrom navešané na stromoch nám, žiaľ, adrenalín dvíhajú stále menej. Zvykáme si...

V Indii či v Nepále som videl rieky ktoré zmizli pod masou odpadu, haldy smradľavého smetia na hlavných námestiach, v ktorých sa prehrabávali posvätné kravy, ktorým z vyhladnutých, posvätných papúľ trčali igelitové vrecká. Posvätné zvieratá kŕmené odpadom. Ľudia, kŕmení odpadom. Stromy, rastliny, kŕmené odpadom. Zem, vzduch, vody kŕmené odpadom. Obávam sa, že naša doba nevojde do história ako kultúra skvelých technológií, slúžiacich človeku, ale ako kultúra odpadu, ktorý produkujeme v dôsledku chamtivosti producentov, baliacich svoje výrobky do odpadu. Hlavné, že sa trbliece.