Mám pocit, že sa slovo feminity prekladá ako ženskosť. Jeho protipólom je mužskosť. Muži si však urobili nenápadný významový posun, keď vymysleli slovo mužnosť. Mužnosť je iné ako mužskosť. Ženy takýto posun nemajú, a predsa sa mi zdajú byť neraz mužnejšie ako muži.

S pribúdajúcim časom je to stále zreteľnejšie. Mužnosť pre mňa značí chrabrosť, odvahu, statočnosť. Bol som pred  nedávnom v Drážďanoch. Mesto – skvost európskej kultúry so svetoznámou galériou Zwinger, Semperovou operou, mesto bez vojenského priemyslu. A predsa ho krátko pred koncom vojny  totálne zničili. Muži. Americkí a britskí. (Poznámka - ruskí resp. sovietski letci sa na tomto hanebnom vraždení bezbranných ľudí nezúčastnili) Mesto po vojne postavili ženy. Trümmerfrauen – ženy ruín. Skutočné hrdinky vojny. Kým ich muži riešili veľké svetové problémy so zbraňou v ruke, ony riešili malé každodenné problémy, ktoré ich svetoví muži napáchali. Pochovávali mŕtvych, dodávali útechu živým, trpezlivo čistili miliardy tehličiek, z ktorých povstali nové domovy. Včeličky ruín, včeličky vojny a včeličky mieru. Ako ženy v britskom Coventry, vietnamskom My lai, českých Lidiciach, ruskom Leningrade. Hoci skutočný názov svetoznámeho drážďanského kostola „Frauenkirche“ je „Chrám našej milej panej“ (Márie), nazdávam sa, že zľudovelý názov „Chrám žien“ je omnoho priliehavejší. Je symbolom utrpenia, obetavosti a statočnosti všetkých žien tejto zeme. Nielen žien nemeckých a nielen žien vo vojne. Jemné ženské ruky v celej svojej histórii čistili a čistia tehličky  z ruín, ktoré ostávajú po skutkoch mužov. Konajú ženskosť v praxi. Súcit, porozumenie, odpustenie, starostlivosť, dobro. Lásku. Sú kompasom, ktorý nám ukazuje správny smer. Kompas je od slova compassion – súcit. Akoby ten, kto ho vymyslel chcel dať najavo, že pri našej ceste životom nás má viesť súcit. Ženy odkaz vynálezcu kompasu pochopili. Život im dáva za pravdu. Ľudstvo smeruje k ženskosti. Vek rýb, vek sily, hrubého mužského materializmu končí a nastupuje vek vodnára, vek duchovna a súcitu. Nevídaný nárast záujmu o veci duchovné a ezoterické tomu nasvedčuje. Žiaľ, zatiaľ sa o ne zaujímajú takmer výlučne ženy. Muži sa vo svojej nadutosti dokonca z nich smejú. Zatiaľ. Viem čo hovorím, stretol som sa na besedách o mojom románe Kód 9 s viac ako päťtisíc ľuďmi a mužov z nich bolo možno do dvoch stoviek. Neviem kde trávia život, obávam sa, že im uniká. Možno živoria pri pive riešením tých najzávažnejších problémov ľudstva. Zločinu, trestu, politiky, biznisu, úrokových mier a spoľahlivosti viagry. Nemajú čas venovať sa veciam nepodstatným. O láske sa dozvedajú z novín, prípadne si ju pletú so sexom. Erotické salóny sme nazvali chrámami lásky a chľastom si pripíjame na zdravie. Normálne potraviny bez postrekov označujem za biopotraviny a ovocie pestované v pesticídnych dažďoch považujeme za to pravé. Očkovanie proti chrípke je vraj normálne a na tých, ktorí sa otužujú sa dívame ako na čudákov. Neviem, či je to hlúposť, nevedomosť, pohodlnosť, skôr to bude pretvárka. Považujem ju za najväčší problém slovenskej spoločnosti. Je to však pochopiteľné, keďže základné pravidlá správania sa nám po stáročia určovala katolícka cirkev, organizácia výlučne mužská, organizácia, v ktorej je pretvárka integrálnou súčasťou jej existencie. Skvostným príkladom pretvárky je nedávna debata v slovenskom parlamente, v ktorej kresťanskí poslanci búrili proti homosexuálom. Poslanci, ktorých názor formuje inštitúcia, v ktorej  sa v USA k homosexualite priznala tretina kňazov. Niekdajší slovenský kňaz mi prezradil, že v ich seminári bolo z 31 poslucháčov 22 inak orientovaných. Nie som proti homosexuálom, som proti pretvárke.

Mužská pýcha už dokonca vymyslela aj termín ženská literatúra. Prečítal som si niektoré knihy ženských autoriek. Mám pocit, že práve takzvaná ženská literatúra je tá skutočná, pretože dáva ženám aspoň na chvíľu zabudnúť na problémy, ktoré im spôsobuje mužský svet.   Je plná viery, súcitu, porozumenia. Je o tom, čo by malo byť v našich životoch samozrejmosťou – o láske. Láska je skutočnou len vtedy, keď sa o nej nielen hovorí, ale keď sa žije. Chrám žien v Drážďanoch je dôkazom, že ženy lásku žijú, je symbolom večnej energie našich matiek, manželiek, sestier, dcér. Frauenkirche mi dáva nádej, že sa svet posúva k lepšiemu. K feminitám.

Feminity, zima 2012