Synovia Alexandra Dubčeka zľava Pavol Dubček, Peter Dubček, autor knihy Jozef Banáš a Milan Dubček počas prezentácie knihy Zastavte Dubčeka! Na trh bola uvedená v novembri 2009 a hoci ide o tému politickú, stala sa jednou z najpredávanejších kníh Ikaru. Predaných už bolo takmer 15 000 kusov. Banáš román prezentoval v júni v Kodani a chystá sa s ním do Budapešti, Ríma, Viedne, Kyjeva a Paríža.

Po románe Zóna nadšenia pokračuje spisovateľ Jozef Banáš svojím románom Zastavte Dubčeka! v beletristickom spracúvaní významných období a osobností našej histórie. Román Zastavte Dubčeka! vyšiel v novembri 2009 a stal sa jednou z najpredávanejších kníh na Slovensku. Získal výročnú cenu Slovenského centra PEN za rok 2009. V tomto roku vyjde v českom preklade vo vydavateľstve Euromedia v predvečer nedožitých deväťdesiatych narodenín významného československého a slovenského politika.

Alexander Dubček sa spolu so svojím starším bratom Júliusom zapojil do Slovenského národného povstania hneď v prvý deň jeho vypuknutia. Júliusa zastrelili pravdepodobne slovenskí príslušníci protipartizánskej jednotky Abwehrguppe 218, známej pod krycím menom Edelweiss,neďaleko obce Látkovce pri Uhrovci. Alexander bol dvakrát zranený a po páde Banskej Bystrice sa mu podarilo dostať sa domov do Velčíc. Prinášame výňatok z knihy „Zastavte Dubčeka!“, v ktorom sa popisuje časť Dubčekovho pôsobenia v Slovenskom národnom povstaní.

V Trenčíne sa hovorilo, že väčšina tamojšej posádky ostala verná Slovenskej republike. Mnohí chlapi zbrane zložili na obecných úradoch, v kasárňach, či ich pozahadzovali do priekop a vrátili sa domov. Pavla Dubčeková si na jednej strane vrúcne želala, aby sa chlapci vrátili, na druhej prosila Boha, aby jej dal síl a zniesla ich odchod. Keby sa vrátili, bola by šťastná, ale nikdy by im to neodpustila. Od chvíle, ako chlapci odišli, Pavla s napätím počúvala rádio, pristavovala neznámych prechádzajúcich dedinou, či častejšie chodievala na trh do Trenčína v nádeji, že sa dozvie novinky z Povstania.

Najmä z oblasti Hornej Nitry, kam sa chlapci vybrali. Dubčeka pridelili k delostreleckej jednotke Suvorov, ktorá operovala v rámci II. partizánskej brigády Jána Žižku na Hornej Nitre. Mala asi tisícpäťsto členov, velil jej Teodor Pola. Dubčekova jednotka podporovala pechotu pri zadržiavaní nemeckého postupu. Po celý čas sa držal s kamarátom Janom Bulkom a niekdajším kolegom z nástrojárne Ernestom Stanovským. Tri dni po odchode z domu, čírou náhodou stretol v údolí Nitry, niekde medzi Novákmi a Prievidzou, brata Jula.

Objali sa a starší brat venoval mladšiemu jednu z dvoch pištolí, ktoré sa mu hompáľali za pásom. „Možno sa ti zíde.“ Potom sa so svojou jednotkou vzdialil smerom na Prievidzu. Rozhlas štrnásteho septembra hlásil, že nemecké jednotky prerazili front v údolí rieky Nitrice a obsadili Prievidzu. Devätnásteho októbra začali jednotky 18. SS divízie útok na povstalecké územie z Maďarska smerom na Brezno, rovnako na povstalecké územie smerovali jednotky SS Wittenmeyer, trestanecké oddiely hrdlorezov Dierlewanger, divízia SS Tatra a ďalších takmer päťdesiattisíc skúsených nemeckých vojakov. Do Trenčína sa premiestnili špeciálne jednotky SS vycvičené na boj s partizánmi.

V bojoch väčšinou neskúsená slovenská armáda, amatérski partizáni, zmätky vo velení, nedostatok koordinácie medzi komunistami a vojenským velením, váhanie Moskvy s pomocou povstaniu, zapríčinili, že Nemci dva mesiace po začatí Povstania dobyli jeho srdce – Banskú Bystricu. Začal sa ústup asi tridsiatich tisícov vojakov a partizánov do hôr. Rota, v ktorej bol Dubček, sa presúvala už takmer dva mesiace, väčšinou po nociach. Pád Banskej Bystrice ich zachytil neďaleko Kremnice. Keď ustupovali k Handlovej, nemecké tanky im preťali pri Sebedraží cestu.

S Janom Bulkom a Ernestom sa preplazili priekopou na druhú stranu. Zvyšok skupiny prešiel čoskoro za nimi. Pri ceste bol rad bobuľovitých kríkov, za ktorými sa rozprestieral aspoň pol kilometra široký, otvorený priestor, za ktorým začínali lesnaté kopce. Po ich ľavej strane, v mieste, kde sa zbiehali dve cesty, stál nemecký tank a jeho veža sa pomaly obracala. Chlapom bolo jasné, že sa zachránia len riskantným behom k lesu otvoreným priestorom. Musia tam byť skôr, ako príde nemecká pechota. Vo chvíli, keď sa nadýchli a rozbehli, zarachotili nemecké guľomety. Videli, ako sa strely zarývali do zeme okolo nich. Alexander pocítil ľahké štipnutie v chrbte, ale nespomalil. Keď dobehli do bezpečia začínajúceho lesa, zistil, že mokrý fľak na chrbte nie je pot, ale krv. V lese mu kamaráti prezreli ranu, ktorá našťastie prešla opaskom, ktorý ju spomalil.

Vošla do svalu a nezasiahla chrbticu. Ošetrili mu ranu, ako sa len dalo, a pochodovali ďalej. Začiatkom decembra zdecimovaná skupina Alexandra dosiahla Strážovské vrchy. Ostali už len desiati. Boli hladní a unavení. Spať vonku v mraze bez ohňov bolo nebezpečné, no zapáliť oheň, viditeľný na kilometre, bolo ešte horšie. Kráčali popri plytkom potoku Machnáč smerom na Mníchovu Lehotu, kde mal Jano Bulko príbuzného, osamelého chalupára, a nazdával sa, že by sa tam mohli zopár nocí skrývať a nabrať nových síl. Kráčali mlčky, v rukách odistené samopaly. Odrazu prvý z nich zastal, zodvihol ruku a ukázal, aby sa okamžite ukryli v lese pri potoku.

Ďalekohľadom sledoval vyvýšeninu na priesečníku ciest, na ktorom zbadali nemecké guľometné hniezdo. Našťastie si ich Nemci nevšimli. Chlapi sa poradili ako postupovať. Museli sa dostať na druhú stranu doliny k lesu pod Ostrou horou, ktorý bol vzdialený tristo – štyristo metrov. Postúpili na miesto, kde bola vzdialenosť k najbližšiemu lesu najkratšia a podarilo sa im prebrodiť potok bez toho, aby ich Nemci zbadali. Medzi nimi a cestou bolo pole s hlbokými hrázdami. Rozhodli sa, že sa preplazia cez brázdy čo najbližšie k ceste a zvyšnú vzdialenosť k lesu prebehnú.

Prví traja sa úspešne preplazili do náprotivného lesa, za nimi sa vydali Dubček, Stanovský a Bulko. Stanovský si v strese zabudol zložiť z chrbta plecniak. Guľomety spustili paľbu. Chlapi sa prestali plaziť a ostali v brázde. Boli v pasci, Nemci na nich istotne mierili a čakali na prvý pohyb. Bolo najmenej mínus pätnásť a vydržať do tmy bolo vylúčené. Do bezpečia lesa im chýbalo ešte zo dvesto metrov. Po zložení plecniaka paľba prestala, Nemci ich stratili z dohľadu, naďalej však sledovali miesto, vediac, že tam nemôžu ležať do nekonečna. Chlapi vedeli, že veľa času nemajú, Nemci sa spoja so svojím velením, ktoré pošle do priestoru najbližšiu patrolu.

Vedeli, že im pomôžu len rýchle nohy. Postavili sa a ozlomkrky sa rozbehli k lesu. Guľomet začal znovu páliť. Prvý Bulko, za ním Dubček, tretí Stanovský. Zopár metrov pred lesom Dubček pocítil pálčivú ranu pod kolenom pravej nohy. Čižmu mal v okamihu plnú krvi. Spadol, no kamaráti ho chytro postavili na nohy a odkrivkali do bezpečia lesa. Dubček si sadol na peň, Stanovský sa mu snažil stiahnuť čižmu a ošetriť ranu, odrazu však začuli, ako sa blíži nemecká patrola. Chlapi bleskove naskákali do neďalekej jamy, do ktorej nahádzali lístie, zahrabali sa pod neho a čakali. Vyčkali ešte asi hodinu do úplného zotmenia. Lístie ich trochu prehrialo.

Zdroj: Časopis Bojovník