Jozef Banáš: Zóna nadšenia, Bratislava, Kelion 2008

Účastníci prezentácie novej knihy Jozefa Banáša Zóna nadšenia v bratislavskom Divadle West svorne potvrdia, že takú veľkolepú udalosť ešte nezažili. Moderátorka komerčnej televízie síce postarších spisovateľov a novinárov, účastníkov drámy roku 1968, s milým úsmevom obišla bez povšimnutia, ale zato každý dostal zdarma knihu, chlebíčky, guláš, zákusky a víno.

Jožkovi Banášovi sa podarilo uviesť na trh politický triler o roku 1968 presne 20. augusta 2008. Iba tanky na uliciach chýbali. Takisto vo veľkom štýle je napísaná aj jeho kniha. Autor nás uvádza do prostredia diplomatických recepcií a rokovaní na najvyššej úrovni, aby vzápätí rozohral „Dramatický príbeh priateľstva a lásky 1968-2008“. Hrdina knihy s nepochybnými autobiografickými črtami sa v júli 1968 zoznámi s peknou Ukrajinkou, (ktorá s inváznou armádou vtrhne do našej krajiny) a o mesiac neskôr so západným Nemcom, statočným ľavičiarom, ktorý na Západe bojuje ako novinár za lepší svet.

Sujet je utkaný, Západ a Východ sa dojemne spoja so slovenským autorom. Z autobiografických zážitkov sa stáva literárny tvar, román. Krátke kapitolky bez zbytočného literátskeho vajatania a zápasenia so slovami sú označené letopočtami. Každý zo starších čitateľov si pripomenie, čo bolo v roku 1972, ako sa objavila Charta 77, ako zomierali geronti v Kremli, ako nastúpil geroj Gorbi, ako sa búral berlínsky múr. Dokonca sa dozviete aj o rozpade federácie či o posledných prezidentských voľbách, spomína sa aj premiér Fico. A pri tom všetkom boli Banášovi hrdinovia.

Knihu som si prečítal na dúšok. Bol som, tak povediac, jedným z mnohých aktérov reformného roku 1968. Temer týždenne som písal do Kultúrneho života, bojoval som za práva nestraníkov. Zdravotný kolaps ma vyradil zo záverečného boja. Tanky s bielym pásom som zazrel z okna nemocnice na Bezručovej, kde som ležal s rozfakleným žalúdkom.

Obraz roku 1968 je u Banáša komplexný, načítaný, vzorne naštudovaný. Pred literárnym textom sú faktografické kapitolky o detailoch rokovaní Andropova, Brežneva, Dubčeka. Banáš urobil dobrú prácu, nemusíme sa zháňať po prameňoch.

My, čo si to všetko pamätáme, s chuťou čítame o tragikomických epizódach normalizačných rokov, obrázky previerok, čistiek, prefíkané dialógy v orwellovskom newspeaku. Osobitne fascinujúce sú reálie z vtedajšej Nemeckej demokratickej republiky a najmä zo „vzorovej“ krajiny Sovietov. Patria k najlepším pasážam knihy.

Čím som sa však viac blížil ku koncu knihy, moje nadšenie pohasínalo. Každý prozaik dobre vie, že do 385 strán sa nedá vtesnať presvedčivý obraz 40 rokov života tuctu postáv. Literatúra písaná v cvale sa mení na žurnalistické referovanie, klebety, klebietky, anekdoty, žartíky. Pravdaže, dnes väčšinu ľudí nezaujíma akási literatúra. Čo vyzerá ako výhrada, stáva sa marketingovou výhodou. Koho by nevzrušilo, ako hrdina knihy urobí z herečky veľvyslankyňu? A aké svinstvo otvoril November 1989 tomuto národu v porovnaní so socializmom? Rado sa číta, ak sa neprežilo.

Banáš vstúpil na zamínované pole. Súcítim s ním. Sám píšem niečo ako generačný román. O mladosti v 50. rokoch. Aj o roku 1968. Aj o normalizácii. A tiež mám problém ako to všetko dostať do 400 strán a do zovretého tvaru.

Čo ma na Zóne nadšenia znepokojuje a zároveň varuje - je autorská skúsenosť. Nie vždy uveriteľná autobiografia hrdinu knihy. Príbeh ako za najtvrdšej normalizácie sa možno dostať z vidieckeho slovenského podniku za pracovníka federálneho ministerstva zahraničných vecí v Prahe. Keď ostatným podobným sa nepodarilo dostať ani len do redakcie rybárskeho bulletinu alebo za výskumného pracovníka práčovní a čistiarní. Sujetové zákruty Jožkovej knihy čím bližšie k dnešku sú tým menej uveriteľné.

Náhodou mám teraz rozčítaného nanovo Dostojevského Idiota. Kdesi uprostred románu medzi nekonečnými diskusiami ktorási postava sa pýta dobrého a naivného kniežaťa Myškina: „A či sám pud sebazáchovy nestačí? Či jedine v sebazáchove spočíva celý normálny zákon človečenstva?“ Dobrý a spravodlivý Myškin celým románom odpovedá, že veru zákon človečenstva spočíva v niečom inom, než iba žiť a prežiť.

Pre mnohých hodnotný život znamená viacej ako zaujímavé adrenalínové dobrodružstvo. Nielen pud sebazáchovy, ale aj reflexia, zásady a ďalšie „zbytočnosti“.

Hovoriť dnes o tom, že literatúra by sa mohla (a podľa mňa mala) zaujímať aj o zásady, princípy, hodnoty, vízie je absurdné, staromilské, hlúpe. Také veci zaujímajú dnes iba idiotov. Nuž čo, hlásim sa k nim.

Jožko Banáš vydal aj Idiotov v politike. Čo keby skúsil byť takým Myškinom, hoci aj márnym a smiešnym hľadačom akejsi hodnoty, pravdy?

Taká podoba idiotizmu si zrejme žiada novú knihu. Novú literatúru.
Anton Hykisch