Ak sa v dnešnom materiálnom svete stane z človeka, ktorý sa venoval diplomacii, medzinárodným vzťahom a politike spisovateľ, môže sa to zdať mnohým čudné. Podaktorí určite povedia, že tento muž strašne riskuje, veľmi si verí alebo ide nekompromisne za svojím snom. JOZEF BANÁŠ je dnes nielen dobrý spisovateľ, ale patrí i k hľadačom vlastnej pravdy na ceste duchovného poznania, po ktorej kráčal spočiatku váhavo, ale dnes už vie, kam má asi ísť, hoci nepochybuje, že jeho cesta bude plná prekážok, tak ako všetky cestičky k svetlu. S životom politika sa ako človek i autor vysporadúva v ďalšej zo svojich kníh Sezóna potkanov, ktorá asi onedlho pohne žlčou nejednému slovenskému politikovi. Ale o to, aby bol s celým svetom kamarát, sa tento zaujímavý muž nikdy nesnažil.

Vo vašej poslednej knihe Kód 9, ktorá vás pasovala za akéhosi slovenského Dana Browna, váš hrdina absolvuje cestu za poznaním, aby pátral po pravde. Aj vy ste prešli od manažéra, diplomata, politika k písaniu, hoci ste písali aj počas vašich zamestnaní. Museli ste prejsť tým všetkým, aby ste sa dostali okľukou k tomu, čo ste robili na začiatku?


Porovnanie s Danom Brownom mi, samozrejme, lichotí, spolu s Kenom Folletom sú mojimi spisovateľskými vzormi. Myslím si, že všetko je v živote tak, ako má byť, a nič sa nedeje náhodou. Prešiel som toho v živote skutočne dosť, stretol som dobrých i zlých ľudí a ani ja som nebol ku každému dobrý. To, čo som dal, sa mi vráti, čo som vzal, bude mi vzaté. Počítam s tým, a preto sa snažím byť každý deň lepší, ako som bol včera. Dnes svoje skúsenosti zužitkujem v mojich knihách.



Nijako netajíte fakt, že pôvodne turistická cesta cez Čínu, Tibet, Nepál ovplyvnila váš život a vy ste prišli domov iný, s istým poznaním a asi aj presvedčením. Ako môže dotyk s celkom inými kultúrami založenými na duchovnom poznaní, človeku, ktorý roky pracoval ako diplomat, čo sa berie ako povolanie, kde ste na sto percent ukotvený v realite, takto zasiahnuť do života? Čo ste sa tam naučili? Bolo to akési malé osobné osvietenie?


Delím ľudí na dve skupiny. Tých, ktorí pravdu vlastnia, teda dogmatikov, a tých, ktorí pravdu hľadajú. Tí prví, či už sú to dogmatici komunistickí alebo kresťanskí, svet k lepšiemu neposúvajú, naopak, duchovný rozvoj ľudí sabotujú. Kým v našej kresťansko-materialistickej civilizácii sú šťastie a bohatstvo temer synonymá, na východe nachádzate na každom kroku dôkazy, že tieto dva pojmy spolu príliš nesúvisia. Aj nám kňazi nahovárajú, že nás spasí Spasiteľ, na východe Budha i Ježiš hovoria, že spasiť sa môže každý výlučne sám, podľa toho, ako bude žiť. Mnohí slovenskí kresťania si myslia, že budú spasení, keď budú chodiť na púte, modliť sa ruženec a vhadzovať do zvončeka peniaze. To, čo som zažil, videl a pochopil na východe, sa nijako nedá vtesnať do jednej odpovede. Napísal som o tom knižku Kód 9...



K politike ste sa dostali ešte za socializmu, aké to bolo slúžiť režimu, ktorý bol preukázateľne zlý a založený na zločinných princípoch? V NDR na našom veľvyslanectve kúsok od berlínskeho múru, kde ste robili tlačového hovorcu, to muselo byť obzvlášť cítiť...


Za socíku vysielali tých najprotekčnejších diplomatov do kapitalistických krajín, menej protekčných do rozvojových a tých bez protekcie do vtedajších socialistických krajín. NDR patrila medzi päť krajín, kde ste mohli voľne vycestovať. Na západe som ako diplomat nebol ani minútu a do Rakúska som sa dostal až po Nežnej... Bol by som pokrytcom, ak by som tvrdil, že som sa mal v NDR zle, šetril som a po štyroch rokoch som si kúpil žigulíka. Dovtedy som ako diplomat jazdil na Trabante. Moje pocity z toho, ako som prežíval každodenný pohľad na berlínsky múr, podrobne opisujem v románe Zóna nadšenia, ktorý vyšiel aj v Nemecku pod názvom Jubelzone. Nebolo to niekedy nič príjemné...



Mysleli ste si po zmene režimu, že by ste v politike mohli niečo zmeniť k lepšiemu a podarilo sa vám osobne čosi v parlamente presadiť, čo dodnes dobre funguje?


Do politiky som vstúpil ako totálny idealista. Venoval som sa bezpečnostnej a zahraničnej politike a dosiahol dokonca najvyšší volený post v medzinárodných inštitúciách, ktorý doposiaľ Slovák získal. Stal som sa viceprezidentom parlamentného zhromaždenia NATO, keď som v tajnej voľbe zvíťazil nad mnohými významnými diplomatmi z veľkých krajín. I to je dôkaz toho, že ak človek vie, vážia si ho bez ohľadu na to, či je z veľkého, alebo malého národa. Som rád, že moje zahraničné aktivity prispeli k vytváraniu dobrého mena mojej vlasti a že som bol súčasťou vlády, ktorá priviedla Slovensko do Európskej únie.



S politickou kariérou ste skončili v roku 2004. Čo vás prinútilo k tomu, aby ste odišli z aktívnej politiky? Mnohí, ktorí začínali s vami, asi aj v tých poslaneckých laviciach raz náhle zhasnú, podobne ako ich vybité mobily...


V politike som bol jedno volebné obdobie a skončil som z dvoch dôvodov. Už ma tam nechceli a ja som nechcel tiež. Pochopil som, že nemám základné predpoklady na úspešné pôsobenie v tejto oblasti. Nemám ťah za mocou, mám vlastný názor, neviem sa v správnom čase a na správnom mieste napchať do správneho zadku, neovládam zákulisné ťahy, intrigy, pretvárku, neviem držať hubu a krok a mám viac srdca, ako žalúdka. A najmä, chcem byť slobodným človekom, čo politici určite nie sú.


Aký máte názor na slovenských politikov dnes? Nepripadajú vám tak trochu odtrhnutí od bežnej slovenskej reality? Pokojne prehadzujú milióny z kôpky na kôpku, rozhodujú o osudoch národa bez toho, že by sa ho na mnohé zásadné veci spýtali, správajú sa ako neohroziteľní hrdinovia z gréckych bájí stojaci nad zákonom, keďže ich imunita ich robí temer beztrestnými. Je to chyba ľudí, že im toto všetko dovolia?


Politici sú odrazom svojich voličov. V politike sú aj slušní a statoční ľudia, len občania o nich nevedia, pretože médiá zväčša o slušných ľuďoch nepíšu. Tak vzniká trochu pomýlený dojem, že sú tam samí grázli, čo nie je pravda. V mojom novom románe Sezóna potkanov, ktorý vyjde zrejme ešte tento rok, sa naviac dočítate, že politici zďaleka nie sú tí, ktorí riadia a určujú veci... Sú to vplyvné domáce a zahraničné záujmové skupiny a politici len poslušne vykonávajú ich pokyny. Aj keď som bol v parlamente, bol som za zrušenie poslaneckej imunity. Povedzme v Británii, ktorá je kolískou demokracie, ju nepoznajú...



Existuje v politike skutočné, nezištné priateľstvo, alebo je tam vždy istá dávka neistoty či podozrievavosti?


V politike priatelia neexistujú, tam sú len spolupáchatelia. Stabilita politiky je postavená na tom, že každý na každého čosi vie. Známy francúzsky štátnik a diplomat Talleyrand povedal: Politika je boj o moc. Najprv s cudzími a potom s vlastnými. S tými ešte viac, lebo si viac nárokujú.



Podľa podkladov Ústavu pamäti národa ste boli agentom ŠtB v rokoch 1974-1989 pod krycím menom Lotos. Vy tvrdíte, že ste žiadnu spoluprácu nepodpísali a váš podpis v zväzkoch je falošný. Tri roky ste žiadali o vydanie údajného podpisu na grafologické skúmanie, v novembri 2005 ste podali trestné oznámenie Generálnej prokuratúre SR na neznámeho páchateľa za falšovanie úradnej listiny. Mne to pripadá, že na ŠtB zoznamy mohol byť pripísaný prakticky ktokoľvek. Aký význam malo vlastne ich zverejňovanie, keď ani tí najvyšší pohlavári minulého režimu nikdy neboli braní na zodpovednosť a celý režim nebol verejne odsúdený, ba dnes naň mnohí spomínajú s nostalgickou slzou v oku?


Za starého režimu som bol v častom kontakte so západnými obchodníkmi a novinármi, a preto ma predvolávali na ŠtB. Nielen že tvrdím, že som ŠtB nič nepodpísal, ale chcel som to aj dokázať. Vyšetrovanie môjho trestného oznámenia však vyšetrovateľ zastavil, keďže vtedajší šéf ÚPN Langoš mu odmietol vydať originál môjho spisu, pretože grafológovia vedia pravosť písma dokázať len z originálu. Vtedy sa dokonca noviny Neue Zurcher Zeitung prekvapene pýtali, prečo Langoš originál nevydal...

Odpoveď je jasná, vedel, že som nič nepodpísal a keby som to dokázal, tak celý ÚPN, ktorý je postavený len na tvrdeniach ŠtB, spochybním. A to očividne nechceli, lebo by nemohli eštebácke zoznamy používať na vydieranie. Nikomu nevadí, že v tých zoznamoch sú akísi spolupracovníci, ale eštebáci tam nie sú?! Čudné, nie? Možno bolo zopár čudákov, ktorí spolupracovali s ŠtB dobrovoľne, ale drvivá väčšina týchto ľudí bola k spolupráci donútená vydieraním. Podrobne o týchto veciach píšem vo svojom novom románe. Fakty a dôkazy, ktoré tam sú, asi kadekoho prekvapia!



Dnes ste spisovateľ, dramatik a dokonca aj básnik. Ako sa vám v novom povolaní darí?


Všetky moje knihy sa vydávajú v desaťtisícových nákladoch a vysoko prekračujú kategóriu bestsellerov. Kódu 9 sa predalo za necelý rok 25 tisíc kusov, získal platinovú knihu vydavateľstva IKAR a hoci nevravím, že predajnosť je jediným kritériom úspešnosti, teší ma, že Zóna nadšenia bola v ankete čitateľov odbornej Knižnej revue vyhlásená knihou roka 2008 a román Zastavte Dubčeka získal výročnú cenu SC PEN za rok 2009. Môj román Zóna nadšenia vyšiel v Česku a v Nemecku, kancelárka Merkelová mi poslala zaň ďakovný list. V októbri vyjde i v Poľsku.



Čo si myslíte, prečo sú Slováci k svojim spisovateľom, maliarom, skladateľom, sochárom dnes takí nevšímaví a kultúra je na chvoste záujmu spoločnosti? Mnohí sa tvária, akoby sme tu ani nikdy nemali ľudí, ktorí sú v týchto oblastiach svetoví?


V každom národe sú takí, ktorí čítajú, chodia do divadla, na koncerty a výstavy a takí, ktorým stačí pivo, futbal či značková kabelka. Každý môže prežiť život, ako chce a pokiaľ nerobí zle svojmu blížnemu, nemáme právo nikomu nič vyčítať. Máme výborných operných spevákov, hudobníkov, grafikov, spisovateľov... Mená ako Rúfus či Ťažký sú ozdobou nielen slovenskej kultúry, žiaľ, v zahraničí o nich nevedia. To súvisí s celkovým imidžom krajiny, ktorý vytvárajú nielen tí skvelí, ale i ten, čo ukradne cudzincovi peňaženku.



Humorný náhľad na život je temer vašou životnou filozofiou. Dá sa vtipom bojovať proti zlu či násiliu, ktoré je tak často prezentované a glorifikované v médiách a berie sa už pomaly ako čosi normálne, keďže silnejší predsa vždy zvíťazí, hoci by si mal ku pravde prestrieľať cestu aj samopalom?


Proti hlúposti, intrigám a lži sa dá bojovať tak, že budete rovnaký ako ten, kto na vás útočí. A ja nechcem klesnúť na úroveň intrigánov. Dúfam, že budem mať na to dostatok síl. Médiá sú také, aké sú, a nikto nás nenúti sa na reklamy a iné zbytočnosti pozerať. Mám krédo: Život je príliš vážna vec na to, aby sme ho brali vážne. Proti hlúposti sa najlepšie bojuje humorom, pretože hlúposti robia najmä ľudia bez zmyslu pre humor. Problém je len v tom, že oni o tom, že zmysel pre humor nemajú, vôbec nevedia.



Hoci sa celý život zaujímate o kultúru, vyštudovali ste zahraničný obchod. To akosi nejde dokopy. Bolo to želanie vašich rodičov, alebo je jednoducho vo vás kus pragmatika, ktorý vám napovedal, že uživiť sa umením je dosť ťažké, a tak ste šli inou cestou?


Študoval som zahraničný obchod, bavili ma jazyky a najmä ako spisovateľ som nemal šancu uživiť rodinu. To, čo máte v sebe, vás i tak skôr či neskôr privedie na cestu, ktorá je vám predurčená. Tí, ktorým sa to podarí, sú šťastní. Písanie bol môj celoživotný sen a skúsenosti, ktoré som v mojich zamestnaniach či v komunikácii s ľuďmi získal, teraz naplno využívam. Skúsenosť je neprenosná, pokiaľ ste cestu neprešli sám.



Vaša rodina je úzko spojená s umením, vy píšete, manželka robí keramiku, dcéra Adela je mediálna hviezda, čo robí druhá dcéra Mária, podedila tiež umelecké gény?


Mária je podobne ako Adelka veľmi nadaná na jazyky. Päť rokov zastupovala Slovensko v Európskom patentovom úrade v Mníchove a teraz je na materskej v Prahe, pretože nám priviedla na svet nášho anjelika – vnučku Natali. Popri jazykoch sa venuje tarotu a fotografii.



Aké to je mať dcéru, na ktorú robí štvanicu bulvár, asi vám i vadí, že sa chvíľami stáva obeťou vlastného úspechu a vy jej vlastne môžete pomôcť len tým, že jej život komentujete čo najmenej...


Popularita má minimálne dve tváre. Byť mediálne známym a nepodľahnúť ako sláve tak aj nežičlivcom si vyžaduje silnú osobnosť. Adelka sa už dostatočne zocelila, kritiku bez problémov znesie, ale vidím na nej, že závisť a odsudky neschopných ju vždy rozosmutnia.



Aké sú vaše najbližšie životné plány, čo píšete, kam sa chystáte cestovať za poznaním či na dovolenku, na akých projektoch pracujete?


Mojím životným plánom je snažiť sa byť šťastným a robiť šťastnými iných. Snažím sa byť dobrým človekom, pretože zlý človek nemôže byť šťastný. Zdá sa, že môj román Kód 9 mnohým ľuďom pomohol a preto som sa rozhodol napísať jeho voľné pokračovanie. V auguste a v septembri pôjdem do Kašmíru, aby som sa tam pokúsil nielen nazbierať materiál pre román Kód 1, ale najmä opäť uviesť svoje vnútro do rovnováhy, ktorá sa v zmaterializovanom svete, v ktorom žijeme, z času na čas naruší.



Hoci stavanie si morálnych vzorov tak sprofanoval minulý režim, máte aj vy niekoho z histórie ľudstva, ktorému by ste sa svojimi činmi chceli priblížiť? A treba vôbec čosi podobné, alebo máme svoj život žiť nenapodobiteľne a autenticky?


Pozitívne vzory majú na nás zásadný vplyv bez ohľadu na režim. Gándhí dokázal svojím životom strhnúť milióny Indov, ktorí potom povalili vtedy najmocnejšiu ríšu sveta. Mám a vždy som mal morálne vzory, pretože sú mi akýmsi svetlom na ceste. Aristoteles, Gándhí, Budha, Konfucius, Seneca, Kristus, Mohamed, Dalajláma, Mária Magdaléna, Anton Srholec či veľa neznámych dobrodincov-kňazov, mnoho rádových sestier, obetavých lekárov či iných dobrých ľudí, to sú tí, ktorí nás svojím príkladom vedú. Žiaľ, pomer týchto ľudí, ktorí sa o čosi snažia, a tých, ktorí nehľadajú, je asi taký, ako pomer hráčov a divákov na futbalovom štadióne. Tí prví dávajú, tí druhí berú, tí prví vedia, že Zákonu sa nedá vyhnúť. Zákon je nekompromisný. Nemôže vyrásť iné, len to, čo zasejeme.


Autor: Adrijan Turan, Slovenka
25.07.2011