Boli ste diplomatom, scenáristom, politikom. Dnes píšete knihy. Dá sa z písania kníh vyžiť?
Väčšina spisovateľov píše popri zamestnaní. Len z kníh vyžije na Slovensku málo spisovateľov, napríklad Táňa Vasilková-Keleová, alebo Boris Filan. Ja som sa oslobodil v roku 2006, keď som skončil v parlamente a začal som sa venovať výlučne písaniu. Vyšli mi Idioti v politike a za týždeň sa stali bestsellerom.

Potom ste vydali Politicum tremens, knižku z parlamentu plnú fotografií. Ako vám napadlo nosiť si do parlamentu fotoaparát?
Nosil ho Bohuš Hanzel (bývalý poslanec Smeru, ktorý pred voľbami hovoril o podozrivom financovaní Ficovej strany – pozn. red.). Mal od predsedu parlamentu Pavla Hrušovského súhlas, že môže fotiť, čo chce. Potom sme dali fotky dohromady a ja som k nim urobil krátke texty.  
V knihe je na obrázku každý poslanec aspoň raz. Prečo?
Chceli sme to tak. Stalo sa, že keď sme knihu dokončovali, nevedeli sme, ako sa volajú štyria poslanci. Boli takí nenápadní, že sme netušili, kto sú. Nakoniec sme si vzali zasadací poriadok a podľa neho zisťovali mená.

Ako žije spisovateľ?
Neviem ako ostatní, ale ja ráno o piatej vstávam a do ôsmej píšem. Popoludní od štvrtej do neskorého večera som zasa za počítačom.

Keď dopíšete knihu, tak čo? Hneď začnete ďalšiu?
Nerobím len na jednej knihe. Popri písaní si postupne zbieram námety, príbehy, dialógy, tipy postáv a archivujem ich. Keď mám nápad na ďalší príbeh, konzultujem ho s ľuďmi z vydavateľstva.

Mnohí hudobníci majú s vydavateľstvami zmluvy, koľko musia vydať cédečiek. Je to podobné pri spisovateľoch?
Funguje to aj takto, ale ja zmluvu nemám. Vo vydavateľstve vedia, že každý rok napíšem jednu knihu. Máme džentlmenskú dohodu. Pokiaľ má spisovateľ sebadisciplínu, nie je problém napísať ju. Nechápem profesionálnych spisovateľov, ktorí hovoria – po štyroch rokoch mi vyjde kniha. Preboha, veď rok má 365 dní a nie je možné, aby nedokázali stvoriť jednu stranu denne!

Táňa Keleová-Vasilková napíše aj dve ročne...
Spisovateľ je ten, kto vie postaviť príbeh. Ostatní prozaici sú podľa mňa publicisti. Pani Keleová vie postaviť príbeh. Ja píšem knihy, ktoré vydavatelia zaraďujú medzi dokumentárne romány. Tiež by som asi dokázal napísať dve knihy ročne, ale dávam do mojich textov veľa faktov, čo zaberá dosť času. Chcem, aby čitateľ moju knihu po prečítaní nedaroval sesternici, ale aby si ju odložil. Moje knihy čítajú ľudia aj s ceruzkou a podčiarkujú si.

Koľko kusov knihy treba predať, aby bola zisková?
Neoficiálny limit pre to, aby sa kniha na Slovensku považovala za bestseller je vraj tritisíc predaných kusov. Ja som predal Idiotov v politike 25 tisíc, Zóna nadšenia bola tiež cez 20 tisíc, Zastavte Dubčeka! asi 15 tisíc. Najnovší Kód 9 vyšiel na konci septembra a do konca minulého roka sa predalo 18 020 kusov, čo je rekord. Už štvrtý mesiac sa drží v TOP 20.

Koľko predajú najlepší slovenskí autori?
Pani Keleová asi 850 tisíc zo všetkých kníh, ktoré vydala. Neuveriteľné. Viac, ako u nás predala Rowlingová kníh o Harrym Potterovi. Druhý je Boris Filan, ktorý predal len vo vydavateľstve Ikar 250 tisíc.

Spomínate autorov, ktorí sú na trhu roky. Vy ste začali len nedávno...
Do slovenskej literatúry som naskočil akosi zboku. Aj odborníci mi povedali, že taký prudký nástup sa ešte nikomu nepodaril. Ak nepočítam moju prvú knihu Lepší ako včera, tak som začal prózu vážne písať až v roku 2006. Predtým som pracoval na scenároch ku televíznym inscenáciám, divadelným hrám a filmu. Až pred necelými štyrmi rokmi mi vyšli Idioti v politike...

A potom prišla Zóna nadšenia.
Tá sa v ankete Literárnej revue stala knihou roka 2008. Stále je o ňu záujem.

Ste vyštudovaný ekonóm. Ako ste sa dostali ku písaniu scenárov?
Keď som mal asi 27 rokov, Oľga Feldeková mi uverejnila v Novom Slove mladých poviedku Mimoriadny rýchlik. Z nej potom urobili televíznu inscenáciu. Písal som aj ďalšie poviedky, ktoré nakoniec vyšli v knihe Lepší ako včera. S literatúrou som však začal v sedemdesiatych rokoch ako scenárista, keď som ešte pracoval v piešťanskej Chirane export.

Čo ste robili v Chirane?
Bol som mladý inžinier, mal som na starosti Francúzsko a Nemecko a na výplatu mi dávali 1 700 korún. Vtedy vyšiel v denníku Smena inzerát o súťaži Československej televízie na televízny scenár. Prvá cena 12-tisíc, druhá 10-tisíc a tretia 8-tisíc. Mali sme už prvú dcéru, mala zdravotné problémy, manželka nepracovala, musela s ňou byť doma, žili sme doslova biedne. Tak som manželke povedal – prihlásim sa do súťaže, neviem či vyhrám prvú cenu, ale druhú určite.

Ako to dopadlo?
Mal som úžasný príbeh z Chirany export, kde sa v dôsledku vtedajšieho centrálneho plánovania pracovalo ťažko. Keď mi v marci zavolal zubár z Francúzska, že sa mu rozbila pľuvadlová misa, išiel som do skladu, aby som mu poslal druhú. Skladník mi povedal – odkiaľ si ty? Misa bude v treťom kvartáli, v septembri! Nedal som sa, tak mi šéf zásobovania hovorí: Choď za starým Šmálikom, daj mu fľašu vodky a on ti vyberie misu z hotových súprav určených pre Angolu. Práve tieto absurdné príbehy z Chirany som zovšeobecnil a popísal v scenári.

Vy ste vedeli, ako sa robí scenár?
Absolútne nie. Ale veril som príbehu. Poslal som ho do československej televízie a za pol roka ma zavolali. Oznámili, že som vyhral prvú cenu 12 tisíc korún. Skvelý dramaturg a autor Peter Ševčovič ma začal učiť dialógy. Podľa môjho scenára potom vznikla hra, ale zakázali ju.

Prečo?
Lebo v nej boli tvrdé a kritické scény z vtedajšieho národného podniku a vedenie televízie malo pocit, že tým hore sa to nebude páčiť. V roku 1977 som už bol zamestnaný v Prahe na ministerstve zahraničných vecí. Vzal som hru na Ústredný výbor KSČ, kde som mal na oddelení propagandy kamaráta. Hovorím mu – Jano, toto zakázali, hoci to vyhralo prvú cenu a natočenie stálo veľa peňazí. On na vlastné riziko zavolal riaditeľovi ČST na Slovensku, povedal mu, že ÚV nemá námietky a riaditeľ embargo zrušil. Potom som napísal aj druhú časť. Neskôr som napísal dve inscenácie, divadelné komédie, film Začiatok sezóny, ktorý sa pôvodne volal Koniec sezóny, ale na ÚV si to vysvetlili ako náznak konca režimu. Film získal cenu v Portugalsku.

Spomínate starý režim a práve ten vám pred pár rokmi mnohí vyčítali. Podľa údajov Ústavu pamäti národa ste boli agentom ŠtB. Boli ste?
Buď budete veriť ŠtB, alebo mne. Nedá sa dokázať niečo, čo ste nerobili. Zákon 553 o ÚPN je hanebne postavený na prezumpcii viny. Keď som to v pléne NR SR vytkol tým poslancom, ktorí to odhlasovali, prihlúplo sa usmievali. Neutekal som pred obvineniami o údajnej spolupráci. Naopak, postavil som sa k nim čelom. Nikdy som nič eštebákom nepodpísal. Dal som trestné oznámenie na neznámeho páchateľa, lebo v kópii môjho spisu sa našiel papier s mojim údajným podpisom. Našťastie som mal z tých čias doma rukou písané materiály a tak grafológovia mohli porovnávať. Ibaže k stopercentnému určeniu pravosti podpisu potrebovali originál, ktorý Ján Langoš odmietol vyšetrovateľovi vydať...

Prečo?
Vedel, že inkriminovaný podpis nie je môj, dokonca mi to v slabej chvíli medzi štyrmi očami priznal. Keby sa dokázalo že podpis je falošný, spochybnil by sa celý ÚPN a nemohol by sa používať ako kladivo na čarodejnice. Môj spis dostali novinári o štyri mesiace skôr ako ho ÚPN vydal mne. Považujem za scestné tvrdiť, že ľudia spolupracovali s ŠtB dobrovoľne. Boli k tomu nútení a vydieraní. Presne to popisuje vtedajší vedúci predstaviteľ VPN Vladimír Ondruš vo svojej knihe „Atentát na nežnú revolúciu.“

Boli ste v kontakte s ŠtB?
Áno. V roku 1977 som nastúpil do Prahy na ministerstvo zahraničia. O rok som mal ísť do Viedne na veľvyslanectvo ako tlačový atašé. Žena už balila veci, keď prišli za mnou do Bratislavy dvaja česky hovoriaci eštebáci. Môj výjazd podmienili podpisom spolupráce. Odmietol som a do Viedne som nebol vyslaný. Mám na to aj dôkazy. Kým ostatných diplomatov posielali na veľvyslanectvá, ja som sa sedem a pol roka motal medzi Prahou a Bratislavou. Volali ma „platonický“ diplomat. Až po rokoch ma pustili do vtedajšej NDR.

Vraj ste udávali zahraničných novinárov. Keď tieto informácie vyšli, skontaktovali ste sa s tými novinármi a debatovali o obvineniach?
Keď vyšli v novinách informácie, že som ich údajne udával, stáli na mojej strane. Napríklad rakúsky novinár Franz Eder. Ten sa ma verejne zastal vo vysielaní TA3. Peter Pragal, za čias môjho pôsobenia v NDR korenšpondent Sternu a jeden z najznámejších nemeckých novinárov bol ďalší, na ktorého som vraj donášal. Keď som v nemčine vydal knihu Zóna nadšenia, on mi do nej napísal predslov. Urobil by to človek, na ktorého som donášal? Zónu nadšenia – Jubelzone, mi v Berlíne vlani krstil Markus Meckel, bývalý východonemecký evanjelický pastor, disident, posledný minister zahraničia NDR a dlhoročný poslanec Spolkového snemu. No akurát taký človek by krstil knihu agentovi ŠtB.

Zastali sa vás kamaráti na Slovensku?
Verejne to urobil napríklad Ľubomír Feldek, jeden z lídrov novembra 1989 v Bratislave.

ŠtB vás nikdy ani nepredvolávala na výsluchy?
Predvolávala, pretože som sa stretával so západnými novinármi. Museli ste tam ísť, pretože na to bol zákon. Chodil som na Februárku so scvrknutým žalúdkom. Všetko to popisujem v Zóne nadšenia. Predvolával si ma dôstojník, ktorého meno v zoznamoch ÚPN nie je. Presne ako ten vtip, kde dôstojník ŠtB hovorí: Ja sa lustrácií nebojím, ja som spolupracovníkom nebol, ja som ich len riadil. Dodnes sa nenašiel jediný človek, ktorý by dokázal, že som bol agent ŠtB. Ani netuším čo taký agent mal robiť.

Spomínali ste, že v Nemecku krstil Zónu nadšenia Markus Meckel. Má význam pre slovenského spisovateľa prekladať knihu do nemčiny? Kúpia si ju čitatelia v nemecky hovoriacich krajinách?
Zo Slovákov vydáva v Nemecku hlavne Michal Hvorecký, ktorý tam robí pioniersku prácu a ohromne mu držím palce. Bol som presvedčený, že Zóna nadšenia je silný stredoeurópsky príbeh. Poslal som informáciu o knihe piatim nemeckým vydavateľstvám. Tri sa ozvali, s jedným som sa dohodol. Keď vyšla, bola vzápätí uvedená na najväčšom svetovom knižnom veľtrhu vo Frankfurte, prezentoval som ju na Literárnom festivale v Berlíne, pozvali ma na čítačky do Monheimu, Drážďan, Mníchova, ale aj na Univerzitu v Zürichu, kde budem po nemecky debatovať so študentmi o našej nedávnej minulosti.

Ste na voľnej nohe. Prežívate najlepšie obdobie života?
Určite. Teším sa zo života. Chodievam si zabehať, plávať, do sauny a vďačím Bohu najmä za krásnu rodinu. Neberte to ako klišé, ale naozaj si želám už len aby bola rodina zdravá. Lebo nemôže byť v chorom tele zdravý duch. Ak je spisovateľ nezdravý, aj jeho knihy sú tým poznačené.

Koľko zarába spisovateľ?
Niektorí spisovatelia majú fixný honorár. Keď dostanú za knihu tisíc eur, tak sú spokojní. Ale máme aj spisovateľov, ktorí majú podiel z každého predaného kusa, ktorý sa pohybuje na úrovni 10 percent ceny. Keď predajú desaťtisíce kusov, nie sú na tom zle.

Čo je vaša literárna téma?
Sú rôzne, ale zaujímam sa najmä o vzťah mocných a bezmocných. Politika, jej pozadie, boj o moc.

Kód 9 bolo teda vybočenie?
Je to tiež o vzťahu mocných a bezmocných len z prostredia cirkví. Teraz píšem knihu tiež z našej nedávnej minulosti.

O čom kniha bude?
O tých, ktorí dnes prehlasujú, ako za starého režimu trpeli, akí boli hrdinovia, hoci opak bol pravdou.

Predávate množstvo kníh, mnohí zabehaní autori o takých počtoch iba snívajú. Nepomáha vám trocha aj fakt, že vaša dcéra Adela je celebrita?
Keď Adelka začínala, v niektorých médiách písali, že som jej to vybavil, lebo som bol v politike. Teraz sa hovorí opak, že mi pomáha v predaji kníh. Ale keby som písal hlúposti, čo by mi pomohlo, že mám slávnu dcéru? Renomovaní slovenskí spisovatelia by mi nedali Cenu SC PEN za román Zastavte Dubčeka! kvôli Adelke. Rovnako Nemci, Česi či Poliaci nevydávajú moje knihy pretože je moja dcéra. V októbri a novembri som absolvoval 32 stretnutí s asi 1.500 čitateľmi a občas prišli ľudia, ktorí chceli vidieť otca Adely Banášovej. Bolo to milé.

Vyšli vám dve knihy v Čechách. V češtine. Je nutné prekladať knihy do češtiny, ak ich tam chcete predať?
Zónu nadšenia mi v Prahe uvádzal Michal Viewegh, česká spisovateľská jednotka. Debatoval som s ním o češtine a sám hovoril, že mladí ľudia v Čechách už slovenčine dobre nerozumejú.

Koľko je na Slovensku spisovateľov?
Odhadujem 600 až 700.

Koľko z nich iba píše knihy a nerobí nič iné?
Nazdávam sa, že je nás zo dvadsať.

Bežne sa stane, že spisovateľ vydá kvalitnú knihu, ale predá z nej len 500 kusov. Vy predávate 20-tisíc. Ako si vyberáte témy, o ktorých budete písať?
Nechcem vyzerať, ako ten, ktorý sa vyvyšuje, sú u nás veľmi dobrí spisovatelia. Úspešnosť knihy je do veľkej miery v spôsobe písania. Snažím sa písať tak, aby som udržal čitateľa v napätí. Aby bol po prečítaní kapitoly zvedavý, ako bude príbeh pokračovať. Sú skvelí spisovatelia, ktorí tvoria úžasné veci, ale ak sa čitatelia na prvých desiatich až pätnástich stranách nechytia, kniha ide do kúta.

Čo tým myslíte?
Že spisovateľ si musí dať záležať už na prvej vete, držať čitateľa v napätí a pokúsiť sa mu dať aj hodnotnú informáciu, étos a emóciu. Nedávno som si opäť prečítal Tolstého Vzkriesenie. Čítať v dnešnej dobe romantických autorov, ktorí na piatich stranách opisujú sibírsku prírodu... Na to dnes čitateľ nemá čas.

Ale kritici by s vami určite nesúhlasili...
Niektorí „rádoby“ intelektuálni kritici označujú knihy, ktoré sa dobre predávajú trochu pejoratívne ako komerčné. Takmer mám pocit, že pre nich je základným kritériom, aby knihu označili za kvalitnú, skutočnosť, že ju takmer nikto nečíta. Naopak, velebia knihy a autorov, o ktorých čitateľská verejnosť ani netuší.

Koľko vám trvá napísanie knihy?
Najviac času mi zaberie zbieranie materiálov, stretávanie sa s pamätníkmi, sedenie v archívoch. Keď si sadnem ku počítaču, samotný príbeh mám hotový do troch mesiacov. Potom sa s textom hrám, cizelujem ho.

Prežívate písanie?
Jasné. Keď píšem dialógy, niekedy sa tak vžijem do osudov mojich hrdinov, že sa s nimi nahlas smejem, ale aj plačem.

V rokoch 2002 až 2006 ste boli poslancom vládnej koalície. Ako ste sa dostali do politiky?
Pracoval som ako riaditeľ priemyselnej politiky v Slovak International Tabak, dcérskej spoločnosti Reemstma Hamburg, keď ma oslovil Pavol Rusko, ktorý vtedy zakladal ANO. Nepoznal som sa s ním, ani som nemal chuť ísť do politiky. Lenže myšlienka založiť na Slovensku liberálnu stranu bola pre mňa fascinujúca. Keď som nakoniec do politiky vstupoval, všetci mi hovorili, že som sa kompletne zbláznil, o to viac, že môj plat v SIT bol vyšší ako plat poslanca. Bola to však výzva a výzvy mám rád. 

Bola ANO dobrá strana?
Áno, hoci priznávam, že keby za nami nebola televízia Markíza, mali by sme to ťažšie. Ale v strane boli kvalitní ľudia, ktorí mali potenciál. Nakoniec strana dopadla zle, čo je mi ľúto. Pavol Rusko ma milo prekvapil asi pred rokom, keď s ním robili rozhovor. Na otázku, či pozná v politike ľudí, ktorí stopercentne nič neukradli a nepodvádzali, odpovedal bez váhania - Róbert Nemcsics a Jozef Banáš. Mal pravdu.


Jozef Banáš (62)
Pracoval v Chirane, na ministerstve zahraničných vecí, na veľvyslanectve v NDR ako tlačový atašé a po revolúcii vo Viedni ako vyslanec. Bol poslancom za ANO a SDKÚ. Je doteraz historicky najvyššie zvoleným Slovákom v medzinárodných inštitúciách, keď bol viceprezidentom Parlamentného zhromaždenia NATO. Je podpredsedom SC PEN. Hrával na vrcholovej úrovni volejbal, absolvoval Vysokú školu ekonomickú. Na Slovensku vydal: Lepší ako včera, Politicum tremens, Idioti v politike, Zóna nadšenia, Deň do večnosti, Zastavte Dubčeka!, Kód 9. V Čechách mu vyšli dve knihy, v Nemecku jedna. Jeho najznámejšia divadelná hra No Comment sa hrávala niekoľko sezón.