Nemám rád ľudí, ktorí dnes o sebe vyhlasujú, akí boli za socializmu hrdinovia, pričom opak je pravdou, hovorí spisovateľ Jozef Banáš na margo svojej knižky Sezóna potkanov. A dodáva, že nemá právo súdiť, má však právo, ba povinnosť hovoriť pravdu.

Jozef Banáš (1948), prozaik, dramatik, diplomat a politik. Jeho literárna tvorba je tematicky a žánrovo rozmanitá, prvá kniha mu vyšla až v roku 2000 a od roku 2006 každý rok prichádza s novou knihou – Lepší ako včera (2000), Politicum tremens (2006), Idioti v politike (2007), Zóna nadšenia (2008), Zastavte Dubčeka! (2009), Deň do večnosti (2010), Kód 9 (2010), Sezóna potkanov (2011), Posledná nevera (2012). Má na konte taktiež takmer desiatku divadelných hier a scenárov k filmom, najmä televíznym. Popri literárnej tvorbe sa venuje aj politickej publicistike a esejistike. Jeho eseje a úvahy o politike vychádzajú aj v zahraničných médiách.

V kúpeľoch, kam si prišiel predstaviť svoju najnovšiu knihu poviedok, začula som rozhovor starších manželov: Dobre vidím? Nesedí tamto pri stole otec tej Adely Banášovej? Tvoja dcéra je dnes azda slávnejšia ako ty a tvoja manželka. Nežiarliš?

Adelkina „sláva“ nie je u nás témou či už pre manželku, pre mňa, a najmä nie pre ňu. Je si vedomá toho, že mediálna sláva je prechodná, a preto sa snaží robiť v živote aj veci hodnotnejšie, o ktorých verejnosť nevie, ale ktoré jej dávajú silu a napĺňajú ju. Tešíme sa s manželkou z úspechov oboch našich dcér presne tak isto ako sa teší každý rodič z úspechov svojich detí.

Zostaňme chvíľku pri dcére Adele. Spomínam si na ňu ako na malé zvedavé dievčatko. Bolo to v Berlíne, kde si pôsobil ako kultúrny atašé Československej republiky. Čo ste chceli s manželkou – keramikárkou z tohto múdreho dievčatka mať?

Spomínaš si veľmi presne, obe naše dcérky boli veľmi zvedavé a my sme sa snažili ich zvedavé otázky nikdy neodbiť. Navyše, manželka vytvárala doma tvorivú atmosféru, viedla dcéry k tomu, aby sa nebáli prejaviť sa, ale musím povedať, že v nemeckej a neskôr aj v rakúskej škole boli obe dcéry, tak ako všetky ostatné deti, pre učiteľov partnermi. Spomínam si, že keď sa Adelka po návrate z NDR ako druháčka snažila s učiteľkou diskutovať, boli sme na rodičovskom združení vyzvaní, aby sme ju umravnili. Možno tu niekde treba hľadať pramene jej sebavedomia.

Druhá dcéra, ktorá žije v Prahe, sa „potatila“, alebo „pomamila“?

Staršia dcéra Mária je rovnako ako všetci v našej rodine jazykovo veľmi spôsobilá. Manželka sa tiež veľmi slušne dohovorí po anglicky a po nemecky, napokon študovala v Berlíne Akadémiu výtvarných umení. Mária päť rokov vynikajúcim spôsobom zastupovala Slovenskú republiku v Európskom patentovom úrade v Mníchove, kam sa dostala na základe tvrdého konkurzu. Takže z hľadiska jazykovej vybavenosti sa Mária „potatila“, z hľadiska tvorivosti a empatie sa „pomamila“.

Žiješ v harmonickom manželstve, ctíš si svoju ženu, a to nebýva už dnes takým celkom bežným javom. Čím si ťa tvoja Mária získala a čím ťa drží podnes? Alebo ešte inak – prezraď čitateľom recept na šťastné spolužitie.

Manželka Mária je moja prvá a posledná životná láska. Zoznámili sme sa, keď mala šestnásť a pol roka a dva roky na to sme sa vzali. V júli oslávime štyridsiate výročie sobáša. Manželku mám stále radšej, najmä pre jej hlboký vnútorný život, jej duchovné vnímanie sveta, jej schopnosť dávať a rozdávať sa. Recept na šťastné manželstvo? Istý múdry muž povedal – „My sme ešte generácia, ktorá bola zvyknutá – keď sa veci pokazili, opraviť ich. Dnes sa veci zahadzujú a vymieňajú za nové.“ Ale viac by ti k tomu povedala manželka.

To je krásne – verím, že aj pre čitateľov. Ty si, Jozef, prešiel dráhou úspešného diplomata, politika, aby si napokon zakotvil tam, kde si sa voľakedy do života odrážal: pri literatúre. Z núdze cnosť, alebo splnený sen?

Moja diplomatická kariéra je mediálna bublina. Ako diplomat som bol za socializmu neúspešný, dostal som sa iba do NDR, jednej z piatich krajín, kam sme smeli voľne cestovať. Úspešní boli tí, ktorí boli na Západe. Navyše, aj v NDR som bol iba atašé, čo je najnižšia diplomatická hodnosť. Až po revolúcii som sa stal československým vyslancom v Rakúsku, takže za socializmu sa žiadna diplomatická kariéra nekonala, ale trubirohom, ktorí ani netušia, čo znamená skratka NDR, to i tak nevysvetlíš. Tým, samozrejme, nechcem povedať, že pobyt v Nemeckej demokratickej republike nemal pre mňa svoj význam. Literatúra? Presne tak, splnený sen.

Kde, v ktorom povolaní si sa cítil vnútorne najslobodnejšie, ktoré ťa naplnilo?

Bez váhania odpovedám spisovateľská práca. Zažívam takmer euforické stavy oslobodzovania sa, cítim, ako formulovaním viet a myšlienok sám rastiem. Písaním okresávam sám seba, a keď sa ku mne pridávajú aj čitatelia, rád sa s nimi o moje radosti i smútky delím. Ľahšie sa mi tak kráča životom.

Rozumiem ti... Po odchode z politiky si napísal knihu s provokujúcim názvom – Idioti v politike. Skvelý ťah – i keď ty sám na obálke knihy vysvetľuješ pôvodný význam slova idiot, čitatelia siahajú po tvojej knižke s očakávaním, čo všetko sa o tých našich neobľúbencoch dozvedia. Horšie ako politikov prostí ľudia hodnotia azda už iba novinárov. Čím by si jedni i druhí mohli napraviť reputáciu?

Nechcem byť sarkastický, vieš, že ťa mám vo veľkej úcte, ale okrem toho, že si skvelá spisovateľka, bola si novinárkou aj političkou. Tvoja kniha Zo zápisníka poslankyne je veľmi poučné čítanie. Je to tak, pre mňa sú dve najneslobodnejšie povolania, ktoré poznám – novinár a politik. Každý, kto si chce zachovať v týchto dvoch profesiách ľudskú dôstojnosť, je skôr či neskôr odsúdený na odchod z týchto profesií, v horšom prípade sa prispôsobí. Kým je však „odídený“, môže čas využiť a nahlas vravieť cisárovi, že je nahý.

Vo svojom románe Sezóna potkanov si predbehol slovenskú goriliádu – naznačil si, ako to u nás chodilo – a chodí. Odhalil si v ňom dosť drsnú tvár, presnejšie, strhol si z tej tváre masku. Maškary sú v ňom spoznateľné. Čítajú literatúru, spoznali sa?

Nemám rád ľudí, ktorí dnes o sebe vyhlasujú, akí boli za socializmu hrdinovia, pričom opak je pravdou. Vynikajú v tom niektorí naši herci, ktorí sa vychvaľujú, ako v novembrových dňoch búrali režim (za čo si ich vážim), ktorému predtým štyridsať rokov robili dobre platenú reklamu. O tom už však hovoria menej radi. Netrúfam si nikoho nazvať maškarou, nemám právo súdiť, ale mám právo, ba povinnosť hovoriť pravdu. Ale ak chceš, maškary sa nehlásia, pretože vedia, že v Sezóne potkanov je pravda. Časy sa menia, potkany nie.

Žánrová pestrosť tvojich kníh je veľmi široká, no akoby si mal nos na to, po čom ľudia podvedome túžia. Raz je to svet politiky, raz svet záhad, raz takmer detektívka, raz portrét hrdinu, raz intímne príbehy. Čo ťa vedie - intuícia? Alebo zrelosť? Alebo poučenie z veľkého sveta, ktorého si sa nikdy nebál – možno aj preto, že si jazykovým polyglotom?

Začnem záverom tvojej otázky. Dohovorím sa v piatich jazykoch, ale dokonale nimi nehovorím, na rozdiel od niektorých, ktorí to o sebe suverénne tvrdia. Prekvapuje ma, že sa ešte nenašiel žiadny slovenský novinár, ktorý by sa ich v cudzom jazyku rovno spýtal. Netajím, že som sebavedomý a hrdý Slovák a je to tým, že na rozdiel od slotovcov a im podobným som bol celý život konfrontovaný s cudzincami a v tejto konfrontácii som obstál vďaka vedomostiam. Prvým a veľmi pravdepodobne aj posledným Slovákom, ktorý bol zvolený v tajných voľbách za viceprezidenta Parlamentného zhromaždenia NATO, som sa stal vďaka tvrdej, celoživotnej práci na sebe. To, že mi koncom roka vyjde román Zóna nadšenia v Indii ako prvý slovenský román vôbec, nie je náhoda, ale výsledok dlhých rokov písania a práce na sebe. Pokiaľ ide o žánrovú pestrosť – je to tak, píšem rôzne žánre, ale všetky majú jednotiaci prvok a tým je vzťah mocných a bezmocných, bohatých a chudobných, materiálnych a duchovných.

Čo rok, to nová kniha. Čo kniha – to bestseller. Zdá sa, že Banášovci majú úspech zapísaný vo hviezdach. A podľa teba, čo je tvoj najväčší životný úspech?

Nemám rád slovo úspech. Mám rád slovo šťastie. Úspešný či bohatý nemusí byť šťastný. Vieš, aké je doposiaľ moje najväčšie spisovateľské šťastie? Keď mi v Liptovskom Mikuláši na záver autogramiády istý bezdomovec, ktorý stískal v ruke ošúchaný román Kód 9 na otázku, ako sa k tejto knihe dostal, povedal: „Zložili sme sa naň piati bezdomovci každý po dve eurá.“ To je pocit skutočného šťastia. A ľudské šťastie? Moja rodina, manželka Mária, dcéry Adelka a Mária, zať Paľo a vnučka Natali. A myslím, že aj Adelkin priateľ Peťo.

Pripomenulo mi to Štefana Nosáľa, ktorý rozprával, ako raz po vystúpení Lúčnice mal malú dušičku, lebo prišiel za ním jeden taký veľký chlap, posunul si čiapku a hovorí: ktorý je to ten Nosáľ. A v ňom hrklo, no hovorí: ja som. Chlapík k nemu podíde, pohmká a povie: dobre to robíš, zajtra pôjdem rád do práce. Tak aj ja dodám – za čitateľov – dobre to robíš...

Rozprávala sa: GABRIELA ROTHMAYEROVÁ
(Vyšlo v Petržalských novinách č. 14/2012)