Bývalý novinár, manažér, diplomat a politik Jozef Banáš (1948) sa nedávno programovo oslobodil od všetkých kariérnych záväzkov a nasmeroval svoju budúcnosť k absolútnej slobode tvorby, za ktorú považuje vo svojom prípade profesionálne spisovateľstvo. K písaniu ho v mladosti povzbudilo víťazstvo v súťaži o pôvodný televízny scenár pre mládež Nebráňme vtákom lietať (1979), po ňom nasledovali televízne inscenácie Čisté vody (1982), Kukučia nôta (1984) a Kirchhoffov zákon (1985).

Film Začiatok sezóny podľa jeho scenára získal na filmovom festivale v roku 1987 v portugalskom Santa Remo striebornú medailu. Napísal divadelné komédie Tréning na štátnika (1990), No comment (1998) a Delírium „P“ (2007). Knižne debutoval zbierkou poviedok a esejí Lepší ako včera (2001), potom spolu s Bohušom Hanzelom vydali úsmevnú knihu o slovenskom parlamente Politicum tremens (2006). Vo vlastnom vydavateľstve vydal satirickú knihu Idioti v politike (2007) a vlani román Zóna nadšenia.

Byť spisovateľom na Slovensku nie je lukratívna záležitosť. Vy ste sa rozhodli prejsť od ekonomického zabezpečenia v trvalom zamestnaní na tenký ľad umelca v slobodnom povolaní. Od hladu ste zatiaľ ešte nezomreli, takže sa vám darí?

Som rád, že som sa rozhodol ísť na tenký spisovateľský ľad a je mi ľúto, že som sa tak nerozhodol skôr. Písal som celý život, ale popri hlavných zamestnaniach, ktoré som robil (a bolo ich dosť), pretože bolo treba materiálne zabezpečovať rodinu. Písaním sa človek oslobodzuje, každé slovo, ktoré dáte na papier však musíte vážiť, pretože slovo môže pohladiť i udrieť. Písanie je o slobode a sloboda je o zodpovednosti. Slová sú klenoty, ktoré nemôžete len tak hádzať sviniam.

Ja sa učím trpezlivosti a zodpovednosti pri narábaní so slovom. Naozaj slobodný spisovateľ je poslednou oporou slobody v tomto neslobodnom a závislom svete. Počas môjho predchádzajúceho pôsobenia v diplomacii a najmä v politike som pochopil, že človek, ktorý má názor a najmä nutkanie nahlas ho povedať, nemôže v týchto dvoch, navonok zaujímavých, ale výsostne neslobodných povolaniach pracovať. Som teda definitívne spisovateľ a darí sa mi.

Zatiaľ ste písali o veciach, ktoré máte zažité, mám na mysli najmä posledné dve, na naše pomery veľmi úspešné knihy. Obe majú silný politický podtext, či už realita v slovenskom parlamente, alebo doteraz neprebolená skúsenosť z okupácie v roku 1968. Do akej miery sú tieto príbehy sebareflexívne a koľko ste si dopriali slobody vlastnej fikcie?

Tak Idioti v politike, no najmä Zóna nadšenia reflektujú moju skúsenosť z oblasti diplomacie, tajných služieb i politiky. Pôsobil som vo vysokých medzinárodných funkciách a mal som možnosť spoznať mechanizmy výkonu moci v ich najintímnejších zákutiach. Dobrá správa pre Slovensko je, že bezohľadnosť moci je všade rovnaká, nie sme v ničom výnimoční.

Moc by mala mať legitimitu výlučne v službe rozumu. Žiaľ, nie je to tak, a preto je politika a s ňou i ľudstvo tam, kde je. Istá nádej prišla (dúfam) v Obamovi, ale dlhú životnosť mu nedávam. Keďže som sa v živote väčšinou motal okolo moci a mocných, považujem takmer za svoju povinnosť hovoriť o tom. Napokon nehovorím nič nového, iba sa snažím ľudí upokojiť a povzbudiť, aby nerezignovali. Predovšetkým však v tom zmysle, aby sa učili ovládať seba. Čím viac totiž ovládate iných, tým menej ovládate seba.

Willy Brandt mi kedysi povedal, že zmyslom života nie je usilovať sa byť lepším ako iní, ale zmysel má snažiť sa byť každý deň lepší, ako ste boli včera. Je to veľmi ťažké, ale ja sa o to pokúšam. Spisovateľ nie je ten, kto má nevyhnutne stáť na čele pokroku, ale nesmie sa motať na jeho konci. Naopak, musí sa pohybovať v blízkosti tých, ktorí tento svet aj naše Slovensko vedú, a hľadieť im pritom na prsty. Je to však niekedy rizikové, pretože ak bol spisovateľ vo vysokej domácej i medzinárodnej politike, má viac informácií ako bežný občan a o to je väčšia jeho zodpovednosť.

Vaše knihy pôsobia výsostne aktuálne, odkrývate v nich aj veľmi tmavé zákutia nekaždodenných dejov, ktoré čitateľa často prekvapia. Idiotov v politike ste písali na základe vlastnej skúsenosti vo verejnom živote, odkiaľ ste však čerpali informácie o neznámych politických súvislostiach zobrazených v Zóne nadšenia?

Zóna nadšenia je výsledkom dvaapolročnej práce. Je to kniha, nad ktorou sa musíte zamyslieť. Rád by som však zdôraznil, že pri všetkej politickej interesantnosti tejto knihy, je predovšetkým o láske a priateľstve. Skutočnosť, že sa kniha, nad ktorou treba premýšľať, zaradila medzi najpredávanejšie knihy tejto krajiny, považujem za signál, že náročnosť slovenského čitateľa je na vzostupe. Možno, že príbeh je na hranici uveriteľnosti, ale úmyselne som ho písal tak, aby som cez strhujúci dej pritiahol čitateľa k zlomovým historickým udalostiam u nás, ale i v Nemecku, Rusku a na Ukrajine v rokoch 1968 – 2008.

Vďaka mojej slušnej jazykovej výbave som si mohol porovnávať opisy tých istých udalostí z rôznych zdrojov. Napriek tomu, že rekonštrukcia viacerých udalostí je fikciou, dovolím si tvrdiť, že nie veľmi sa vzďaľuje od historickej skutočnosti. S viacerými postavami z politiky, o ktorých píšem (Dubček, Brandt, Chňoupek, Husák, Biľak, Honecker, Juščenko a iní), som sa osobne stretol a o to sú tieto postavy presvedčivejšie.

Ovládate vzácne umenie odľahčiť aj veľmi vážne témy potrebnou povestnou štipkou humoru. Dokážete aj v reálnom živote odľahčovať situácie, ktoré by mohli vyústiť do konfliktu?

Humorný náhľad na život je takmer mojou filozofiou. Život je príliš vážna vec na to, aby sme ho brali smrteľne vážne. Humor je takmer naším rodinným životným štýlom, manželka i obe dcéry majú vycibrený zmysel pre humor, čo nám veľakrát v zložitých situáciách pomohlo. Ak autorovi povie nevyliečiteľný pacient s rakovinou, že najkrajšie chvíle na onkológii prežíval, keď si večer na izbe čítal s kolegami mojich Idiotov v politike, pri čom sa nahlas smiali, vtedy pochopíte, že má zmysel písať.

V politike som bol akési „enfant terrible“, čo je v podstate každý s vlastným názorom. Najistejšie, ako spraviť v politike kariéru, je nemať názor. Ak názor nemáte, neriskujete, že by ste mohli mať nesprávny názor. A nesprávny názor je každý, ktorý sa líši od predsedovho názoru. Na jednej strane som i s pomocou humoru odľahčoval napäté situácie, na druhej strane som konflikty sám vyvolával. (Môžem priznať, že niekedy úmyselne, aby som správanie účastníkov konfliktu neskôr opísal v Idiotoch v politike.) Rovnako je to i s mojím písaním, som presvedčený, že ak svojím písaním nikoho nenaštvete, nemalo zmysel to písať.

Na Slovensku dnes nie je problém napísať knihu o čomkoľvek. Kritici radi hovoria, že u nás chýba románová reflexia reálneho života. Vy ste si napísali a vydali knihy, ktoré sa úspešne predávajú. (Idiotov v politike sa dosiaľ predalo asi 15 tisíc výtlačkov a Zóny nadšenia za štyri mesiace takmer 5 tisíc.) Aké máte spätné väzby od čitateľov?

Veľmi som sa potešil, keď kritici označili román Zóna nadšenia za návrat príbehu do slovenskej literatúry. Nazdávam sa, že kombinácia príbehu s opisom danej historickej éry je ideálom pre román. Dobrý román však môže napísať len ten, kto má čosi prežité. Mladý človek môže napísať nádhernú poéziu či štýlovú poviedku, ale nemôže asi napísať dobrý román, pretože dobrý román píše len život. Preto som šťastný, keď mi čitatelia hovoria, že Zóna nadšenia ,,smrdí“ životom. Dostal som nedávno mail z gymnázia v Rožňave, kde mi mladá učiteľka dejepisu píše, že sa stal zázrak – vďaka strhujúcemu príbehu lásky a priateľstva sa mladí ľudia začali zaujímať o históriu. „Zóna“ sa na rožňavskom gymnáziu stala učebnou pomôckou.

Niektorí vám vraj vyčítajú, že bývalý komunista píše o normalizačnej minulosti, o súčasnej politickej realite a o skrytých zákutiach spoločenského života. Čo vy na to?

Použijem už raz spomínaného Willyho Brandta. Veta, ktorú mi povedal, je ústredným mottom románu Zóna nadšenia: ,,Minulosť každého poznáte podľa toho, ako sa správa dnes.“ Ten, kto bol slušný za starého režimu, je taký aj dnes, a kto bol za starého režimu lump, je ním aj dnes. Ak niekoho nemám rád, sú to majitelia pravdy, ktorých pracovne nazývam „oneskorení hrdinovia“. To sú tí, a poznáme ich dobre, ktorí vehementne lamentujú, ako za starého režimu trpeli a pritom mnohokrát opak je pravdou.

Nebezpečné však je to, že nikto sa proti týmto „oneskoreným hrdinom“ nepostaví a keďže mladí nepočujú aj inú pravdu, tak veria týmto majiteľom pravdy. Ja som sa vždy hlásil k hľadačom pravdy. O tom, ako som sa stal členom komunistickej strany, presne píšem v Zóne nadšenia. V tej knihe som celkovo sebazničujúco otvorený, a preto jej ľudia veria. Moje niekdajšie členstvo v komunistickej strane mi vyčítajú najmä tí, ktorí za socializmu tvrdili, že nemohli nič napísať. Už dvadsať rokov môžu, ale nenapísali, pretože písať proste nevedia.

Máte vlastné skúsenosti s obmedzovaním slobody prejavu v minulosti. Keď sa dnes pozeráte ako bývalý diplomat, politik a súčasný spisovateľ na bezbrehú slobodu prejavu okolo nás, ako to vnímate?

Som samozrejme rád, že je sloboda prejavu, ale najmä v prípade bulvárnych médií to prechádza do programového negativizmu a špinenia. Je to nebezpečné, pretože občanom sa nenápadne dostáva pod kožu pocit, že sme národ hlupákov, zlodejov, chudákov a podvodníkov, čo mu denne opakujú niektorí prihlúpli novinári. Úlohou médií, žiaľ, nie je informovať, ale zarábať. Novinári, rovnako ako politici však môžu podvádzať len toľko, koľko im národ dovolí.

Knihy po vydaní žijú vlastným životom. Hovorili sme už o spätnej väzbe. Čo však zažívajú vaše knihy v súčasnosti?

Chvalabohu, moje knihy si už žijú vlastný, dospelý život. Občas sa pozriem, ako sa im darí, ako každý starostlivý rodič pozrie na deti, ktoré má rád. V knihách je aj moja mailová adresa, a tak mi čitatelia môžu napísať, čo si o nich myslia. Na Idiotov sú výlučne pozitívne ohlasy. Zastavujú ma ľudia na ulici a citujú mi anekdoty, ktoré si zapamätali. Zóna nadšenia vyvoláva na jednej strane nadšenie, na strane druhej polemiky najmä tých, ktorých nazývam majiteľmi pravdy. Problém je práve v tom, že sú majiteľmi. Keby boli hľadačmi pravdy, dá sa s nimi diskutovať. Je veľmi ťažké stanoviť kritériá úspešnosti knihy.

Medzi najpredávanejšie knihy patria kuchárske knihy aj príručky na chudnutie a následne romány, v ktorých hlavná hrdinka v prvej polovici úspešne priberá, v druhej úspešne chudne a medzitým sa ešte stihne vyspať so ženatým milencom. Ak má takáto literatúra čitateľov, treba jej autorom zablahoželať. Kniha je totiž dopísaná len vtedy, keď je prečítaná. Ak sa Zóna nadšenia radí medzi najpredávanejšie knihy, je to dôkazom úspešného zladenia dobrého príbehu a spoločenskej reality, v ktorej hlavní hrdinovia žijú. Nazdávam sa, že najväčším ocenením pre knihu je, ak je o ňu záujem i v zahraničí. Preto mám veľkú radosť, že Zóna nadšenia sa už prekladá do nemčiny, ukrajinčiny, češtiny a ruštiny.

Na čom práve pracujete a na čo sa tešíte?

Oslávil som nedávno šesťdesiatku a to je najvyšší čas začať odznovu. Vraciam sa do mladosti. Častejšie beriem do rúk gitaru, oprašujem Salvatora Adama, Bulata Okudžavu či Lenku Filipovú. Športujem, behám, chystám sa na beh Devín – Bratislava, na košický polmaratón, teším sa zo života. Máme krásnu vnučku Natali, dcéram Márii a Adelke sa darí, manželka Mária sa po prestávke vrátila ku keramike, sme zdraví, primerane veku sú zdraví aj deväťdesiatroční svokrovci, ktorí žijú s nami, čo viac si človek môže priať? Najväčšou radosťou je pre mňa písanie, a tak sa snažím tešiť sa čo najviac.

Verím, že poteším i mojich čitateľov a divákov. Dokončil som komédiu o hľadaní šťastia – Zázrak v Pomykove. Po komédii Delírium „P“ je to opäť text, ktorý šľahá iných, ale najmä autora. Viem, že divák sa smeje len vtedy, ak cíti, že autor si uťahuje najmä zo seba. Verím, že nová komédia bude mať rovnaký úspech, akému sa svojho času tešila hra No comment v obsadení Noga, Skrúcaný, Filip, Radič, Piško. Rád by som, aby sa do mojej novej komédie vrátili aspoň traja zvyšní z tejto slávnej päťky. Odovzdal som námet na filmový scenár, ktorý vychádza z románu Zóna nadšenia. Nechcem to zakríknuť, ale zdá sa, že by to mohol byť film. No a dal som dohromady moje básne a texty piesní, ktoré vydám len tak, pre kamarátov a tajné obdivovateľky...

Autor rozhovoru: Roman Kaliský-Hronský
Knižná Revue