POTKANY SA NEMENIA

Prozaik, dramatik, diplomat a politik Ing. Jozef Banáš (1948, Bratislava) vyštudoval vysokú školu ekonomickú, okrem iného bol aj novinárom, obchodníkom a topmanažérom. Napísal štyri televízne scenáre, tri divadelné komédie, desiatky komentárov, glos a fejtónov. A knihy, ktoré sa vlastne všetky stali na Slovensku bestsellermi, úspešne sa etablujú prostredníctvom prekladov i v zahraničí.
Banáš sa už dlhšie venuje najmä písaniu a nie tak dávno ponúkol čitateľom svoju ďalšiu knihu Sezóna potkanov.

Už na Bibliotéke 2011 sa stala najpredávanejšou knihou a v rebríčkoch popularity stále zaslúžene „tróni“ na najvyšších priečkach. O nej i viacerých súvislostiach spojených s písaním sme sa porozprávali s autorom.
I. V. Načo tajiť. Stal si sa už dávnejšie neprehliadnuteľnou tvárou súčasnej slovenskej literatúry. Určite aj preto, že každou svojou knihou tneš do živého. Skôr ako prejdeme ku konkrétnostiam, prezraď svoje autorské krédo. Všeobecnejšie. Súvisí práve s takýmto – nie práve obľúbeným – postupom?

J. B. Nielen autorské, ale i moje životné krédo je: Čo dáš, to sa ti vráti. Je to biblická myšlienka, ktorá je vyjadrením základného princípu nášho jestvovania a je to i zákon rovnováhy. Nemôže vyrásť iné, len to, čo zasejeme. Nechápem ľudí, ktorí sa na druhých mračia a na oplátku očakávajú úsmev. Ja sa snažím na svet usmievať, hoci sa to možno čitateľovi mojich kníh nie vždy tak pripadá. Ale to je uhol pohľadu. Isteže sa v mojich knihách snažím ťať do živého, inak nemá zmysel ich písať. A je mi jasné aj to, že keď sa reže strom, napadá kopa íverov aj na toho, kto píli. Ale stojí to za to.

I. V. Ozaj, postup a či lepšie povedané tvorivá metóda. Z Tvojich doterajších kníh mám dojem, že na kostru faktov postupne pridávaš svalstvo – možno špekulatívnych – dohadov a ďalšie tkanivo osobných presvedčení. Aby si čitateľom predstavil výsledok – literárneho homunkula pohybujúceho sa na rozhraní tmy a svetla. Svojím spôsobom im dávaš možnosť rozhodnúť sa, či niečo naozaj vidia a či len tušia, že to, čo vidia, je skutočnosť…

J. B. Mám jednoduchú tvorivú metódu, ktorá je veľmi efektívna a osvedčila sa už v časoch našich pradedov. Po celý život vstávam o piatej ráno a pracujem. Ráno je myseľ odpočinutá, svieža a oveľa efektívnejšia. Mnohí sa čudujú, ako môžem napísať každý rok jednu knihu. Takto. Ináč, vystihol si to celkom trefne. Zámerne nechávam čitateľa v pochybnostiach a svojím spôsobom ho nútim,
aby si fakty, ktoré uvádzam, overoval. Teší ma, keď mi čitatelia hovoria, že moje knihy čítajú s ceruzkou v ruke a podčiarkujú, či dokonca si robia výpisky. Ale dávam si veľký pozor na to, aby som vo faktografických častiach písal len overené.

I. V. Opustime načrtnutú „duchárčinu“, vystúpme z tieňa na svetlo. Osobne som presvedčený, že v Tvojej doterajšej bibliografii patrí výnimočné miesto knihe Zastavte Dubčeka!. Aj preto, že sa v nej zákonite viac pridŕžaš faktov, aj preto, že si dokázal ponúknuť netradičný pohľad na osud výnimočného človeka. Čo ťa viedlo k rozhodnutiu zložiť knižný hold tejto slovenskej ľudskej i politickej
legende?

J. B. Mal som Alexandra Dubčeka rád pre skutočnosti, ktoré sú mojej generácii všeobecne známe. Nepriniesol do politiky nejaké líderstvo, ale priniesol to, na čo sa vtedy i dnes zabudlo a zabúda – úctu k obyčajnému človeku. Jeho socializmus s ľudskou tvárou nebola pretvárka, ale jeho najúprimnejšie vnútorné presvedčenie. Preto sme mu verili, lebo sme to z neho cítili. Či sa to niekomu
páči alebo nie, Dubček je jediným slovenským politikom a vôbec Slovákom, ktorý je vo svete známy.

Pri príležitosti jeho nedožitých 90. narodenín ešte v minulom roku ma pozvali s románom Zastavte Dubčeka! do viacerých miest – od Dillí cez Kodaň, Belehrad, Užhorod, Haag, Viedeň, Budapešť, Paríž, Prahu, Varšavu, Frankfurt nad Mohanom až po Nikóziu. Azda najimpresívnejšie bolo stretnutie so študentmi univerzity v Zürichu a s členmi dánskej spoločnosti pre zahraničnú politiku v Kodani. Spolu s T. Vrbom, A. Rotfeldom, G. Jeszenskym a U. E. Jenssenom sme diskutovali o Európe a títo ľudia potvrdili, že Dubček bol vo svojom čase nádejou nielen pre nás, ale i pre Európu. Dubček je považovaný za významného európskeho humanistu a to bez ohľadu na to, či s týmto názorom naši ultrapravicoví mudrlanti súhlasia alebo nie.

I. V. A čo Kód 9, siahajúci miestami katolíckej viere na korene a či – nech mi je odpustené! – priam až na svedomie? Kde hľadať korene záujmu a výsledok tvojich riešení záhad starých ako ľudstvo samo? Ba hádam i starších ako Kolumbovo vajce…

J. B. Nemá Ti čo byť odpustené, naozaj siaham horným poschodiam katolíckeho kléru na svedomie, ale to im už siahal Origenes, Arián, Luther a mnohí iní. Samozrejme, im najviac na svedomie siaha samotný Kristus, ktorého učenie obrátili na hlavu. Kým Kristus bol ochrancom chudobných, cirkevná hierokracia kolaborovala a kolaboruje s politickými mocnými. Choď sa pozrieť do rímskeho
chrámu svätého Petra. Sú tam sochy a obrazy pápežov a kardinálov v životných i nadživotných veľkostiach, dokonca sú tam aj ich frajerky, ale Krista tam takmer nenájdeš…

Bol som prednedávnom v Kašmíre pátrať po Kristových a kresťanských stopách. Ja sa totiž na rozdiel od väčšiny slovenských „kresťanov“ neuspokojím s vymyslenými a naoktrojovanými dogmami, ale chcem poznať pravdu. Ježiš je pre mňa totiž príliš vzácny na to, aby som sa zmieril s tým, že sa o ňom z evanjelií nič nedozviem. Kód 9 vzbudil mimoriadny záujem práve preto, že túto tému spracúvam, a je to dnes jedna z najpredávanejších kníh na Slovensku. Čitatelia kresťania mi
takmer masovo vyjadrujú podporu. Aj preto už pracujem na jeho pokračovaní. Všetko, čo som zistil a našiel v Kašmíre, spracujem do románu Kód 1.

I. V. My, čo žijeme s perom v ruke, dobre vieme, že spisovateľ musí vedieť, pre koho píše, a musí mať s čitateľmi svojich kníh i živý kontakt. Ergo, niet nad besedy a verejné prezentácie. Aj na tomto poli máš bohaté skúsenosti. Doma i v zahraničí…

J. B. Na besedy chodievam rád, pretože bezprostredné stretnutie s čitateľom je pre spisovateľa dôležité. Chcem veriť, že aj pre čitateľa. Stretol som sa na Slovensku najmenej s piatimi tisíckami čitateľov a pozorujem, že stretnutia sa postupne presúvajú z knižníc do kultúrnych domov či kinosál. Čoraz viac ma pozývajú i za hranice. Mám azda tú výhodu, že dokážem komunikovať vo viacerých jazykoch. Snažím sa za hranicami – na rozdiel od niektorých politikov – Slovensku hanbu nerobiť. Mám ohromnú
radosť, že nedávno sa nemecký preklad románu Zóna nadšenia – Jubelzone – dostal ako prvá slovenská kniha do finálovej osmičky medzinárodnej literárnej súťaže o Cenu Johanna Gottfrieda Seumeho.

I. V. Zatínaním sme začali, v podobnom „sekerníckom“ duchu i skončíme. Teda – nateraz náš rozhovor. Vyšiel ti román Sezóna potkanov a zaznievajú hlasy, že napríklad osudy hlavných hrdinov sa zdajú až podozrivo podobné s príbehmi verejne známych osôb. Že ide o šokujúce odhalenie špinavostí nielen v politike a pod. Teraz máš možnosť – ak chceš, povedz, ak nechceš, aspoň naznač.
Kde sa končí oná pomyselná tma fabulácie a začína sa svetlo reality v tomto románe?

J. B. Sezóna potkanov je opäť kombináciou fikcie a reality. Ba dokonca z mojich doterajších románov skrýva najviac tajničiek. Pozorný čitateľ poľahky odhalí, o koho ide. Je to román o pretvárke. Nechcenej i chcenej. Spracoval som túto tému preto, lebo nemám rád farizejov. Sám som sa za starého režimu nesprával nijako hrdinsky, snažil som sa len nebyť zbabelým a svoje zlyhania som dokázal priznať. Ale s pribúdajúcim časom nám ako huby po daždi rastú tzv. oneskorení hrdinovia, ľudia, ktorí sa za starého režimu mali nadpriemerne, užívali si výhody, o ktorých sa obyčajným ľuďom ani nesnívalo, a dnes sa tvária akoby práve oni boli tí, ktorí za starého režimu najviac trpeli, ak už proti nemu nebojovali.

Tento istý fenomén poznáme z čias „popovstaleckých“, čím ďalej sme boli od povstania, tým viac bolo partizánov. Podtitul knihy znie Časy sa menia, potkany nie. Myslím si, že v ňom je vyjadrené posolstvo románu. Platí však rovnako i pre tých oneskorených mladých hrdinov, ktorí nás dnes presviedčajú o tom, ako by sa za starého režimu hrdinsky správali oni, keby boli vtedy žili. Hlavný hrdina je niekdajší herec.

Nesiahol som do tohto prostredia preto, aby som hercov dehonestoval, pretože takéto typy boli v každom prostredí, ibaže prostredie hercov – ktorí si, ako jeden z nich povedal, „nechali ukradnúť tváre“ – poskytovalo omnoho vyššie materiálne výhody ako prostredie obyčajného občana. Hlavný hrdina sa za starého režimu nespráva korektne, aj keď treba povedať, že do zložitých životných situácií ho dostal práve nedemokratický režim, ale – potvrdzujúc pravidlo, že „potkany sa nemenia“ – správa sa rovnako nekorektne aj za demokracie. Nepatrím k tým, ktorí majú právo súdiť, ale kto ho už má?

Nazdávam sa však, že ako spisovateľ mám právo, priam povinnosť o týchto veciach písať. O to viac, že moja spisovateľská generácia ostala akási zakríknutá, a tak sa niekdajší neslušní stávajú v očiach mladej generácie hrdinami. Slušní mlčia a hrozí, že oneskorení hrdinovia sa časom stanú skutočnými. A tomu sa románom Sezóna potkanov pokúšam zabrániť.

Rozprával sa Igor Válek