Mnohí ešte majú v živej pamäti ako sa 21. 8. 1968 zobudili na rachot tankov a vypočuli si správy v rozhlase. No stále viac je aj takých, ktorí o týchto udalostiach vedia už iba z rozprávania pamätníkov. S odhalením udalostí, ktoré po roku 1968 písali dejiny strednej Európy, prichádza Jozef Banáš vo svojej novej knihe Zóna nadšenia.

Príbeh Vašej knihy začína 20. augusta 1968. Pamätáte sa ako ste prežili tento deň?

Viete čo je zaujimavé? Že veci z augusta 68 si pamätám v úplných detailoch a veci, ktoré sa udiali pred 15 rokmi si skoro vôbec nepamätám. Predstavte si, máte necelých dvadsať a celý život pred sebou. Máte plány, sny, možnosť cestovať a naraz bum! Bol to šok, ktorý zanechal jazvu. Ten deň si pamätám naozaj úplne presne. Ako študent som vtedy brigádoval v Trnave. Robil som závozníka na cisterne, ktorá preváža cement. So šoférom Ferim sme chodili pre cement do Rohožníka. Ďeň predtým mi Feri hovorí: "Jožko v stredu poobede pôjdeme spolu na futbal." Trnava vtedy hrala stredoeurópsky pohár s Červenou hviezdou Belehrad.

Býval som v tom čase pod stanicou a neďaleko bol Firšnál - dnes je to námestie Slobody kde vojaci niekedy mávali zoraďovacie cvičenia. Keď som teda ráno počul tanky, myslel som si, že idú na Firšnál. Zvuk tanku bol pre mňa celkom prirodzený, pretože na vysokej škole ekonomickej sme boli tankisti. Keď som potom išiel na stanicu, už som videl ako si to šinuli po Šancovej a zabáčali na Žilinskú. Prišiel som na stanicu a tanky už boli aj tam. Chcel som vojsť dnu a pri vchode už stáli dvaja ruskí vojaci so samopalmi a hovoria mi: "Nikuda, nikuda!" Vtedy som si začal uvedomovať, že toto asi naozaj bude niečo vážne. Chcel som sa s tými Rusmi pustiť do debaty, ale viete, keď na vás niekto mieri samopalom a hovorí vám; "idi damój, ubegáj!", tak vám nič iné neostáva iba poslúchnuť. Keď som potom prišiel domov, v rozhlase už prebehlo vyhlásenie Dubčeka a predsedníctva. No a potom som už samozrejme, tak ako ostatní študenti, utekal na SNP zisťovať, čo sa deje...
       
Verili ste potom, že sa ešte z Dubčekovho programu bude dať niečo zachrániť? Kedy sa vytratila tá nádej?

Stále sme verili. Veď nič v histórii sa nezmení v okamihu. Všetko je v procese. Prvé, čo nás vtedy zaujímalo, bolo, čo na to hovorí najvyššie vedenie. Teda ľudia, ktorým sme dôverovali: Dubček, Sloboda, Smrkovský, Černík. Keď ich zatkli, začali sa šíriť fámy, že ich odvliekli do Ruska, že ich otrávili, alebo že ich dali na Sibír. Našťastie vysielal rozhlas.

Viete, celý ten vpád bol jeden absolútny lapsus Sovietskeho Zväzu. Mali to strašne nedomyslené. Mysleli si, že sem prídu a rozhlas a televízia im hneď padnú do rúk. Mysleli si, že už bude pripravená robotnícko-roľnícka vláda na čele s Jindrom, ako to bolo plánované. Ale keď prišli, tak sa nič také nedialo. Nikto sa k nim nepridal. Tých pár "nešťastníkov" ako bol Biľak, ktorí vyvíjali akcie cez sovietske veľvyslanectvo, bolo úplne osamotených. V tej atmosfére, keď prišli ruské tanky, sme to teda celé považovali za úplný omyl. Videli sme, že ani tí vojaci vôbec nič netušia.

Rozprávali ste sa s nimi?
Samozrejme. Veľmi intenzívne sme s nimi komunikovali. Boli to často veľmi dramatické scény. Boli sme medzi nimi od rána do večera. Pamätám sa, že otec zatváral dvere a okná a zakazoval mi chodiť medzi nich. Viete, mal ešte v živej pamäti vojnu. No mladého človeka doma nič neudrží. Tí vojaci, to boli 18-19 roční chlapci. Boli to "záložáci". Boli úplne dezorientovaní, špinaví, zasmradení, hladní... Keď sme sa s nimi rozprávali hovorili: "My ničevo neznajem." Jednoducho ich sem poslali... My sme vtedy mali toľko rokov, čo oni. Na SNP sme vytrhávali z dlažby mačacie hlavy a strkali sme im to do tankových pásov, písali sme plagáty. Strhávali sme názvy ulíc a názvy obcí - to bol vtedy taký národný šport.

V súvislosti s knihou musím ešte povedať, že som prvý a zatiaľ jediný, kto popisuje inváziu sovietskych vojsk práve z pohľadu ruského vojaka. Bol som kvôli tomu na Ukrajine, kde som sa s ním o tom rozprával. Jeho pocity mi úplne potvrdzovali to, čo sme vtedy z tých mladých Rusov aj cítili. Povedal mi napríklad, že mali príkaz tzv. "studenej zbrane".

Čo to znamenalo?

Že nesmeli strieľať prví. Mohli iba opätovať streľbu. No ale viete, keď vám v tom strese nejaký naštvaný študent polial tank petrolejom a podpálil, nemohli ste vedieť, ako sa zachová.    

Na akých podkladoch ste zostavovali historické pasáže knihy?

Príbeh je postavený predovšetkým na tom, čo som sám zažil. Moje zážitky sa vlastne stali súčasťou príbehu. No pokiaľ ide o reálne historické scény, ako napr. scéna keď vrazia ruskí KGB výsadkári Dubčekovi do kancelárie, alebo scéna rozhovoru Brežneva s Andropovom, scéna rozhovoru amerického prezidenta Johnsona so sovietskym veľvyslancom atď., to sú všetko rekonštrukcie na základe dobových dokumentov, archívov a internetu. Samozrejme, mám tú výhodu, že som jazykovo celkom slušne vybavený a dokázal som si veci preložiť.

A čo tzv. orálne histórie, teda rozhovory s pamätníkmi?

Áno, mal som samozrejme aj takýchto poradcov. Bol medzi nimi napr. pán profesor Ivan Laluha, ktorý bol blízky priateľ Alexandra Dubčeka. Od neho pochádza niekoľko minipríbehov s Dubčekom, ktoré knihu oživujú.

Nakoľko sú tie rekonštrukcie verné?

Dovolím si tvrdiť, že udalosti z reálnej politiky sú v knihe na 90 percent presné. Samozrejme sú tam aj momenty, ktoré sú vyfabulované, ako napríklad, čo fajčí americký prezident, ale to podstatné je založené na skutočnosti.      

Vráťme sa na chvíľu k autobiografickej rovine knihy. V rámci prvých ohlasov na váš rukopis sa novinár Juraj Soviar vyjadril, že ste sa tu doslova "vyzliekli z duše i tela". Stála na začiatku vášho písania potreba urobiť to?

Áno. Chcel som to urobiť. Veľa ľudí ma v tom povzbudzovalo. Sám som napokon robil v politických medzinárodných štruktúrach - v NATO a v Rade Európy. Mňa prekvapovalo, že sa nikto z mojich kolegov spisovateľov zatiaľ na to nepodujal. Každý mi ale hovoril, že je to príliš veľká "kláda". Neskôr potom boli dva také momenty, ktoré ma prinútili knihu napísať. Prvým momentom bolo, že keď som ako politik a spisovateľ chodil na besedy s mladými ľuďmi, vedeli veľmi málo o našej minulosti. Máloktoré z dnešných detí napríklad vedeli, kto je Dubček. Uvedomoval som si pritom, že kniha, ak chce dnes zaujať, musí mať príbeh. Kontúry toho príbehu som už mal v hlave, ale nemal som tú najpodstatnejšiu zápletku. Nakoniec mi ju napísal sám život a to bol definitívny moment kedy som si povedal, že idem do toho!

O čo išlo?

V auguste ´68 som sa vo Vysokých Tatrách zoznámil s Thomasom Angermannom. Bol to hráč - volejbalista jedného západonemeckého družstva, ktoré tam prišlo na turnaj o pohár SNP. Ja som vtedy hrával za Slovan a v Tatrách sme sa skamarátili. Dvadsiateho augusta, keď Thomas odchádza domov do Nemecka, tak v tú noc k nám prišli armády. O rok som ho v lete navštívil v Nemecku. To už tu boli vojská, ale hranice boli stále otvorené.

Býval som vtedy mesiac u nich a dohodli sme sa, že ďalšie leto príde zas on k nám. V tom čase sa však už hranica zatvorila. Chvíľu sme si ešte písali, ale potom sa to rozplynulo. Uplynulo 37 rokov a prišli Vianoce 2005. Ja som predtým doma občas prehodil, že čo tak asi ten Thomas robí. Jediné čo mi po ňom ostalo bola fotografia, na ktorej hral na banjo. Na Vianoce 2005 som potom našiel pod stromčekom krabicu od mojej staršej dcéry Márie, ktorá vtedy pracovala v Mníchove. V krabici boli rôzne papiere a mejly a fotka neznámeho chlapa. Tak som si to začal listovať a zistil som, že moja dcéra už nejaký čas s Thomasom komunikuje.

Ako ho objavila?

Bolo to dosť neuveriteľné. Vyťukala si na internete Thomas Angermann, ale na obrazovke sa jej objavili stovky Thomasov Angermannov. Povedala si, že nemá šancu, ale aby mala čisté svedomie zavolala aspoň prvému z nich. A predstavte si, že to bol on!

Stretli ste sa potom?
Áno. Prišiel na Veľkú noc v roku 2006. Viete si to predstaviť. Týždeň sme si iba rozprávali naše životy. Keď odchádzal, povedali sme si, že to nemôžeme nechať len tak, že z toho musí byť kniha, alebo scenár. On však na písanie veľmi nebol a mal aj pracovné povinnosti. Ja už som však vtedy čas mal. V tú jar som odchádzal z parlamentu, takže to bola taká časová zhoda. Oslovil som potom jedného môjho priateľa bibliotekára v Berlíne, Franza Edera v Rakúsku a ďalších, ktorí mi pomohli dostať sa k potrebným dokumentom. Využil som teda aj svoje kontakty, ktoré som mal z politiky.

Postava Thomasa v románe teda má svoj reálny predobraz. Jasný je aj predobraz Slováka Jozefa, ako je to však v prípade Jozefovej lásky - Ukrajinky Alexandry?  

Áno, Slovák Jozef je silne autobiografický, Nemec Thomas, nie je celkom tým Thomasom, o ktorom som hovoril, no a Ukrajinka Alexandra je vlastne zložená z dvoch postáv. To by som asi ani nemal hovoriť.  

Takže za všetkým treba hľadať nie jednu, ale hneď dve ženy?
(Smiech.) Nie, s Alexandrou som sa zoznámil na volejbalovom zápase v Kyjeve. Bol to románik, ktorý potom už  nemal pokračovanie. Tá druhá postava, z ktorej som vychádzal, bol Ukrajinec Ivan, ktorý bol v inváznej armáde. Rozprával mi o svojich pocitoch a emóciách a ja som ich potom použil pri vytváraní charakteru tej vojačky - tej ženskej postavy. Do veľkej miery je však Alexandra vymyslená.

Váš priateľ, rakúsky novinár Franz Eder, po prečítaní vašej knihy povedal, že "v zložitej situácii, ktorá po 68. nastala ste kľučkovali so cťou, tak ako postava v románe." Bolo to vôbec možné? Veď tlačové stredisko, do ktorého ste v 77. nastúpili bolo monitorované ŠTB.

Viete, to je zaujimavé s tým Franzom, pretože práve on je jedným z tých, ktorých som údajne udával. To tlačové stredisko, v ktorom som vtedy pracoval, vzniklo z popudu ministra Chňoupka, ktorý chcel, aby sa aj Slovensko dostalo trocha do povedomia zahraničia, pretože stále sa písalo iba o Prahe. Keďže som bol univerzálne jazykovo vybavený, nastúpil som do Prahy na tlačový odbor. Musím povedať, že ja som vôbec nevedel, že to stredisko je monitorované. Raz mi zaklopal na dvere nejaký, človek, veľmi slušne sa správal a povedal mi len, že je z nejakej správy a že keď tu budú nejakí západní novinári tak mám prísť na Februárku, povedať im, ak o ňom niečo budem vedieť. S tým som nemal problém, pretože o západných novinároch som nevedel nič.

Bol som štátny zamestnanec a západní novinári aj tak všetci vedeli, že tieto strediská sú monitorované, akurát nevedeli, či sme aj my "eštebáci". Treba si uvedomiť, že keď prišiel západný novinár a chcel tu komunikovať s nejakými disidentmi, tak predsa neprišiel za šéfom takéhoto strediska, aby mu povedal, že pán Banáš, včera som sedel s Čarnogurským. Veď to nemá logiku. A druhý problém bol, že tu disidenti ani neboli. Bol tu akurát katolícky disent a politický disent boli tí piati chartisti: Selecký, Kusý, Tatarka a títo ľudia, ale nejaký politický disent v porovnaní s pražským tu nebol. Mojou úlohou teda bolo, aby týchto západných novinárov prijímali oficiálni slovenskí predstavitelia. Gabčíkovo napríklad, energetika atď. Oni sa vtedy báli prijímať zahraničných novinárov ako čert kríža. Bolo to po čistkách a každý sa tu bál všetkého, ale keď zavolal riaditeľ tlačového strediska Jozef Banáš riaditeľovi fabriky X, dávalo to istú garanciu. Samozrejme som na seba bral aj riziko, pretože som nemohol vedieť, čo tí novinári napíšu. Veď to boli slobodní ľudia.

A niečo k tomu kľučkovaniu?
To kľučkovanie medzi tými represívnymi orgánmi spočívalo v tom, že ste sa snažili zachovať si nejakú tvár. K tomu môžem povedať jednu epizódu práve s Franzom. Raz som s ním bol v Šenkvickej vieche a sedel tam taký divný "chlápek" s fotoaparátom. S Franzom nám bolo dobre, vypili sme fľašu vína. A ten človek tam sedel a tváril sa ako turista. No hovorím si, aký to môže byť turista v Šenkvickej vieche? Na tieto veci mal už človek nos. A tak sme s Franzom radšej odišli. Franz nastúpil do auta  a tak ako bol aj s tým vypitým odišiel do Viedne. Na druhý deň zazvonil telefón a tam chlap, ktorý hovorí: "Súdruh Banáš, bol u vás pán Eder..." Zavolali ma potom na Februárku a policajt sa ma pýta: "Tak čo ako bolo s tým Ederom? A koľko ste toho vína vypili?" To bola otázka, ktorú mi nemusel dať. V tej chvíli mi dokonca naznačoval, že tam sedel nejaký ich človek. Povedal som : "Čo ja viem, tak dve deci sme vypili." On to tam aj zapísal a neskôr to vytiahli novinári. Písali potom, že Banáš bol "prašivec", ktorý udal policajtom, že Eder vypil dva deci červeného vína.

Sú aj nejaké veci, ktoré ste urobili a dnes ich ľutujete?

Absolútne nie. Nemám čo ľutovať, pretože som naopak robil veci, ktoré boli na hrane a ktoré aj zahraniční novinári oceňovali.

Aké napríklad?

Napríklad práve v súvislosti so zahraničnými novinármi. Bavil som sa s nimi veľmi otvorene. Hovoril som im napríklad o problémoch v energetike - v Novákoch, v Handlovej, ktoré tu vtedy boli a nestalo sa mi ani raz, že by moju otvorenosť niekto z nich zneužil.
Jedna západonemecká novinárka raz napríklad napísala, že keď som sa s ňou lúčil, povedal som, že hranice by nemali byť a že sme si aj poplakali. Ja som to potom musel ísť vysvetľovať do Prahy na tlačový odbor, kde ma obviňovali, že som sa spolčil s imperialistickou novinárkou.

Čoho ste sa najviac báli?

Báli sme sa, že keď po Dubčekovi nastúpil Husák, nastanú represálie typu 50. rokov. Viete, Husák bol spočiatku priaznivcom Dubčekovskej línie. Dokonca si myslím, že Husák bol priaznivcom Dubčekovskej línie až do úplného konca Dubčeka. Husák, ako mazaný právnik a advokát, ako človek, ktorý mal za sebou tvrdú basu v Leopoldove, kam ho dali jeho vlastní, mal podľa mňa hlavnú zásluhu na tom, že sa tu nediali represálie ako v 50. rokoch. Nediali sa tu také zverstvá, aké by sa diali, keby sa dostali k moci Jakeš, Jindra, Bilak a títo "truľovia". To boli takí truľovia, že vám z toho behal mráz po chrbte. Ak teda chcete vedieť dominantný pocit mojej generácie a generácie vašich rodičov, bolo to to poníženie. To poníženie, že tento štát na rôznych úrovniach riadili hlupáci. Keď sa medzi nich dostal rozumný človek - a boli tam aj rozumní ľudia, ktorí si sypali popol na hlavu. Ľudia ako Válek, Chňoupek atď., tak tí boli garanciou toho, že tu neboli represálie.

Myslíte si, že Husák tam týchto ľudí dosadzoval cielene?

Určite. Ja síce nie som historik, ale dôkazom je, že sa tu až také strašné represálie jednoducho nediali. To bolo zas to Husákove kľučkovanie. Ale na tých nižších úrovniach, tam boli naozaj veľmi jednoduchí ľudia. A teraz si predstavte, že ste skončený inžinier s pomerne kvalitným vzdelaním a vašim šéfom je úplný "truľo".

Teda bezmocnosť.

Presne tak. A schizofrénia a pretvárka ku ktorej to často viedlo.

Nerozmýšľali ste niekedy nad emigráciou?

Áno, bol taký moment. Keď som hral volejbal za dorast - a bol som celkom dobrý, dostal som ponuku ostať v Nemecku a pokračovať v štúdiu na univerzite v Bonne. Dokonca mi ponúkli bývanie, mal som pripravenú aj zmluvu, dokonca som vtedy ani nemal frajerku na Slovensku. Nič ma tu teda vtedy až tak nedržalo. Viete, ale ja som asi dosť emotívny človek a pre mňa jednoducho tá vlasť je vlasť. Asi aj keby tu bolo zle, tak tu ostanem. Bolo to dosť paradoxné, lebo všetko sa vtedy valilo von a ja som sa vrátil.    

Je aj niečo, čo na tej dobe vnímate ako pozitívne?

Som rád, že to pripomínate. Ako hlavné pozitívum vnímam hlavne neuveriteľnú súdržnosť Čechov a Slovákov. Ten spoločný nepriateľ, ktorý sem prišiel, tie národy veľmi zbližoval.   

A odhliadnuc od politiky? Možno práve tým, že som toto obdobie vnímala detskými očami, mám naň celkom pekné spomienky. Mám na mysli najmä takú tú súdožnosť, ktorá vtedy bola medzi ľuďmi.

Áno, tým, že sme prešli do trhového systému, tá solidarita sa vytratila. Za toho socíku sme si v istom zmysle naozaj boli všetci rovní.

Ľudia si asi až tak nezávideli.

Keď sa dnes obzriete späť na roky komunizmu, je niečo, čo považujete za tak zásadné, že to treba ľuďom stále pripomínať?
Určite jednu vec a tou je sloboda. Tá je aj alfou a omegou konania v mojom živote. Aj za čias neslobody som sa snažil správať ako slobodný človek, hoci som samozrejme niekedy aj narazil. Keď sa dnes pozriem na mladú generáciu, vidím, že tú slobodu berie ako samozrejmosť, ale až taká samozrejmosť to vždy nebola. Sloboda je vec, ktorú podľa mňa treba pripomínať stále a myslím si, že sme urobili veľkú chybu, že sme ostnaté drôty v tej eufórii po revolúcii kompletne zlikvidovali. Mohol aspoň kúsok z nich ostať ako pripomienka.

Rozprávala sa: Naďa Kančevová
Zdroj: Pravda.sk
20.augusta 2008