Pred pár rokmi zažiaril na spisovateľskom nebi  Jozef Banáš,  (nar. 1948 v Bratislave), autor troch úspešných  bestsellerov Idioti v politike (2007), Zóna nadšenia (2008) a najčerstvejšieho Zastavte Dubčeka!  s  podtitulom Príbeh človeka, ktorý prekážal mocným (Ikar, Bratislava 2009). Spisovateľ vyštudoval Vysokú školu ekonomickú, bol novinár, obchodník, topmanažér, diplomat a politik. Pracoval v zahraničnom obchode, vo svetovej nemeckej firme Reemtsma Hamburg, bol diplomatom v Prahe, Berlíne a vo Viedni, v politike dosiahol historický úspech, keď ho zvolili za podpredsedu parlamentného zhromaždenia NATO, čo je najvyššia zvolená funkcia, ktorú Slovák v medzinárodných inštitúciách dosiahol.

Kedy ste si uvedomili, že budete spisovateľom? Kedy ste sa odstrihli od okolitého sveta do svojej pracovne a aký je spisovateľský chlebíček?  V jednom vašom rozhovore ste uviedli, že „Knižka je napísaná len vtedy, keď je prečítaná.“ Ako ste to mysleli?

Písať bola moja túžba od detstva. Písal som, akože inak, básne. Nezabudnem, keď ma raz otec vyzval na rodinnej oslave, aby som jednu z nich zarecitoval. Mohol som mať tak desať rokov a báseň bola o vlasti. Dodnes si pamätám jej prvú slohu: „Domovina ty moja drahá mať, neviem sa tvojej krásy nakochať. Jak ľúbi dieťa svoju matičku, rodinu, tak ľúbim ja teba, moju domovinu“. Keď som dorecitoval, strýko povedal: Z teba bude básnik. Nosil som jeho vetu neustále v hlave.

Písal som stále, ale vždy len popri zamestnaní. Až keď skončilo tretie volebné obdobie predčasnými voľbami (KDH ma vtedy rozbitím koalície pripravilo o štyri poslanecké platy, čo im nezabudnem... hovorí s úsmevom) rozhodol som sa definitívne skončiť s manažérskymi a politickými aktivitami a venovať sa len písaniu. Odstrihol som sa do svojej pracovne, kde každodenne prežívam zázrak tvorenia. Slova, vety, myšlienky, príbehu. Spisovateľský chlebíček je nečakane príjemný, keď sa spisovateľ nemusí starať o finančné zabezpečenie rodiny.

Tak, ako má chlieb zmysel len vtedy, keď sa je, auto len vtedy, keď vozí, či voda len vtedy, keď hasí smäd, ani kniha nemá zmysel, keď ju nikto nečíta. Presnejšie - môžete vydať aj päťdesiat kníh, ak ich nikto nečíta, nie ste spisovateľom.

Na dokreslenie - ste autorom scenára k filmu Začiatok sezóny, ktorý roku 1987 získal druhú cenu na filmovom festivale v Santa Reme v Portugalsku, komédia No comment  žiarila v hviezdnom obsadení Filip, Radič, Noga, Piško, Skrúcaný v divadle West. Prečo ste sa rozhodli napísať knižku o Dubčekovi?

Keď som  v roku 1990 putoval bicyklom po gréckom ostrove Itaka, stretol som vysoko v horách staručkého pastiera. Spýtal sa ma, odkiaľ prichádzam. Keď som odvetil, že z Česko – Slovenska, roztiahol tvár do širokého úsmevu a povedal: „Dubček“. Keď som sa na viacerých slovenských stredných školách pýtal študentov čo vedia o Dubčekovi, zvyčajne nevedeli kto to je. Naviac pre mňa osobne, rovnako ako pre celú moju generáciu bol Alexander Dubček politikom, ktorý nám priniesol nádej. A nielen nám. Preto sa ho báli mocní ako na východe tak aj na západe, v demokracii aj v totalite. Tento muž je pre mňa stelesnením ideálu morálky v politike. Malý národ sa vo svete presadí nie vďaka kvantite, ale kvalite. Dubček je jediným Slovákom, ktorý presiahol národný limit.
    
Šesťdesiaty ôsmy rok ešte doteraz vo mne žije,  soptí. Vtedy tvorila sa nová cesta: „Pociťujem úctu k tomuto mužovi a skláňam sa pred ním. Keby sme všetci sledovali cestu, ktorú začalo Česko – Slovensko, cestu vyhýbajúcu sa zákrutám a extrémom, myslím, že by sme boli iní, svet by bol iný, - M. Gorbačov, prezident ZSSR.“   Otvárali sa okná do sveta,  čítali sme nové preklady kníh  beatnických básnikov – Ferlingetti, Corso, Ginsberg, húfom sme chodili sme do galérií, obdivovali a zúčastňovali sa haeppningov – deti kvetov, Po prečítaní si vašej knižky a vďaka nej, všeličo ináč chápem, všeličo som sa dozvedel, vystužila ma, postavila ma na pevnejšie nohy do  budúcich debát...

Som rád, že to hovoríte Vy, básnik, ktorého si veľmi vážim. Verím, že kniha vystuží nielen čitateľov našej generácie, ale najmä mladých. Ohlasy na román tomu nasvedčujú. Kniha patrí k najpredávanejším na Slovensku, čo ma veľmi teší. Prirodzene nadväzuje na predchádzajúci román „Zóna nadšenia“, ktorý sa stal knihou roka 2008. Hádam sa podobnej cti dostane aj románu „Zastavte Dubčeka!“.

Aké sú podľa vás nové témy na začiatku 21. storočia?

Každá doba prináša svoje témy, ktoré sú v podstate stále tie isté. Vzťahy medzi ľuďmi. Úlohou spisovateľa je vydať svedectvo doby. Keďže som sa pohyboval vo svete diplomacie a domácej i medzinárodnej politiky, dvoch oblastiach, ktorých zákulisie ľudí zaujíma, akosi prirodzene sa venujem týmto témam. Keď sa potrebujem trochu „rozšupnúť“, presedlám na komédiu, kde sa odreagujem a dostanem opäť do „prevádzkovej teploty“.
    
Ako som už povedal, vo vašej knižke Zastavte Dubčeka! sa čitateľ všeličo dočíta. Obsahuje veľa citátov. Okrem iných, zaujalo ma vyjadrenie od hokejistu Jaromíra Jágra: „Prečo mám na prilbe A. D. a 1968 rok? Babička mi veľa rozprávala  o roku 1968, o tom, čo pre ňu znamenal, aj o pánu Dubčekovi, ktorého si veľmi vážila. Ja som si zasa veľmi vážil babičku a veril som jej. Preto Dubčekove iniciálky a ten rok“.

Je skvelé, keď jeden z najznámejších Čechov na svete Jaromír Jágr má k Alexandrovi Dubčekovi takýto vzťah. Verím, že sa kniha dostane aj k českému čitateľovi a po jej prečítaní sa i tí, ktorí Dubčeka nemali radi, zamyslia.

„Európa mohla byť oveľa ďalej, keby bolo A. Dubčekovi umožnené po roku 1968 pokračovať v jeho politike, -  Willy Brandt, kancelár NSR. Nositeľ Nobelovej ceny mieru Alexander Sacharov: „Som presvedčený, že dúšok slobody, ktorý Česi a Slováci okúsili, keď ich viedol A. Dubček, sa stal programom nekrvavých revolúcií vo východnej Európe a v samom Česko – Slovensku.“  Je to objavné a presné.

Bezvýhradne so slovami Sacharova, Gorbačova, Brandta a ďalších významných politikov súhlasím, hoci ultrakonzervatívni pravičiari, akože inak, nesúhlasia. Ale ako by svet vyzeral, keby sa bol v roku 1968 objavil na scéne v Moskve sovietsky Dubček? Z knihy jasne vyplýva, že Dubček chcel zásadnejšie reformy socializmu ako Gorbačov dvadsať rokov po ňom.

Väčšinou študentského života som prežil na bratislavských internátoch. Preto som si s chuťou dotváral tú pasáž z vašej knižky – ako v moskovskej internátnej   izbe debatujú so svojimi kolegami aj československí študenti – Dubček, ktorý už vedel po rusky,  Lenart a Jakeš, ktorí sa po rusky ešte len učili. Kde vlastne chodíte na takéto nápady?

Zhodou okolností táto scéna nie je až tak veľmi vymyslená. Čerpal som samozrejme z ruských materiálov, ale práve pri tejto mi veľa pomohol Zdeněk Mlynář (Mráz přichází z Moskvy) a rozprávanie niekdajšieho riaditeľa Slovenskej televízie Jaroslava Hlinického, ktorý bol v čase, keď tam Dubček študoval, v Moskve tiež. Popis situácie v sovietskom hlavnom meste v časoch, kedy sem húfne prichádzali niekdajší väzni z gulagov je, nazdávam sa, presný.

Osemdesiaty deviaty rok... prekvapuje ma, tinedžeri v rozličných novinových, rozhlasových a televíznych anketách – na moje veľké počudovanie – nevedia už, čo znamená osemdesiaty  deviaty  rok. Viem, venujú sa počitaču, štúdiu rečí, cestovaniu, niektorí aj drogám. Kde to vedie? Nemáte dojem, že vo výchove mládeže chýba osveta... Ako to vidíte?

Súhlasím s vami, ibaže neviňme len mladých. Moja skúsenosť mi hovorí, že mnohokrát im našu nedávnu históriu nevedia rodičia, ale najmä učitelia pútavo a zaujímavo vysvetliť. Po mojej besede na gymnáziu v Rožňave o románe „Zóna nadšenia“ vyhlásili študenti súťaž v histórii. Pred niekoľkými dňami som dostal mail, kde  mi mladý maturant píše, že román  „Zastavte Dubčeka!“ doslova zhltol a po jeho prečítaní sa rozhodol ísť študovať históriu. Mám z toho úprimnú radosť.

Pochádzate  z umeleckej rodiny, manželka  -  akademická maliarka, ktorá môže ilustrovať vaše knižky,  dcérky - úspešná moderátorka Adelka, alebo  Mária...?   V rodine nachádzate tvorivý  priestor a porozumenie pre vašu tvorbu,  ako by ste charakterizovali rodinné zázemie?

Mám skvelú manželku, ktorá je sama, ako ste povedali, tvorivá. K tvorivosti viedla aj obe naše dcéry. Dali sme deťom to, čo by im každý rodič mal dať – morálku a vzdelanie. V rodine všetci hovoríme nemecky a anglicky. Staršia dcéra Mária päť rokov dôstojne reprezentovala Slovensko v Európskom patentovom úrade v Mníchove. Sme azda jedna z posledných trojgeneračných rodín, keď s nami v dome žijú aj manželkini deväťdesiatroční rodičia. Žiaľ, úloha a zmysel rodiny, hoci sa paradoxne hlásime ku kresťanom, klesá.

Raz slávny slovenský spisovateľ povedal, že román sa musí písať na stole, na ktorom máte položené lakte a môžete si oprieť  unavenú hlavu, hoci báseň sa dá napísať aj na  kolene. Je to tak?

Musím Vás s úsmevom poopraviť. Ja unavenú hlavu nemávam, pretože vstávam v zime či v lete ráno medzi pol piatou a piatou a píšem. Hlava je čistá, myšlienky sa krásne rinú a vety prúdia. A keď som unavený, tak si nedám pohárik, kávu či cigaretu, ale si idem zabehať. Odporúčam to všetkým unaveným slovenským spisovateľom.

Prekladateľ Blahoslav Hečko hovorieval, že kde nie je humor -  báseň,  poviedka, román,  - že je to podozrivé. Súhlasíte?

Dopĺňam pána Hečka, že bez humoru je to smutné i v politike, diplomacii a v každodennom živote. Vravím, že „život je príliš vážna vec na to, aby sme ho brali smrteľne vážne.“ Kto nemá zmysel pre humor je tak trochu postihnutý. Na druhej strane je veľa tých, ktorí sú presvedčení, že majú zmysel pre humor a pritom sú len smiešni. Základom humoru je vedieť si utiahnuť sám zo seba a neublížiť druhému.

Vaša príprava na písanie bestsellerov nebolo godotovské čakanie? Nažili ste si, ako som už uviedol,  prestrihli ste kontakt s realitou, ocitli ste sa v priestore pracovne. Aký je fenomén času?

Nazdávam sa, že tridsaťročný človek môže napísať skvelú báseň, ale nemôže napísať skvelý román. Nemá totiž odžité. Pozorný čitateľ okamžite zbadá, čo autor zažil a čo si vymyslel. Je trápne, keď dnes mladí autori, ktorí  nezažili reálny socializmus, píšu o tejto dobe, privlastňujú si pravdu, posudzujú a súdia. Ešte trápnejšie však je, že tí, ktorí by mali a mohli o týchto časoch písať, mlčia. Dubčekovi oponenti ma kritizujú, že ho v mojom románe príliš idealizujem. Nemám ten pocit, ale prosím. Ak chce niekto napísať o Dubčekovi nepekne, nikto mu v tom nebráni.

Prečo Alexander Dubček nebol prezidentom a znova sa nedostal na vrchol pyramídy moci? Prečo prezidentovi Husákovi bol milší disident Havel?  Viem, s Dubčekom by sa vrátili 68 – čkári a to boli pre  neho  najväčší nepriatelia...

Napísal mi čitateľ z Prahy. Ocenil román, ale dodal, že je protičeský. Odmietam toto tvrdenie. Ak píšem, že Slováci a aj Dubček, boli v cudzine za socializmu (žiaľ neraz ešte i dnes) Tschechen, Czeks, Češskije, Tchéques, tak to tak proste bolo. Keď píšem, že ak som sa v osemdesiatych rokoch po označení za Čecha ohradil, že som Slovák, tak to tak bolo. Taká je pravda a je mi ľúto, ak jej niektorí českí čitatelia nerozumejú. Pokiaľ ide o prezidenta Gustáva Husáka, nekráčal som v jeho šľapajách, a preto nemám právo ho súdiť.

Nedá mi - a to som mal uviesť hneď na začiatku - prekrásny citát od veľkého českého spisovateľa Bohumila Hrabala: „Z tohoto sveta odišiel môj kamarát Sášenka Dubček... Je to prvý ušľachtilý komunista, ktorý kraľuje aj na kresťanských nebesiach... bol hrdina a vypil svoj kalich horkosti do dna...“

Nielen Bohumil Hrabal, ale mnoho ďalších významných svetových osobností sa o Dubčekovi prekrásne vyjadrili. Bol by som rád, keby sa o ňom podobne ako Hrabal, vyjadrovali aj ostatní Česi a Slováci.

Na čom pracujete?
Píšem román podobným dokumentárnym spôsobom ako „Zóna nadšenia“ a „Zastavte Dubčeka!“ o mužovi, ktorý hľadá lásku a na pozadí jeho príbehu sa čitateľ dozvie mnoho zaujímavých faktov z medzinárodnej politiky, náboženstiev, histórie.


Autor: Štefan Balák, Národné noviny