Počas otvorenia letnej sezóna na santovskom kúpalisku predstavil knihu „Zastavte Dubčeka!“ autor Jozef Banáš. Spojenie naozaj symbolické, Veď fotografia Dubčeka skáčuceho do vody z mostíka sa stala symbolom roku 1968.
POHRONIE požiadalo v Santovke Jozefa Banáša o rozhovor.

V knihách Zóna nadšenia i Zastavte Dubčeka sa zaoberáte rokom 1968, ktorý bol traumou pre všetkých. Pre vašu generáciu, ktorá bola vtedy v najväčšom rozlete a ostrihali jej krídla, zvlášť.

Áno, pre obe knižky je tým najústrednejším obdobím rok 1968. Pre našu generáciu je to veľmi pamätný rok, lebo keď ste v rozlete, máte tých 18, 19, 20 rokov, hranica je otvorená (za Dubčeka boli hranice otvorené), svet je úžasný, robíte si plány, a potom sa to celé zastaví, to je horšie, ako keby sa predtým nebolo nič stalo. Bol to v mojom živote najväčší negatívny šok. Najväčší pozitívny šok bol zase November 1989.

Aká bola vaša cesta po ´68 roku?

Ja som mal v 1969-tom veľkú možnosť zostať v Západnom Nemecku, kde som bol ako vysokoškolák, ako to spomínam aj v Zóne nadšenia. Doma však boli rozhovory so sovietmi ešte stále o tom, že sú tu len dočasne. Hranice boli otvorené, ani vážnu známosť som ešte nemal, takže som nemal ani emotívny dôvod sa vrátiť. Ale aj všetko zlé má v živote svoj pozitívny význam. V preambule knihy som sa A. Dubčekovi osobne ospravedlnil, že sme nenašli viac odvahy a sily sa postaviť na jeho stranu. Bola to však obrovská presila.

Aké boli vaše osobné stretnutia s Dubčekom?

Pre mňa bol veľmi pamätný rok 1990, keď som bol začiatkom leta na gréckom ostrove Itaka na dovolenke. Chodil som po ostrove na bicykli. Na úplne opustenom mieste vysoko v horách som stretol jedného starého pastiera kôz. Bol to starý Grék, bývalý námorník, ktorý hovoril slušne anglicky. Opýtal sa ma: Odkiaľ prichádzate? Hovorím: Czechoslovakia. On sa na mňa pozrel, rozsvietili sa mu oči a vykríkol: Dubček! Fantastický zážitok. To je taká emócia! A predstavte si, že dva mesiace na to som stretol Dubčeka osobne, keď prišiel na pohreb rakúskeho kancelára Bruna Kreiskeho. Bol som vtedy československým veľvyslancom vo Viedni a Dubček viedol našu delegáciu. Tam som ho sprevádzal. Dokopy som ho mal šťastie stretnúť v živote trikrát. Ale najviac mi o ňom porozprávali jeho traja synovia.

Dubček, podobne ako všetky osobnosti v našich dejinách, národ rozdeľuje. Jedni ho zbožňujú, druhí zatracujú. Vy ste o ňom pri písaní knihy naštudovali množstvo materiálu, viete o ňom toľko, ako málokto. Čím by nás, podľa vás, mohol spájať?

Máte pravdu, žiaľ. Dubčeka nemajú radi „majitelia pravdy“. To sú tí mudrlanti, ktorí dnes všetko vedia, ako by to bolo bývalo dobre. Lebo ja delím ľudí na tých, čo pravdu hľadajú a na tých, čo ju vlastnia. Extrémna pravica a niektorí žurnalisti nechápu, že Dubček a, samozrejme, aj ľudia, čo boli s ním, urobili na vtedajšie časy neskutočne odvážny pokus. Lebo Dubček chcel ďaleko viac ako Gorbačov o 20 rokov neskôr. Keď si Brežnev prečítal akčný program z apríla 1968, chytil hysterický záchvat.

Čím si vysvetľujete Dubčekovu obrovskú popularitu vo vtedajšej spoločnosti?

Dubček nebol nejaký úžasný politický líder, ale bol to človek. Priniesol do politiky človečinu. A to nás fascinovalo. Fascinoval nás predovšetkým tým, že nám priniesol nádej. A ten santovský skok… Tá fotografia je unikátna tým, že on priamo skočil do tých, prepáčte za výraz, zaprdených funkcionárskych stranickych vôd, od toho štýlu politiky. On mal vtedy 47 rokov. Je zaujímavé, že aj Gorbačov, keď sa dostal k moci, mal 47 rokov, aj Obama mal 47. Tým nechcem predefinovať, ako skončí Obama. Ale nedávam mu veľké šance (smiech).

Chodím na besedy s mladými ľuďmi. Oni sa dnes dívajú na tú fotku a hovoria: To je Dubček?! Však to ani dnes politik nedokáže! Aj odborníci uznávajú, že ten skok je štýlovo čistý. Dubček bol proste všestranný športovec. To je tak symbolická fotografia, lebo on doslova rozbúril tú hladinu. Samozrejme, nemohol uspieť. Bol mladší od všetkých tých Ulbrichtov, Brežnevov, Kádarov o generáciu. On im apriórne liezol na nervy.

Ako ste prijali pozvanie konateľov spoločnosti A.N.E.S., a.s. na otvorenie letnej sezóny na santovskom kúpalisku?

Bol som milo prekvapený. Dubček je pre mňa symbolom nádeje, slobody. Keď som dostal pozvanie na miesto, kde skočil do tej vody, neváhal som. Je to symbolické. Tu by mal byť jeden veľký pamätník s nápisom: Na tomto mieste skočil Dubček do politiky. Viacerí vážení slovenskí fotografi mi núkali svoje fotky Dubčeka, ale toto je symbol. Je v tom dynamika.

Čo pripravuje Jozef Banáš ďalej?

Končím nový dramatický román „Kód 9“.Vyjde na jeseň a bude to príbeh o historickej marginalizácii žien. V ňom obnovujem starú vetvu hodvábnej cesty, po ktorej ide hlavný hrdina. Z druhej strany môžeme povedať, že je to príbeh o mužskej pýche. Iste nebudú s nadšením vítať tento román na horných poschodiach katolíckej cirkvi. Zámerne som tomu dal názov Kód 9, lebo je to taká ponáška na Dana Browna. Tí, čo čítali rukopis, povedali, že to bude nový slovenský Dan Brown. Proste, keď vyjde tento román, Dan Brown končí (smiech).

Rozprával sa Štefan Ráchela