Bývalý tlačový atašé na československom veľvyslanectve v Nemeckej demokratickej republike, po Nežnej revolúcii československý vyslanec v Rakúsku a poslanec Národnej rady Slovenskej republiky. Od roku 2006 sa profesionálne venuje písaniu a je autorom bestsellerov Zóna nadšenia, Zastavte Dubčeka!, Kód 9 a Sezóna potkanov. V rozhovore s Jozefom Banášom o literatúre, médiách a bývalom režime.

V rokoch 1983–1988 ste pôsobili ako tlačový atašé v Berlíne v Nemeckej demokratickej republike. Boli vtedajšie pomery v NDR iné ako v Československu?
Pomery boli veľmi podobné. To boli v rámci „socialistického tábora“ dve najvyspelejšie krajiny, samozrejme, so Západom sa to nedalo porovnať. Životný štandard bol porovnateľný. Najväčšia podobnosť bola asi v politike. Staré stranícke vedenie NDR na čele s Erichom Honeckerom a u nás s Gustávom Husákom sa držalo zubami-nechtami v porovnaní napríklad s Maďarmi, Poliakmi. Atmosféra v krajine bola hustejšia ako u nás v Československu, pretože, ako ja hovorím, východní Nemci boli majstri sveta v pretvárke a športe. Napríklad, bol som u niekoho na návšteve a pozerali sme futbal na západnej televízii. Zásadne všetko sa pozeralo na západnej televízii, ale keď niekto zazvonil na zvonček, tak sa televízia prepla na východnú a až potom sa išli otvoriť dvere.

Aká bola situácia v NDR v oblasti dostupnosti a slobody tlače a literatúry?
Tým, že východní Nemci sú v drvivej väčšine protestanti, tak napríklad v tradičnom vydavateľstve Reklam, ktoré bolo založené ešte za Pruska so sídlom v Lipsku, vychádzali knižky, ktoré by som si u nás nevedel predstaviť, že by za socializmu vyšli. Síce v nízkych nákladoch, ale mohli ste si ich kúpiť. V NDR vychádzal aj sovietsky časopis Sputnik, ktorý v Československu nebol dostupný.

Čo vás po divadelnej tvorbe, tvorbe televíznych inscenácií a scenárov motivovalo začať s literárnou tvorbou?
Vnútorne som k tomu dospel. Uvedomil som si, že k tým dialógom zo scenárov je potrebné dať niečo viac, popis, vnútorné pocity, možno keď to nazvem veľmi vznešene, tak nejakú filozofiu, svoj životný názor. Tak ako mladý literát začína väčšinou básňami, pokračuje poviedkami a nakoniec sa dostane k vyšším žánrom. Je to asi vývojom.

Kniha Idioti v politike je také úsmevné čítanie so smiechom cez slzy. Môže existovať politika bez takýchto idiotov?
Bodaj by bolo takýchto idiotov v politike čo najviac (smiech). V knihe je tá definícia politického idiota napísaná. Sú to tí ľudia, čo idú do politiky so vznešenými cieľmi a ideálmi, čiže politickí idealisti. Je to malá skupinka idealistov v porovnaní s tou veľkou skupinou pragmatikov, ktorí idú do politiky s istými záujmami, čo je samozrejme v politike legitímne. Čiže čím viac týchto idiotov bude, tým lepšie a oni vždy budú. Vždy sa nájde niekto, kto sa bude snažiť povznášať’ ľudstvo a slúžiť občanom.

Vo svojej najnovšej publikácii Sezóna potkanov vykresľujete obdobie normalizácie. Pre mladého čitateľa to môže pôsobiť až hrozivo...
Zopár ľudí mi už tento pocit povedalo. Ja si myslím, že knihy Sezóna potkanov a Zóna nadšenia sú dva romány, ktoré vykresľujú reálny socializmus nie čiernobielo, ale so všetkými odtieňmi, ktorými sme žili. My sme žili v režime, v ktorom sme sa narodili a ten druhý režim za našimi západnými hranicami sme vnímali sprostredkovane, najmä prostredníctvom rakúskej televízie. Sezóna potkanov je najmä o pretvárke, o ľuďoch, ktorí rozprávajú ako trpeli za starého režimu a pritom to vôbec nie je pravda. Každý sa snažil za starého režimu kľučkovať, aby sme sa mohli na seba pozrieť v zrkadle, alebo sa pozrieť do očí našich detí a nebolo to jednoduché. Nemám rád ľudí a bohužiaľ sú hlavne z hereckého prostredia, ktorí boli veľmi dobre platenými tvárami starého režimu. Samozrejme, že herci zohrali v novembri 1989 brilantnú úlohu, čo zostane nespochybniteľne v histórii, ale už neradi hovoria o tom, čo bolo pár desaťročí predtým.

Ste autorom románu o Alexandrovi Dubčekovi – Zastavte Dubčeka! Nájde sa v slovenskej histórii osobnosť, ktorá by si zaslúžila knihu z vášho pera?
Premýšľam, že by som k stému výročiu úmrtia Milana Rastislava Štefánika napísal podobný román ako o Dubčekovi. Bude to ale ťažké, pretože Dubček bol náš súčasník, ktorého sme zažili, mal tu synov a množstvo priateľov, ktorí mi pri písaní románu pomáhali. Pri Štefánikovi by to bolo omnoho ťažšie, ale veľmi ma to láka a možno sa dám do práce.

Ovládate viacero cudzích jazykov. Čítate diela zahraničných autorov v pôvodnom jazyku?
Viacero cudzích jazykov zvládam na komunikatívnej úrovni. Vyrastal som v slovensko-maďarskom prostredí, čiže maďarsky sa dohovorím, ale čítam iba lámane. Nemecky, anglicky, francúzsky a rusky si rád prečítam. Veľmi mi to pomáha, možno že aj to je pre mňa istá výhoda oproti iným autorom, že mám vo svojich knihách informácie, ktoré iní autori nemajú. Je to tým, že si dokážem tie zahraničné knihy a internetové servery prečítať.

Ako vnímate aktuálnu slovenskú mediálnu scénu?
Poviem to príkro, väčšina slovenských novinárov sú zbabelci. Tom Nicholson to teraz ukázal absolútne jednoznačne. Všetci vedeli o kauze Gorila a všetci iba „držali hubu a krok“. Keď to Kanaďan prerazil, tak začali byť slovenskí novinári frajeri a hrdinovia. Možno ani nie sú zbabelci, ale sú iba nekvalifikovaní. Drvivá väčšina novinárov sú podobní tomu, ako to bolo za socializmu, prikyvujú svojim chlebodarcom. Za socializmu bola novinárska tvorba limitovaná ideologicky, ale v demokracii ja ako spisovateľ prejavujem vo svojich knihách väčšiu osobnú odvahu ako celý rad novinárov. Problém slovenskej žurnalistiky spočíva v tom, že tu vypadla z hry jedna celá žurnalistická generácia z ideologických dôvodov. Hnevá ma najmä, keď za mnou príde mladý novinár a začne ma poučovať, ako by on bojoval za socializmu proti režimu. Očakával by som od nich trochu viac pokory, pretože za socializmu bolo na Slovensku bojovníkov proti režimu pramálo. Ja kritizujem novinárov v porovnaní so socializmom. Vtedy novinár inak nemohol, pretože bola cenzúra a nič by mu neuverejnili. Teraz môže písať slobodne a aj napriek tomu sa v ich tvorbe objavujú klamstvá. To svedčí o ich charaktere. Za socializmu tie „svinstvá“ písať museli, teraz nemusia. V tom je ten rozdiel.

Môže za tým stáť aj určitý morálny úpadok spoločnosti?
Niekde som čítal príznačnú metaforu, že od pádu komunizmu sme za 20 rokov získali iba pár iných písmeniek. Namiesto komunizmu tu máme konzumizmus. Zďaleka to nie je to čo sme očakávali. Systém, čo tu funguje, sa nedá porovnať s demokraciou vo Švédsku, Dánsku alebo Holandsku. Tam sa snažia o demokraciu. Zoberme si už iba to, že elita našej krajiny je zložená z „lúzrov a outsiderov“. Myslím tým ľudí z pozadia politických strán. To sú, žiaľ, zväčša bývalí veksláci, podvodníci, špekulanti a tí tu dnes určujú politiku a normy spoločenského života. Morálne a etické kritériá v tejto krajine sú totálne deformované. Najsmutnejšie je, že za komunizmu sme si hovorili, aké úžasné by bolo mať demokraciu. Teraz ju vraj máme a opäť dúfame, že bude nielen lepšie, ale najmä slušnejšie?

Registrujete novinárske prejavy o vašej dcére Adele na stránkach bulvárnych periodík?
Zo začiatku znášala Adela negatívnu bulvárnu medializáciu pomerne ťažko. Priznám sa, že občas som mal chuť prísť za tými novinármi, čo vyslovene klamali, a povedať im svoje. Pár novinárov bolo do nej vyslovene „zažratých“. Teraz je už vysoko nad vecou a berie to v pohode. Ale ja si myslím, že ona ani nie je vďačným objektom pre bulvárnu žurnalistiku. Nechodí po diskotékach, nepije, má zdravý životný štýl. Novinári musia byť z nej pomerne nešťastní, pretože v podstate nevedia, čo o nej písať.

Prečítate si rád literárnu tvorbu slovenských autorov?
Samozrejme. Zo súčasných autorov sa mi veľmi páčia štýlom moderného písania Andrea Coddington a Jozef Karika. Z takých filozofujúcejších slovenských autorov sú to Ľuboš Jurík, Dušan Dušek, Pavel Vilikovský alebo Anton Hykisch. Myslím si, že slovenská literatúra urobila obrovský skok dopredu. Vydavatelia potvrdzujú, že slovenskí autori sa predávajú viac ako zahraniční. Pre mňa je optimálny štýl písania, ak ma dej udrží v napätí a aj sa mnoho dozviem. Kniha by mala byť napísaná tak, že aj keď je pol tretej ráno a čitateľovi už klipkajú oči, musí si prečítať ešte jednu kapitolu.

Čo by ste odkázali mladým začínajúcim autorom?
Písať, písať, písať a čítať, čítať, čítať (smiech). Autor musí mať v sebe odvahu. Keď človek má v sebe pocit, že sa chce k niečomu vyjadriť, tak skôr či neskôr, nech už má akékoľvek zamestnanie, v ňom nastane určitý pretlak a bude sa tomu písaniu venovať.

Adam Beňo, 1. ročník mgr, 2. júl 2012 | Spoločnosť