Tvoja spisovateľská genéza je pomerne dlhá. Aký je tvoj autorský vývin?

Ako azda desaťročný som napísal báseň o domovine. Moji rodičia boli skúpi na pochvalu, ale za túto báseň ma verejne na rodinnej oslave pochválili, čo ma veľmi povzbudilo. Strednú školu som strávil na elektrotechnickej priemyslovke, ktorá ma totálne nebavila. Naučila ma však tomu, čo človek v živote azda najviac potrebuje. Prinútiť sa robiť a študovať aj veci, ktoré vás veľmi nezaujímajú. Prekonať samého seba. Druhým dôležitým faktorom, ktorý ma formoval bol šport. Hral som volejbal za Slovan Bratislava aj za strednú a vysokú školu. Kolektívny šport ma naučil bojovať nielen so súperom, ale najmä so sebou samým, nevzdávať sa, bojovať za kamarátov a zároveň sa na nich spoľahnúť.

Od skončenia vysokej školy uplynulo štyridsať rokov, no dodnes sme s chlapcami z mužstva kamaráti a pravidelne sa stretávame. Oženil som sa relatívne mladý, a tak som musel finančne zabezpečovať rodinu. Písanie sa mi stalo nielen príjemným koníčkom, ale prinášalo do rodiny aj nejakú korunu. Prvý výrazný impulz prišiel okolo roku 1975, keď som vyhral súťaž vtedajšej Československej televízie na Slovenku o pôvodný scenár pre mládež. Ujal sa ma skvelý televízny dramatik, dramaturg a človek Peter Ševčovič, ktorý ma naučil písať dialóg. Vďaka nemu som napísal ďalšie tri televízne inscenácie, potom prišiel úspešný filmový scenár Začiatok sezóny, prvé poviedky, ktoré mi v Novom slove mladých uverejňovala Oľga Feldeková, tri divadelné komédie, z ktorých rezonovala najmä No comment. V roku 2000 mi vyšla prvá zbierka poviedok Lepší ako včera a potom už prišli ďalšie knihy.

Boli to Idioti v politike (2007), Zóna nadšenia (2008, je preložená do nemčiny a češtiny), Zastavte Dubčeka! (2009) a Kód 9 (2010). Aj keď sú žánrovo odlišné, všetky s politikou viac či menej súvisia. Ako teba poznačila diplomatická a politická kariéra, aké skúsenosti si získal, ako ťa inšpirovali?

V politike som pôsobil štyri roky ako poslanec tretieho volebného obdobia NR SR (2002 – 2006). Pokiaľ ide o diplomaciu, je to akási „súlož“ s politikou bez vyvrcholenia. Si v tom, pohybuješ sa v blízkosti politikov, vieš o ich zámeroch a rozhodnutiach, ale nemáš možnosť ovplyvniť ich. Aj veľvyslanec je stále len vysoký štátny úradník, ktorý je politikom podriadený. Byť poslancom je predsa len trochu o inom. Spočiatku ma status poslanca Národnej rady napĺňal úprimnou hrdosťou, ale postupne sa tento pocit relativizoval pri pomyslení na niektorých nedôstojných a nehodných poslancov, ktorí v slovenskom parlamente boli a sú. Našťastie som pôsobil v medzinárodných parlamentných štruktúrach a do domácej politiky som sa prakticky nezapájal.

Priznávam, že pôsobenie v medzinárodnej parlamentnej politike bolo pre mňa na jednej strane uplatnením toho, čo som vedel a čomu som rozumel, ale na druhej strane mi bolo vítaným únikom. Domáca politika bola viac či menej len o tom, komu a koľko dáme zarobiť na štátnych objednávkach. Prvoradé boli záujmy sponzorov politických strán, až potom občanov. Kšeftovanie v politike ma deprimovalo a znechucovalo. Bol som po prvýkrát v histórii slovenského parlamentarizmu súčasne vedúcim dvoch stálych delegácií NR SR – pri Parlamentnom zhromaždení Rady Európy a pri Parlamentnom zhromaždení NATO. Napĺňa ma hrdosťou, že som doposiaľ najvyššie voleným Slovákom v medzinárodných inštitúciách.

Na jeseň 2004 ma po dlhom a zložitom lobovaní zvolili v Benátkach za viceprezidenta Parlamentného zhromaždenia NATO. Moje pôsobenie v diplomacii od roku 1977 bolo skôr platonické, z dvanástich rokov služby v „socialistickej“ diplomacii som strávil necelých päť rokov v niekdajšej Nemeckej demokratickej republike ako atašé a zvyšných sedem som sedel doma. O dôvodoch nebudem hovoriť, aby som nepôsobil ako oneskorený hrdina. Skutočnú diplomaciu som zažil ako československý vyslanec v Rakúsku v rokoch 1990 až 1992. Predtým som pôsobil v zahraničnom obchode, takže väčšinu života som strávil v konfrontácii s cudzincami. Azda najcennejšie, čo mi profesionálny život dal, bolo sebavedomie. Pochopil som, že aj príslušníka malého národa, pokiaľ preukáže vedomosti, či jazykové alebo odborné, svet akceptuje. V politike som stretol mnoho vzácnych ľudí, ale aj takých, ktorých pôsobenie bolo nedôstojné.

V politike sa rozhoduje o životoch a osudoch ľudí, preto by ju mali robiť len ľudia s preukázateľnými cnosťami a vedomosťami. Stretnutia so zahraničnými politikmi ma utvrdili v tom, že slovenská politika takmer v ničom nezaostáva za svetovou, máme rovnaký počet múdrych a čestných politikov ako aj hlúpych a podliakov, ako v iných krajinách. Tým, že naša demokracia je aj po dvadsiatich rokoch stále relatívne mladá, nemáme ešte vypestované sofistikované spôsoby elegantného podvádzania a zavádzania. Preto sa naši politickí podvodníci odhalia rýchlejšie a ľahšie ako tí skúsenejší spoza hraníc. Najviac mi dali stretnutia a debaty s politikmi, ktorí mali nielen politické, ale i ľudské parametre, ľudia odborne aj morálne plne disponovaní byť politikmi.

Neprislúcha mi právo niekoho hodnotiť, pretože sám mám mnoho nedostatkov. Napokon žiadny reálny ideál antických politických cností nejestvuje, úlohou politikov však je priblížiť sa mu. Politika fascinuje ľudí svojím tajomnom, ktoré súvisí s mocou. Patril som v politike k tým jednotlivcom, ktorí do nej šli s ideálom a veľmi rýchlo som pochopil, že ideál v skutočnom živote, ktorého je politika súčasťou, nejestvuje. Willy Brandt mi raz povedal, že politik, rovnako ako každý človek, sa nemá usilovať byť lepší ako iní, ale má byť každý deň lepší ako bol včera. Azda to je pre mňa hlavné ponaučenie a výzva z môjho pôsobenia v politike.

Považujem tak trochu za hendikep, že čitateľská verejnosť vie, že som pôsobil v politike, pretože averzia ľudí voči politikom je všeobecná. Ako spisovateľ sa musím usilovať o to viac, aby mi ľudia verili. Ľudia majú na jednej strane voči politikom odmietavý vzťah, na druhej strane sa im farizejsky zaliečajú. Nikdy som nemal toľko „priateľov“ ako v čase, keď som bol poslancom.

Stal si sa profesionálnym spisovateľom, čo je podľa teba úlohou spisovateľa?

Celý život som písal popri zamestnaní, až po odchode do predčasného dôchodku, vo veku päťdesiat sedem rokov som sa začal venovať výlučne písaniu. Spočiatku som si myslel, že je to hendikep, ale časom som pochopil, že je to výhoda. Písanie si však vyžaduje odvahu. Spisovateľ, podobne ako politik, nesie zodpovednosť za svoje zlyhania. Politik je smelší azda preto, že má imunitu a nenesie fakticky za svoje slová a skutky zodpovednosť. Spisovateľ imunitu nemá, a preto musí prejaviť viac odvahy. Románoví, či poviedkoví hrdinovia sú vymyslení, a tak môže do nich projektovať svoju odvahu. Neraz aj oneskorenú.

Spisovateľ je tak trochu zbabelec, ktorý si vymýšľa hrdinov a ich odvážne skutky azda aj preto, lebo si ich v skutočnom živote netrúfne vykonať sám. Ak by to tak nebolo, ak by spisovatelia viac konali ako hovorili, svet by bol iný. Delím ľudí na dve skupiny – majiteľov pravdy a tých, ktorí pravdu hľadajú. Spisovateľ by mal byť hľadačom pravdy. Svet sa globalizuje a v takomto svete sa výrazne zosilňuje úloha spisovateľa ako strážcu, ak nie doslova bojovníka za svoj materinský jazyk a za svoju národnú kultúru. Som zástancom zbližovania národov a krajín, som doslova fanúšikom projektu Európskej únie (okrem iného aj z dôvodu amerického kultúrneho pretlaku), pretože všetky konflikty v histórii vznikli na základe predsudkov. Čím viac sa národy spoznávajú, tým viac si dôverujú.

Aký máš názor na literárnu kritiku – práve v súvislosti s tvojou tvorbou?
Neviem, či som oprávnený hodnotiť literárnu kritiku. Vážim si každý kritický názor, ktorý je myslený úprimne, v záujme veci, a jeho jediným cieľom nie je dehonestovať autora. Je ťažké stanoviť objektívne kritériá. Mňa teší, keď mi čitatelia hovoria, že si v mojich knihách podčiarkujú, že si z nich dokonca robia výpisky. Nechápem, ako môže niekto tvrdiť, že autorky takzvanej ženskej literatúry, ktorých knihy sa predávajú v státisícoch, nepíšu literatúru. Je to pýcha a nesúdnosť kritikov, ktorí ich takto označujú. Z niektorých (najmä porotcov rôznych literárnych cien) mám nedobrý pocit, že pre nich je základným kritériom dobrej knihy, ak ju nikto nečítal. Najsmutnejšie však je, že títo rado by intelektuálni kritici posudzujú knihy, ktoré neraz ani nečítajú. Kniha je teda dobrá vtedy, keď je čítaná. To, či sa čitateľovi páči, alebo nie, už ponechajme na jeho vkus, na ktorý, chvalabohu, kritici nemajú dosah. Preto ma veľmi teší, že román Zóna nadšenia označili čitatelia Knižnej revue za Knihu roka 2008 a kniha Zastavte Dubčeka! získala výročnú Cenu SC PEN za rok 2009.
Ako poslanec Národnej rady za liberálnu stranu si vyvolal škandál, keď si vyhlásil, že slovenská Kresťanskodemokratická strana Kresťanskodemokratické hnutie so svojím myslením nemá čo hľadať v politike dvadsiateho prvého storočia. Si veriaci?
Samozrejme, že som veriaci. Nepoznám človeka, ktorý by neveril. Bez viery v lásku, dobro, spravodlivosť sa nedá žiť. Tvrdím však, že viera nie je o chodení do kostola, bezmyšlienkovitom odrapkávaní ruženca či o finančných príspevkoch na cirkev. Viera nie sú dokonca ani slová. Viera sú výlučne činy. Ten, kto chodí od rána do večera do kostola a pritom vedie zlý život, nie je veriaci. Verím aj v to, že náš život nie je jednorazová záležitosť, ale sa na zem chodíme učiť, aby sme postupovali na ceste k dokonalosti podobne, ako žiaci postupujú v škole. Reinkarnácia je jediným zmysluplným vysvetlením našej existencie. Keďže však vatikánske kresťanstvo, podobne ako celá západná civilizácia, do ktorej patrí aj komunizmus a fašizmus, sú založené viac na materializme, nechápeme, alebo len veľmi ťažko, duchovnú podstatu nášho života. Preto každý, kto hlása primát ducha nad hmotou je nepochopený. Preto aj predstavitelia cirkevnej vrchnosti poslali Ježiša na popravu, zatiaľ čo jednoduchí ľudia ho milovali. Keď by sa tu Ježiš objavil dnes, dopadne rovnako. Tragédiou je, že najvyšší predstavitelia katolíckej cirkvi postavili svoju moc a bohatstvo v jeho mene. To im raz niekto celkom iste spočíta. Hlásajú kráľovstvo božie a pritom vôbec netušia čo to je. Som v šoku, že sa dnes nájdu kresťania, ktorí tvrdia, že kráľovstvo božie je na dajakej planéte, kňazi, ktorí hovoria, že Kristus vstal z mŕtvych a vyletel telesne kamsi do vesmíru a najväčší šok je, že je dosť ľudí, ktorí im to veria. Každý kráča k Bohu, stvoriteľovi, univerzu, nekonečnu, večnej energii, alebo akokoľvek si mystérium nášho života a smrti nazveme, svojou cestou. Podstatné je, aby sme naše cesty rešpektovali, tolerovali a aby sme sa snažili ich približovať. Náboženstvo môže zohrať a zohrávalo v živote ľudí tú najúžasnejšiu úlohu, ale rovnako môže náboženstvo priviesť ľudí do pekla. Každé náboženstvo je vo svojej podstate ušľachtilé až do chvíle, kým si ho mocní neprivlastnia. Tak hierokracia katolíckeho kléru vedie svojim sebectvom spoľahlivo svoju cirkev k zániku, rovnako ako mocní v krajinách budhizmu spoľahlivo humpľujú pôvodné posolstvo Budhu, či mocní islamu zneužívajú ušľachtilé myšlienky Mohameda. Ľudia sa však v celej histórii snažili a budú snažiť odhaliť tajomstvo života a smrti. Preto je úplne prirodzené, že kresťania chcú vedieť viac o Ježišovi a je úplne neprirodzené, keď sa Vatikán tomu čuduje a dokonca im v tom bráni. Je jasné, prečo. Ak by dnes žil Ježiš tak by mu mocní v katolíckej cirkvi nedovolili robiť ani miništranta. Natoľko sa ho boja. Preto tlieskam románom  Dana Browna a jemu podobným. Hľadajú skutočného Krista a vedú ľudí k zamysleniu sa. Ako povedal Jiří Wolker svojmu otcovi, keď sa rozhodol vystúpiť z cirkvi: „Nevystupujem z cirkvi preto, lebo viery nemám, ale preto, lebo ju mám.“ Kristus hlásal skromnosť, odkazoval mocných do posledných radov. Slovenskí kresťanskí politici sa pchajú do prvých radov a pred televízne kamery nielen obrazne, ale i doslovne. Ešte aj v parlamente sa za mojich čias napchali do prvých lavíc.“

- Tvoje ostatné knihy: Idioti v politike, Zóna nadšenia a Zastavte Dubčeka! a najmä spomínaný Kód 9 zaznamenali nezvyčajný čitateľský úspech. Dovtedy si sa skôr venoval dramatickému žánru. Čím to je? Tvojim autorským či ľudským vyzretím, alebo výberom zaujímavých tém?

„Nemám rád slovo úspech. Snažiť sa o úspech znamená snažiť sa o to, o čo sa snažia všetci. Každý chce byť úspešným a každý ním, napokon, vo svojich očiach je. A ak sa mu to z akýchkoľvek dôvodov nepodarí, nájde si sám pre seba také vysvetlenie, že vlastne úspešný i tak bol. Mne nikdy nešlo o úspech, ale o oslobodenie sa od akéhosi vnútorného tlaku, ktorý v človeku rastie vždy po jeho uvoľnení. Ak som teda cítil vnútorný pretlak z čias môjho pôsobenia v politike, prirodzene som tento tlak uvoľnil napísaním satiry Idioti v politike. Možno i preto kniha zaujala, lebo v tom pretlaku bolo toľko zaujímavých, úsmevných a dovolím si tvrdiť bolestne pravdivých informácií, že sa s nimi ľudia stotožnili. Tvorivý človek sa podobá studni. Môžeš z nej čerpať koľko chceš, ale práve tým čerpaním sa studňa prečisťuje a dáva stále krásnu, čistú vodu, hasiacu smäd. Keď som napísal Idiotov v politike, myslel som si, že si dám chvíľu pokoj, nemal som ambíciu dajako zvlášť razantne naskakovať na spisovateľský vlak, povedľa ktorého som takmer po celý život bežal, ale studňa vo mne sa začala opäť dopĺňať a vytláčala zo mňa tému toho, čo som prežil a čo som prirodzene cítil, že musím reflektovať. Čas takzvaného reálneho socializmu, zmena režimu a vysporiadanie sa už nie najmladšieho hrdinu s takzvanou reálnou demokraciou. Tak som na papier s dôverou v čitateľa položil román Zóna nadšenia. Ak moje knihy označuješ za úspešné, tak ma to teší, ale myslím si, že úspešný je každý spisovateľ, ktorý našiel odvahu podeliť sa s najtajnejšími poryvmi svojej duše s inými.  Na to treba odvahu a ako sa hovorí odvážnym šťastie praje. A kto má šťastie má šancu aj na úspech.“

- V prípade tvojej knihy Zastavte Dubčeka! možno hovoriť o politickom románe, alebo o románe s historicko – politickou témou. Táto próza je prakticky prvým beletrizovaným pokusom predstaviť výnimočný osud Alexandra Dubčeka a jeho význam v našich moderných dejinách. Dubčekove pôsobenie v politike je hodnotené rozporuplne, má svojich obdivovateľov, ale aj kritikov. Prečo si sa rozhodol napísať Dubčekov príbeh?

„Keď som v roku 1990 bicykloval po skalnatom gréckom ostrove Itaka /mimochodom rodisku Odyssea/ prišiel som na kopec, kde starý muž pásol kozy. Dali sme sa do reči. Spýtal sa ma „where do you come from?“ a ja som povedal „Czechoslovakia“. On roztiahol tvár do širokého úsmevu a povedal: „Dubček.“ I tento starý muž na osamotenom ostrove vedel, kto bol Dubček. Myšlienka napísať príbeh o Alexandrovi Dubčekovi v mojej hlave bola od roku 1990, kedy som mal možnosť dlhšie sa s Dubčekom zhovárať, ale tou rozhodujúcou kvapkou, ktorá z hrnca vykypela bolo moje poznanie ako žalostne málo  mladí ľudia na Slovensku o ňom vedia. Ak chceš vedieť, ktorá bola tá celkom posledná kvapka, tak to bola moja otázke mladej predavačke v kníhkupectve: Čo máte prosím o Dubčekovi? Ona na mňa pozrela a odvetila: Ako sa to píše? Po slovensky či po anglicky? Azda sa nazdala, že chcem čosi „čekovať“. Najprv som jej chcel vynadať, ale pochopil som, že jej do neba volajúca neznalosť je i mojou vinou. Skúsenosť z besied s mladými ľuďmi na Slovensku ma skutočne deprimovala. Neznalosť nielen o Dubčekovi, o období ním vedenej Pražskej jari, ale celková úbohá úroveň vedomostí študentov či na stredných, alebo vysokých školách z našej histórie bola šokujúca. Keď som sa s nimi zhováral prečo je tomu tak, pochopil som, že príčinou ich neznalosti nie je ani tak ich nezáujem ako skutočnosť, že im ju učitelia, či rodičia nevedia prerozprávať pútavým spôsobom. Človek je náklonnejší čítať príbeh, ako vedecký traktát. Tak som sa dal do toho. Oslovil som celý rad ľudí, ktorí Alexandra Dubčeka poznali osobne, včítane, alebo predovšetkým jeho synov. Samozrejme, že som preštudoval množstvo archívnych materiálov. Podotýkam však, že mojou prvoradou ambíciou nebolo konkurovať ľuďom, ktorí sa systémovo osobou Alexandra Dubčeka zaoberajú vedecko – bádateľsky, ale pokúsiť sa rekonštruovať jeho životný príbeh tak, aby som najmä mladých ľudí k tomuto najznámejšiemu Slovákovi vo svete priviedol. Som vďačný Dubčekovým synom Pavlovi, Petrovi, (ktorý nás, žiaľ, v týchto dňoch navždy opustil) Milanovi, profesorovi Ivanovi Laluhovi, historikovi Stanovi Sikorovi, Ladislavovi Ťažkému, Teodorovi Baníkovi, Róbertovi Harenčárovi, Jozefovi Brinzíkovi, Františkovi Dvorskému, Dušanovi Hudecovi, Jozefovi Križanovičovi, Pavlovi Pollákovi a mnohým ďalším vzácnym ľuďom, za nezištnú pomoc a podporu. Bez nich by tá kniha nevznikla.“

- Tvoj román  Kód 9, ktorý si uviedol do života v deň tvojich narodenín, láme rekordy v predajnosti. Je vzrušujúcim a dobrodružným rozprávaním o ceste za harmóniou, za hľadaním rovnováhy medzi mužom a ženou, za tajomným odkazom „Zo Sianu do Vatikánu.“ Svojim obsahom presahuje naše domáce hranice i reálie, keďže sa prevažne odohráva v ďalekom Tibete, Číne, Nepále, Indii, Jeruzaleme či v Ríme. Čitateľ sa dozvie množstvo zaujímavých detailov z putovania po týchto končinách, ktoré sú, pravdaže, literárne spracované. Aké však boli tvoje skutočné, reálne zážitky a dojmy z tejto cesty? Do akej miery sa skutočné cestovateľské zážitky a skúsenosti prekrývajú s tými literárnymi, ktoré si v knihe Kód 9 opísal? Aké je základné posolstvo románu?

„Základným princípom všetkého jestvovania je rovnováha. Rovnováha medzi dňom a nocou, nádychom a výdychom, bdením a spánkom, prílivom a odlivom, východom a západom, človekom a prírodou, severom a juhom, duchom a hmotou,  a samozrejme aj medzi mužom a ženou. Je úplne jedno, či si v systéme tým silnejším, alebo slabším, ak sa rovnováha dramaticky naruší, hrozí kolaps celého systému. Hoci sa na prvý pohľad zdá, že príbeh Michala v Kóde 9 je príbehom človeka hľadajúceho rovnováhu medzi mužom a ženou, je to príbeh človeka hľadajúceho rovnováhu ako takú. V knihe upozorňujem na nerovnováhu vo všetkých oblastiach, ktorá sa dostáva do dramatickej polohy. Jedno percento najbohatších zarába toľko, ako 57 percent najchudobnejších, astronomické platy vrcholových manažérov, športovcov a umelcov sú neskutočnou aroganciou v čase, keď viac ako polovica ľudí žije pod hranicou chudoby. Najlepšie zarábajúci športovec sveta golfista Tiger Woods zarobí ročne 178 miliónov dolárov, čo je 148 každú sekundu, pričom každý piaty človek na svete musí vyžiť zo sumy nižšej ako dolár. Ešte aj krava európskej Únie sa má lepšie, pretože je dotovaná dva a pol dolárom denne. Z dvoch miliárd ľudí, ktorí trpia na chronickú podvýživu, zomrie od hladu každý rok 18 miliónov ľudí, teda z pohľadu počtu mŕtvych sa každé tri roky zopakuje druhá svetová vojna a nikto si to ani nevšimne. USA s 280 miliónmi obyvateľov spotrebujú denne 20 miliónov barelov ropy, zatiaľ čo Čína, ktorá má štyrikrát viac obyvateľov, jej spotrebuje štyrikrát menej. Aké ešte chceš lepšie dôkazy o nerovnováhe v spotrebe? A všetko je to akože legalizované a zdôvodňované médiami, ktoré svoju úlohu – informovať ľudí, plnia len zdanlivo,  v prvom rade im ide zisky vlastné a o legitimizáciu ziskov tých, ktorých ja nazývam chamtivcami. Takzvaní globálni investori sú v podstate len globálnymi chamtivcami, ktorých nikto nekontroluje. Vlády štátov aspoň formálne podliehajú kontrole občanov, ale komu sa zodpovedajú svetové korporácie? A pritom zo 100 najväčších ekonomických systémov sveta 51 nie sú štáty, ale súkromné korporácie. Tento trend je vzrastajúci, čiže dosah občana na správu vecí verejných sa začína výrazne limitovať. Moja cesta do Číny a Indie výrazne posunula moju spôsobilosť chápať, vidieť a rozumieť. Sú to dve najväčšie krajiny na svete, kde sú dominantnými náboženstvá, založené na duchovnej podstate. A to nezmenil ani šesťdesiatročný komunizmus v Číne. Naproti tomu stoja západné náboženstvá, reprezentované väčšinovým kresťanstvom, ktoré sa od svojho etablovania ako štátne náboženstvo v štvrtom storočí výrazne materializovalo. Preto sme nechápali pre nás akúsi ľahostajnosť indických, čínskych či nepálskych šoférov, ktorí s úsmevom na tvári viedli svoje autobusy a dokonca kamióny po strmých cestách ponad priepasti južných Himalájí. Ich strach o život je omnoho menší ako strach o život kresťanov, pretože pre nich smrť znamená šancu vymaniť sa z kolobehu životov a dostať sa do nirvány. Keď vidíš v Indii ľudí, ktorí doslova nevlastnia nič (a takých sú desiatky miliónov) a hľadia na nás – Európanov, ako sa zohýbame pod ťarchou plecniakov a vriec, v ktorých vláčime veci, veci, veci... Oni nechápu nás a my nechápeme ich. A pritom som nemal pocit, že by boli menej šťastní. V románe sú samozrejme moje osobné cestovateľské prežitky popretkávané vymyslenými, respektíve doplnené udalosťami a príbehmi, ktoré sa stali, ale nie tej expedícii, v ktorej som bol ja. Úloha bohyne Kumari v mojom príbehu je samozrejme mojou fikciou, ale podobnosť medzi príbehom mojej detskej lásky, ktorú som si nazval Kumari a príbehom skutočnej nepálskej bohyne Kumari /o ktorej som netušil, že existuje/ je  neuveriteľná.“

- Púšťaš sa do odvážnej témy, rúcaš vžité a ustálené náboženské schémy – Ježiša Krista vykresľuješ ako obyčajného človeka, ktorý nevstal z mŕtvych, pretože na kríži nezomrel, spochybňuješ základnú kresťanskú dogmu, že bol Božím synom. Spochybňuješ krst novorodeniatok. Kód 9 nie je len hľadaním harmónie, nielen cestou po exotických miestach sveta, ale aj cestou do hlbín vlastnej duše. Ako by si ta sám charakterizoval Kód 9?

„Wiliam Saroyan hovorí, že spisovateľ by mal provokovať a nastoľovať hoci aj nie nové témy, novým spôsobom. Kód 9 nie je nijako mimoriadne objavný, ale je zaujímavý azda v spôsobe ako som pospájal rôzne fakty z histórie i súčasnosti jednotlivých náboženstiev. Pokiaľ ide o Krista, jeho zmŕtvychvstanie, nanebovstúpenie a iné dogmy, vychádzam len z toho, čo hovorí Nový zákon. A Evanjeliá o žiadnom nanebovstúpení či vzkriesení nehovoria. Ak teda niekto oponuje mne, oponuje Evanjeliám. Rovnako krst novorodeniatok považujem doslova za zradu na Kristovi. Sám sa dal pokrstiť, keď mal okolo tridsať. V Evanjeliách Kristus vyzýva, aby mu zháňali nasledovníkov, učili ich a potom nech sa nechajú krstiť. To znamená, že sa necháte pokrstiť len vtedy ak niečo pochopíte. Krst novorodencov je kľúčovým bodom, ktorý sformalizoval kresťanstvo, urobil z neho kvantitatívne síce najsilnejšie náboženstvo, ale kvalitatívne ho  oslabil. Viete si predstaviť, aké by bolo kresťanstvo vnútorne silné, keby pozostávalo len z ľudí, ktorí sa rozhodli stať kresťanmi po hlbokom uvážení na základe slobodného rozhodnutia? Osobne nerozumiem, načo potrebujú kresťania dogmu o Kristovi ako o Božom synovi. Pre mňa má Kristus hlavný význam motivačný. Omnoho viac ma motivuje, že je tu niekto, kto je, teda bol rovnakým človekom ako ja, ako bol Mohamed, Budha, Gándhí, či Matka Tereza, ktorí kráčali týmto svetom a svojimi úžasnými životmi dokázali, že sa dá žiť aj v cnosti a láske. Pokiaľ je Kristus Božím synom na základe neznámeho rozhodnutia Boha, zaváňa mi to tak trochu protekciou. Čo je však najhoršie – táto dogma, ktorá bola schválená na cirkevnom koncile v meste Nicea v roku 325, kde sa Kristus stal božím synom na základe prostého hlasovania skupiny biskupov pod vedením svetského cisára Konštantína, sa stala základom sporu medzi kresťanmi a moslimami. Islam odmieta kresťanskú pýchu o tom, že jeden z kresťanov je Božím synom. Musím povedať, že mi pripadá byť absurdné, že niekto dnes verí téze, že Boh, ako univerzálna a dokonalá veličina si vyberie z nekonečného množstva pieskových zrniečok na kozmickej pláži jedno – našu Zem, a z nej si ešte naviac vyberie jedno vierovyznanie – kresťanov, ktorým dá svojho syna. Tvrdím, že Boh nerozoznáva kresťanov /a je mu úplne jedno kto je katolík a kto evanjelik/, moslimov či budhistov. Boh rozoznáva jediné – kto je dobrý a kto zlý človek. Odmietam vatikánsky blud, že skôr bude spasený pokrstený kresťanský vagabund ako nepokrstený slušný človek. Myslím, že každý  normálny človek s týmto musí súhlasiť. Samozrejme majitelia vatikánskej pravdy s tým súhlasiť nebudú, ale je už ich problém, že celý život prežijú v klame a neslobode. Slobodní sme totiž len vtedy, keď hľadáme pravdu. Nie, keď ju vlastníme. A pravdu spoznáme len vtedy, keď rozmýšľame. Načo by nám inak dal Boh rozum? Ten, kto nástojí na dogmách a nerozmýšľa, či ešte horšie – bráni rozmýšľať iným, je proti Bohu a teda neverí. A viera bez rozmýšľania nie je vierou, ale podrobením sa násiliu. Násilné hlásanie viery je hlásanie viery v násilie. Ako hovorí náš priateľ Ježiš: „Blahoslavení ste tí, ktorí hľadáte pravdu“. Zároveň však na základe vlastnej skúsenosti dodáva: „Ľudia vás za to budú nenávidieť a vaše meno dajú do kliatby.“

- Skôr ako Kód 9 vyšiel, objavili sa informácie, že je, takpovediac, bohorúhačský, že niekoho uráža, znesväcuje, ponižuje. Nemal som tento pocit, práve naopak, otvára prekvapujúco nový pohľad na Cirkev, Krista ale aj iné náboženstvá. Aký si mal cieľ, keď si Kód 9 písal? Neodbočil si od zámeru svojej knihy – poukázať na historickú nerovnováhu medzi mužom a ženou?

„Ak niečo a niekoho nemám rád, sú to pokrytci. Tí, ktorí, ako sa vraví, víno kážu a vodu pijú. Priam exemplárnym príkladom takéhoto pokrytectva sú najvyššie poschodia katolíckej cirkvi – teda Vatikán. V mojej knihe uvádzam desiatky príkladov a dôkazov o takomto konaní. V tom istom čase, kedy Vatikán tvrdo odsudzoval používanie prezervatívov mala Vatikánska banka podiely vo firme na výrobu antikoncepčných prostriedkov. Ježiš hlásal chudobu a choďte sa pozrieť do najpyšnejšieho chrámu na svete – chrámu svätého Petra vo Vatikáne. Tam dokonca okrem Michelangelovej piety a malého obrazu v jednej z bočných lodí, Ježiš vôbec nie je. Naproti tomu sú tam sochy a obrazy pápežov či kardinálov kam len pozriete. Sú tam dokonca sochy pápežských konkubín. Nič nepreukazuje viac ako sa katolícka hierokracia vzdialila od Krista ako Petrov chrám. Prekvapuje ma, že kresťanom – ani slovenským, nevadí, že ak chcú počas dňa komunikovať so svojim Bohom vo  svojom chráme, nemôžu, pretože kresťanské kostoly sú zatvorené. Dôvod je ten, že sa tam vraj kradne. Nuž aj ja sa pýtam, prečo potrebuje mať cirkev v kostoloch bohatstvo o ktoré sa bojí? Kvôli ktorému dokonca zatvára chrámy pred vlastnými veriacimi? Či Ježiš nehlásal chudobu? Či nehovoril rozdaj svoj majetok chudobným a nasleduj ma? Či sa sám nenarodil v maštali? Na Vianoce si farizejsky poplačeme, zaspievame Tichú noc na polnočnej a tým je naše kresťanstvo vybavené. Niektorí majitelia pravdy ma osočujú, že som proti cirkvi a Ježišovi. Naopak. Som výsostne procirkevný a proježišovský. Ja verím v Ježišovo učenie, ktoré je úžasné, ale neverím v učenie o Ježišovi. Napokon je prekvapujúce, že o živote tohto jedného z najvýznamnejších ľudí v histórii vieme žalostne málo. Keď pozorne čítate evanjeliá, nemôžete sa ubrániť dojmu, ako by ich niekto zámerne zredigoval. O väčšine Ježišovho života sa tam nič nedozviete a nikomu z kresťanov to nevadí. Nerozumiem tomu. Od zámeru knihy som odbočiť nemohol, pretože nerovnováha medzi mužom a ženou je v kresťanstve úplne zjavná. Klérus je výlučne mužská záležitosť. Je absurdné, keď pápež povie, že vysvätenie ženy za farárku by bol hriech. Je absurdné, keď na začiatku tretieho tisícročia niekto verí nezmyslu, že žena vznikla z Adamovho rebra. A prečo nie z chrbtice, alebo lakťa? Treba jasne povedať, že v prvotnom kresťanstve boli ženy aj kňažky a hrali dôstojnú, rovnocennú úlohu s mužmi. V ranej cirkvi boli aj ženatí kňazi. Celibát je vymyslený s jasným úmyslom – aby sa nedelili cirkevné majetky. Je absurdné tvrdiť, že Bohu slúži lepšie slobodný muž ako ženatý. Boh má určite radšej kňaza v krásnej rodine ako so svojim sexuálnym pudom neraz márne bojujúceho celibátnika. V tejto súvislosti nechápem kde berú kňazi, teda muži, ktorí o žene nič netušia (aspoň sa tak tvária) odvahu a radia mladým ľuďom pred sobášom ako majú žiť v manželstve. Kresťanský deformovaný pohľad na ženy má základ v gréckej filozofii, ktorý prebrali Rimania od Grékov. Mimochodom katolícka cirkev prebrala svoju hierarchickú štruktúru – o ktorej Kristus ani nechyroval – od rímskych cisárov. Nevyčítam tým mužom či ženám, ktorí, ktoré prijali tézu o podradnom postavení ženy, len im vyčítam keď sa o nej snažia presvedčiť aj iných. Katechetistická komisia pri Konferencii biskupov Slovenska hovorí: “A manželka nech si ctí muža. Žena, ktorá vie všetko lepšie ako jej manžel, to nie je žena do manželstva, taká ničí manželstvo...“ Už len týmito úsmevnými slovami dokazujú, že o manželstve nemajú ani tušenie. Samotný pápež Ján Pavol I. si za svoju vetu: „Boh sa vo svojej dobrote viac podobá na matku ako na otca“, vyslúžil vo vlastnom Vatikáne kritiku. Dlho ho však nekritizovali, zomrel záhadne rýchlo, po mesačnom pontifikáte vo veku 66 rokov...“

- Kód 9 zaznamenáva mimoriadny čitateľský úspech – aj keď, ako vravíš, slovo úspech nemáš rád... Povedzme teda, že kniha sa stala populárnou. Čím si to vysvetľuješ?

„Pretože nekompromisne odhaľuje pretvárku. Katolícky klérus u nás sa tvári, že je pokračovateľom Ježiša, pričom od jeho učenia kňazstvo odišlo takmer totálne. Ľudia cítia, že kňazi jedno hovoria a iné žijú. Ježiš hovoril o chudobe, oni uprednostňujú bohatstvo, Ježiš hovoril o skromnosti, oni budujú okázalé chrámy, Ježiš hovoril o bezmocných, oni sa spájajú s mocnými, Ježiš hovoril o dávaní, oni berú, kážu celibát, pritom pomaly na každej dedine vedia, že farár ma kuchárku, čo by bol ten lepší prípad. O už takmer pravidelne medializovaných sexuálnych excesoch kňazov ani nehovorím. Majú toľko majetkov, že ich ani nevedia spočítať. Ľudia to vidia a cítia a prestávajú im veriť. Ibaže človek bez viery je stratený a tak hľadajú. Hľadajú zmysel svojho pozemského života a najmä hľadajú návod, príklad ako správne žiť. Ja nepotrebujem legendu o Ježišovom božstve, je pre mňa kontraproduktívna. Naopak, ja potrebujem Ježiša ako príklad reálneho, krásneho a úžasného človeka, ktorý ma bude motivovať. O tento príklad ľudí kresťanstvo obralo tým, že zbytočne a nezmyselne vyhlásili Ježiša za Božieho syna. Obávam sa, že Boh o tom nemá ani tušenie. Ľudia sa obracajú k overeným spôsobom a návodom správneho života ako napríklad budhizmus či hinduizmus. Teda hľadajú. Román Kód 9 si v žiadnom prípade nerobí ambície na vlastnenie pravdy. Naopak, robí si ambície na vyvracanie pravdy tých, ktorí si ju privlastnili. Robí si ambície na hľadanie správnej cesty. Čitatelia to spoznajú po prvých stranách a stotožňujú sa s mojimi myšlienkami, ktoré, to treba povedať, nie sú nijako originálne. Takže Kód 9 nie je čítaný preto, že je taký úžasný, ale preto, že jeho odporcovia sú takí slabí.“

- Čo je podľa teba hlavnou úlohou spisovateľa, jeho poslaním?

„Neviem, či som to práve ja, kto má právo odpovedať na túto vznešenú otázku. Som v spisovateľských kruhoch síce viac ako tri desiatky rokov, ale verejnosť ma intenzívnejšie začala vnímať až v posledných rokoch. Cítim sa v spoločnosti prozaikov ako Ťažký, Ballek, Hykisch, Jurík, Mitana, Jaroš, Hamada, Filan, Feldek, Vilikovský, Dušek, Rothmayerová, Keleová, Mitana, Hevier, Rakús, Farkašová, Baláž, Murín, Čomaj, Holka, Hvorecký, Pišťánek, Rankov a mnohých ďalších akosi placho. Mám voči nim veľkú úctu a rešpekt. Teší ma, že ma radíš k týmto veľkým menám súčasnej slovenskej prózy. Niektorí tvrdia, že majú ambíciu podať svedectvo doby. Isteže, každé slovo svedčí. Najmä však o autorovi. Ja mám predovšetkým ambíciu dať ľuďom oddych, odpútanie sa od každodenných starostí. Samozrejme v próze to nie je vždy možné, ale i tu sa snažím písať odľahčene. Ak ešte dostane čitateľ k pútavému príbehu ešte aj pridanú hodnotu v podobe zaujímavých informácií, som spokojný. Pokiaľ ide o moje divadelné hry, nikdy by som nenapísal tragédiu. To pripúšťam v próze, pretože ak sa niekto chce trápiť sám doma pri čítaní knihy, prosím. Nazdávam sa však, že život je natoľko zložitý a niekedy tragický sám o sebe, že písať ešte aj vážne divadelné texty je len prikladanie divákovi na jeho i tak skúšané ramená. Ak by som bol dramaturgom, vyberal by som len komédie. Takže mojou ambíciou ako dramatika, ak sa tak môžem nazvať, je ľudí zabávať, nech sa zasmejú, dobijú pozitívnou energiou a azda ju odovzdajú ďalším. Keď si predstavím, že moje slová reprodukovali také skvelé mená slovenského herectva ako Gregor, Dibarbora, Mrvečka, Dočolomanský, Kvietik, Sarvaš, Zachar, Dóczy, Kiš, Magálová, Noga, Skrúcaný, Piško, Filip, Radič a ďalší, mám dobrý pocit. O to viac, že šlo väčšinou o komediálne texty. Nemám ambíciu hrať sa na hrdinu, ktorým ani nie som. Som klasický spisovateľ, ktorý slová, ktoré si netrúfa vypovedať v skutočnom živote, nechá na svojich hrdinov. Ale chvalabohu aj za to, skutoční hrdinovia v živote i tak neexistujú.“

- Tvrdíš, že v skutočnom živote neexistujú hrdinovia?    

„Skutočný hrdina je ten, kto ide na popravisko dobrovoľne. Pravdepodobne v skutočnom živote takí boli, momentálne si však na žiadneho nespomínam. Dokonca ani Kristus nebol v tomto zmysle hrdina, pretože i on pred popravou prosil Boha, aby sňal z neho tento kalich. Ani tí, ktorí boli pozatváraní a pozabíjaní proti svojej vôli. Nech mi to nikto nezazlieva, ale nepovažujem za hrdinov tých, ktorí sa v päťdesiatych rokoch dostali do väzení. Nepočul som o prípade, že by sa niekto z tých ľudí pýtal do väzenia dobrovoľne. Ak taký je, ten bol hrdina. Áno, títo ľudia trpeli, ale nikto z nich do väzenia dobrovoľne za svoju vec ísť nechcel. Najtrápnejšími hrdinami sú však tí, ktorí ani netrpeli a dnes nás presviedčajú, ako im bolo ubližované. Vymýšľajú si historky o prenasledovaní a pritom mohli cestovať, zarábali v časoch socializmu nadštandardné peniaze, dostávali tituly národných a zaslúžilých umelcov a dnes sa niektorí z nich nahlas a demonštratívne sťažujú. Ja nie som ten, kto má právo súdiť, každý z nás kľučkoval za starého režimu životom tak, aby sa mohol sebe a svojim deťom pozrieť do očí. Nikomu nič nevyčítam. Zazlievam však tým, ktorí sa dnes prehlasujú za hrdinov a pritom opak je pravdou.  Bude to však asi tým, že hodnota odvahy dnes klesá globálne. V čase napoleonských vojen šiel Napoleon na čele armády medzi nepriateľskými guľkami a oproti nemu kráčal na čele armády Kutuzov. Dnes sedia velitelia a politici v dobre chránených bunkroch a cez kamery umiestnené na satelitoch pozorujú s cigarou v ruke svojich vojakov. Ako politik som mal nejednu skúsenosť, že tí poslanci, ktorí viedli v parlamente najbojovnejšie reči, keď mali ísť medzi ľudí, nenašli odvahu. Čo však chcete od ľudí, ktorí nedokážu bojovať sami so sebou?“

- V akom zmysle?

„Každý je pripravený prispievať k polepšeniu toho druhého. Kňazi kážu z kancľov ako majú ľudia žiť, pritom oni sami žijú neraz inak, učitelia, rodičia, novinári, politici, všetci nás poučujú, žiadajú od nás dodržiavanie princípov, ktoré oni sami nedodržujú. Hovorím tomu pretvárka a to je azda tá vlastnosť, ktorú doslova neznášam. Už som povedal, že ja nemám právo niekomu niečo vyčítať, ale ako spisovateľ mám doslova povinnosť ukazovať prstom na tých, ktorí vodu kážu a víno pijú. Pretvárka je na Slovensku jednou z dominantných vlastností a v bežnom živote sa prejavuje v omnoho vyššej  miere ako v iných krajinách. Usmievame sa v predklone pred mocnými, a pritom by sme ich najradšej zaklali. V tejto krajine sa veľmi dobre vládne. Ľudia sú schopní odporu pri borovičke v krčme a to je všetko. Politici sú jedni z nás a dobre poznajú naše vlastnosti. Netrúfneme si spredu, ale len zozadu. To je príznačná vlastnosť lokajov. Rozdiel medzi lokajom a sluhom je v tom, že sluha slúži pánovi s radosťou, zatiaľ čo lokaj sa tvári, že slúži s radosťou a pritom pána nenávidí. Sluhovia sa občas v histórii vzbúrili a pánov zhodili. Lokaji sa nechali ponižovať bez revolty. My sme si svoju slobodu nikdy sami nevybojovali, vždy to urobil niekto za nás. Aj pokus v Slovenskom národnom povstaní sme spackali, ale dodnes ho vykresľujeme ako víťazstvo. Sme v pretvárke priamo trénovaní. U Francúzov, Angličanov, Nemcov a najmä Američanov je omnoho vyššia miera priamosti. Proste ak sa mu niečo nepáči, povie vám to priamo do očí. Zamýšľal som sa nad tým, čím to je. Možno to pramení z faktu, že sme malý národ a je v nás zakódované kľučkovanie a pretvárka, aby sme prežili a možno je to aj tým, že u nás dominuje nie Ježišova, ale pápežova cirkev, ktorá je celá postavená na pretvárke.“

- Prežil si a prežívaš rušný život plný zvratov, výstupov, pádov, porážok i víťazstiev. Máš dajaké životné krédo, ktorým sa riadiš?

„Áno, prežil som v živote mnoho, raz som bol hore, raz dolu, stretol som mnoho zaujímavých ľudí a každý človek, každá situácia, v ktorej som sa ocitol mi čosi dala. Čerpám z toho v mojom písaní. Kréda mám. Jedno z nich je: „Môžeš padnúť do prachu, len tam nesmieš dlho ostať“. Iné je „Čo dáš, to sa ti vráti.“ Žiadne krédo ti však nepomôže, ak sa nesnažíš žiť slušným životom. Mne na tejto ceste už štyridsaťdva rokov pomáha manželka Mária, s ktorou som sa zoznámil, keď mala šestnásť rokov. Je to moja prvá a aj posledná životná láska. Po celý život vytvárala v našom domove atmosféru tolerancie, lásky a porozumenia. Nikdy by som sa nebol nazdal, že človek môže po šesťdesiatke prežívať najkrajšie obdobie života. U mňa to tak je. Som šťastný, že sme zdraví, že sa darí manželke i dcéram Adelke a Márii, zaťovi Paľovi a nášmu pokladu – vnučke Natali. Bez tejto úžasnej rodiny by som nikdy nebol slušným spisovateľom. Snažím sa byť aj slušným človekom, je to ťažké, viem, že sa mi to nikdy nepodarí, ale sa snažím. Pretože cesta je cieľom.“

Autor Ľuboš Jurík