Ing. Jozef Banáš – bývalý novinár, manažér, diplomat a politik – sa narodil v Bratislave (* 27. 9. 1948), kde žije dodnes. Vyštudoval zahraničný obchod na Vysokej škole ekonomickej. Jeho prvý literárny úspech sa viaže k roku 1979, kedy vyhral súťaž o pôvodný televízny scenár pre mládež s inscenáciou Nebráňme vtákom lietať. Nasledovali rovnako úspešné televízne inscenácie Čisté vody, Kukučia nôta, Kirchhoffov zákon. Humor a jemu tak vlastný sarkazmus sa autorsky podpísali na divadelných komédiách Tréning na štátnika, No comment a Delírium. Spolupracoval pritom s filmovými a divadelnými ikonami ako Jozef Pálka, Jaro Filip, Ľubo Roman, Karol Spišák a i.

Knižne debutoval zbierkou poviedok a esejí Lepší ako včera (2001). V roku 2006 vydal spolu s Bohušom Hanzelom humornú knihu plnú osobných skúseností zo života a zákulisia slovenského parlamentu Politicum tremens. O rok neskôr, už vo vlastnom vydavateľstve Kelion, vydal satirickú knihu Idioti v politike (2007). Nasledovali romány Zóna nadšenia (2008) a Zastavte Dubčeka! (2009).
Jozef Banáš ovláda päť jazykov, ktoré mu ľahšie otvárajú dvere do medzinárodných archívov. V nich čerpá, získava a pre čitateľov odtajňuje donedávna vzácne informácie do svojich kníh. Nie sú mu cudzie ani verše – v roku 2010 vydal zbierku poézie Deň do večnosti. Popri literárnej tvorbe sa venuje aj politickej publicistike. Jeho eseje a úvahy o politike vychádzajú doma i v zahraničných médiách. Je členom Spolku slovenských spisovateľov a Slovenského PEN Centra.

Pán Banáš, v živote ste si vyskúšali už všeličo. Dá sa povedať, že vaša profesionálna kariéra bola nielen lukratívna, pestrá, ale i dosť dobrodružná. Veď, spomeňme len – štúdium zahraničného obchodu, topmanažér, tlačový atašé, zástupca veľvyslanca, riaditeľ Tatra Leasing-u a Slovak International Tabak, poslanec Národnej rady SR, viceprezident Parlamentného zhromaždenia (PZ) v Rade Európy a ako historicky prvý Slovák i viceprezident PZ v NATO! Dosť i na vymenovanie... Ako sa tieto spoločensky náročné a pragmatické aktivity a zamestnania dali skĺbiť s útekom do seba – s písaním?

Pokiaľ pôsobíte na exponovaných medzinárodných pozíciách, kde reprezentujete nielen seba, ale svoju krajinu, svoj národ, jeho kultúru a vzdelanosť, a v takých som bol väčšinu profesionálneho života, ocitáte sa, čo je pochopiteľné, často v stresovej situácii. Nezabudnem, keď som sa na jednom z medzinárodných fór hádal dvojjazyčne – po rusky a po anglicky – s ruským politikom žirinovským. Bol to stres, po ktorom som sa, ako zvyčajne, upokojoval knihou... A robil si poznámky. Celý život som veľa čítal, ale aj písal. Písanie je na jednej strane útek do seba, ale vzápätí je to totálne odhalenie sa. Ak nevyložíte srdce na dlaň, čitateľ vám neuverí a vašu knihu zatvorí. Kniha je napísaná len vtedy, keď je prečítaná. Písanie je teda pre mňa snaha pritiahnuť čitateľa k diskusii so mnou. Nemám rád čitateľov, ktorí pravdu vlastnia, naopak, mám rád tých, ktorí ju hľadajú. Nie je úlohou spisovateľa presvedčiť čitateľa o pravde svojej, ale priviesť ho na cestu hľadania.

Spoza tváre ekonóma a diplomata sa odkrýva nadaný, talentovaný a už aj literárne úspešný prozaik. A nielen to! Ako dramatik – autor štyroch televíznych inscenácií a troch divadelných komédií, ako esejista a glosátor – autor viac ako sto humorných úvah a komentárov, ako novinár publikujúci doma i v zahraničnej tlači. Dokonca, vyskúšali ste si i polohu filmového scenáristu, keď ste v roku 1987 ponúkli vedeniu vtedajšieho Československého filmu na Kolibe filmový scenár poviedky s autorským názvom Koniec sezóny. Avšak pre provokatívnu a protištátnu symboliku v názve bol tento, údajne bez vášho vedomia, zmenený. Ako to s vaším filmom napokon dopadlo?

Ako inžinier ekonóm som zarábal aj na vtedajšie časy komické peniaze a cítil som sa nedôstojne, že nedokážem uživiť rodinu. Poslal som preto do televíznej súťaže námet s názvom Nebráňme vtákom lietať, a vyhral som prvú cenu. Ujal sa ma výborný dramaturg Peter Ševčovič, s ktorým sme urobili všetky moje ďalšie inscenácie. Jemu a Oľge Feldekovej som vďačný za mnohé v mojom tvorivom živote. Oľga dramaturgovala na Kolibe film podľa víťazného scenára z česko-slovenskej súťaže, ktorým bol môj Koniec sezóny. Komusi na ÚV KSS sa zdal byť názov dvojzmyselný a pesimistický, a tak sme ho museli zmeniť na optimistický – Začiatok sezóny. Aj niektoré zábery bolo treba už z hotového filmu vystrihnúť, inak by nešiel do distribúcie! Film, napriek tomu, získal na medzinárodnom filmovom festivale v portugalskom Santa Remo druhú cenu a Karol L. Zachar hlavnú cenu za mužský herecký výkon. Na chvíle, keď sme túto správu oznámili spolu s režisérom Zorom Záhonom pánovi profesorovi Zacharovi, nikdy nezabudnem.

V rokoch 2002 – 2006 ste vstúpili, ešte nič netušiac a možno sa i tešiac, do aktívnej politiky. Pôsobili ste ako poslanec za istú parlamentnú stranu. Po štvorročnej skúsenosti v parlamente ste na jar 2006 so všetkými funkciami a politikou skončili. Dobrovoľne ste odišli do „predčasného dôchodku“, kde síce aktívne pracujete, ale už len doma, pre seba a najmä, pre čitateľov. Naplno sa venujete výlučne literárnej tvorbe a kariére spisovateľa v slobodnom povolaní. Je to dnes pre vás dostatočne uspokojujúce?

„Mal som už plné zuby rock and rollu a tak som šiel do politiky“ – vyznal sa kedysi Tony Blair. Nič v živote sa nedeje náhodou. Každá skúsenosť vás obohatí a má zmysel. Aj pôsobenie v politike bolo pre mňa nesporne prínosom. Určite nie finančne, pretože predtým som ako jeden z topmanažérov medzinárodnej firmy zarábal viac ako poslanec. Ja som písal stále počas profesionálneho života popri mojich zamestnaniach. Spisovatelia, až na malé výnimky, však na písaní nezarábali, a bál som sa, že ani ja písaním rodinu neuživím. V živote je to však tak, že to, čo máte v duši a v srdci, je vám akýmsi kompasom a spoľahlivo vás privedie tam, kde vás ktosi vo chvíli, keď vás sem poslal, nasmeroval. Na tenký ľad profesionálneho spisovateľa som sa rozhodol vykročiť až vo svojich 57-ich rokoch a je mi len ľúto, že som sa nerozhodol skôr. Najšťastnejší ľudia sú tí, ktorí žijú z toho, čo ich baví. Mňa písanie skutočne baví, napĺňa ma, a keďže sa moje knihy aj dobre predávajú, slušne na písaní zarábam.

Bezprostredne po odchode zo „študijného pobytu v politike“ ste spísali osobnú a úsmevnú reflexiu zo života štyroch rokov v parlamente v knihe Politicum tremens alebo Čo bolo, bolo! (2006). K fotografiám spoluautora Bohuša Hanzela ste pridali úsmevné komentáre, poskladali rôzne vyslovené bonmoty a iné „čudné výrazy“, ktoré zazneli na parlamentnej pôde i v jej zákulisí. Večná škoda nezaznamenať to pre históriu! Narodila sa tak vaša prvá kniha s dominantným politickým kontextom, avšak práve pre svoju veselosť dobre čitateľná.

Mám rád ľudí so zmyslom pre humor a je mi ľúto tých, ktorí ho nemajú. Vravím, že život je príliš vážna vec na to, aby sme ju brali smrteľne vážne. S humorom to ide ľahšie aj v politike. Počas tretieho volebného obdobia, kedy som mal česť byť poslancom, bolo aj na pôde Národnej rady Slovenskej republiky (NR SR) zopár kolegov, ktorí dokázali i tie zložitejšie situácie vnímať a komentovať s úsmevom. I vtedajší predseda NR SR Pavol Hrušovský je veselý človek a povolil Bohušovi Hanzelovi fotografovať v útrobách parlamentu s podmienkou, že to uverejní až po skončení volebného obdobia. Hoci bol vtedy Bohuš opozičný a ja vládny poslanec, chceli sme všetkým ukázať, že by nemal byť medzi vládnymi a opozičnými rozdiel, pokiaľ ide o prospešnú vec. Bohušovi nikdy nezabudnem ako ma, ako opozičný poslanec, obhajoval, keď na mňa útočili moji vlastní. Keď sme triedili fotografie kolegov poslancov, narazili sme na štyroch, ktorých sme vôbec nepoznali...(?)

Aj nasledujúcu knihu Idioti v politike (2007) ste písali na základe vlastnej skúsenosti, tentoraz z verejného života. Uvádzate ju takto: „Do politiky idú väčšinou ľudia, ktorí inde nič nedokázali. Sú, samozrejme, výnimky. Jednou z nich som ja. Dokázal som v živote významné veci – žongloval som s jedným pomarančom naraz, z troch metrov som žuvačkou zhasil sviečku... Ale vďaka tomu, že som z politiky odišiel, môžete sa potešiť touto knihou.“ Okamžite po vyjdení sa kniha stala bestsellerom. Ba, nedávno sa dočkala aj druhého vydania, čo už samo o sebe v dnešnej knižnej politike znamená obrovský úspech. Čo zarezonovalo u čitateľov v rozhodovaní sa pri kúpe knihy? Provokatívny názov alebo predtucha odkrytia výsostne aktuálnych problémov?

Táto kniha bola skutočne „zásah do čierneho.“ Vydavateľstvo Kelion z nej predalo takmer dvadsaťštyri tisíc kusov, a od nedávneho uvedenia jej rozšíreného vydania v Ikare ide rovnako dobre! Ústrednú myšlienku knihy – „Politika je druhé najstaršie remeslo na svete, ako veľmi sa na to prvé podobá!“ – vyslovil niekdajší prezident USA Ronald Reagan. Je mi ľúto, že som na túto skvostnú myšlienku neprišiel ja... Kniha je akousi recesistickou učebnicou politológie, a viem, že ju citujú nielen poslucháči politológie, ale aj novinári a samotní poslanci. V knihe si uťahujem z politiky a z politikov celého sveta. A najmä zo seba! Najnovšie vydanie som doplnil o najúžasnejšie politické heslá a urážky. Keď sledujem politikov, mám niekedy pocit, akoby ich hlavnou úlohou nebolo riešiť problémy ľudí, ale zabávať ich. Občania nech politikom nič nevyčítajú... však si ich zvolili oni.

Prišiel rok 2008 a váš literárny rozbeh neutíchal, naopak, gradoval. Vydali ste tretiu knihu Zóna nadšenia. Román prekonal aj úspešnosť politickej satiry Idioti v politike, keď bol v čitateľskej ankete Knižnej revue ocenený ako Kniha roka 2008. Možno to spôsobila ľudská úprimnosť a osobné priznanie sa k faktom, ktoré vám v minulosti vstúpili do života. Ktovie... Čitatelia to však ocenili. Veď, literárna kritika nie náhodou označila román za historickú fresku, o akú sa na Slovensku dosiaľ nikto nepokúsil!

Český kritik pán Fojtík napísal, že „Zóna nadšení je bez přehánění tou knihou, na kterou československá společnost čekala dvacet let. Můžeme sa stydět, že žádný z českých spisovatelů nenašel dost cti a odvahy ji napsat. V této knize se skrývá poklad. Měla by být povinnou četbou na školách.“ Podobne sa o Zóne nadšenia vyjadrovala aj slovenská kritika. Bol som dojatý, keď knihu označili čitatelia Knižnej revue za knihu roka 2008. Áno, v tejto knihe som sa odhalil až do kostnej drene. Čítalo ju už niekoľko desiatok tisíc ľudí. V mnohých ohlasoch mi píšu – „... toto ste si nemohli vymyslieť, to ste museli prežiť.“ Na pozadí príbehu priateľstva a lásky z rokov 1968 – 2008 sa čitateľ dozvie, ako sme žili. Som hrdý, že kniha bude uvedená v nemčine (Jubelzone) už koncom septembra v Berlíne, a údajne aj na prestížnom veľtrhu vo Frankfurte. Nemecký vydavateľ už pripravuje aj anglický preklad, záujem majú Rusi aj Ukrajinci. Dokonca, v Nemecku sú úvahy aj o sfilmovaní knihy.

A konečne rok 2009 – 13. novembra ste slávnostne pokrstili najnovší knižný titul Zastavte Dubčeka! Ďalšia literárna predloha s politickým kontextom. Chronologicky a pôsobivo zostavené príhody a fakty zo života rodiny Dubčekovcov a ich syna Alexandra – najznámejšieho politika moderných slovenských a českých dejín – od jeho narodenia až po osudný 88. kilometer diaľnice Bratislava--Praha na jeseň 1992. Čo vás inšpirovalo vyrozprávať životopisný príbeh človeka, ktorý prekážal mocným?

Keď som na jar 1990 povedal na gréckom ostrove Itaka staručkému pastierovi, že som z Česko-Slovenska, tvár sa mu rozžiarila a povedal jediné slovo: „Dubček“. O tri mesiace som mal možnosť stráviť s Alexandrom Dubčekom chvíle krásnych a dojemných debát. Počas ciest po Slovensku som sa stretával so šokujúcou neznalosťou najvýznamnejšieho Slováka, o ktorom Bohumil Hrabal povedal: „Je to prvý ušľachtilý komunista, ktorý kraľuje aj na kresťanských nebesiach“. Malý národ sa môže vo svete presadiť len silou ducha, mravnosti a vzdelania. Aj nedávny úspech našich futbalistov bol úspechom mravným – bol to príbeh o prekonaní seba samého. Som rád, že som s pomocou jeho troch synov – Pavla, Petra a Milana – napísal knihu, ktorá Dubčeka priblížila najmä mladým ľuďom. Je to najpredávanejšia kniha vo svojom žánri. Mám z toho veľkú radosť.

Životopisy a silné príbehy máte rád nielen vy, ale i vaša dcéra Adela, ako sa o svojich naj knihách sama nedávno vyjadrila. Má úspešná dcéra popri svojich nekonečných aktivitách čas „prebrať“ a recenzovať diela svojho rovnako úspešného otca priamo s ním? Je ona váš prvý literárny kritik?

Adelku sme spolu s jej sestrou Máriou od detstva viedli k čítaniu. Dodnes miluje Osmijankove rozprávky Kristy Bendovej. Smrekovu Maľovanú abecedu jej mama čítavala, keď ešte nemala rok. Málokto vie, že Adelka už vo svojich troch rokoch hovorila po nemecky – v berlínskej škôlke. Písané slovo je základom slova hovoreného, azda aj preto je jej verbálny prejav dobrý. Teraz jej už toľko času na čítanie neostáva, ale i tak má vždy rozčítaných viac kníh. Okrem môjho ostatného románu, v ktorom je jednou z kľúčových postáv istá Adelaida, a preto som jej ho čítať nedal, čítala všetko, čo som napísal, medzi prvými. Je veľmi kritická, ale svoj názor mi nikdy nevnucuje. Zvyčajne je môj prvý a nekompromisný kritik manželka. Niekedy mi je jej ľúto, sama je tvorivý človek – keramická sochárka – a nemá času nazvyš! Našťastie, manželka Mária i Adelka majú zmysel pre humor, a tak vždy s úsmevom nájdeme dajaké riešenie. Ja na oplátku kritizujem manželkine sochy a Adelkine televízne či rozhlasové vystúpenia.

Pán Banáš, keď to zhrnieme, písanie a vydávanie vašich kníh je výrazne pravidelné a rovná sa pomeru 1:1 – jedna kniha ročne! Váš odchod z politiky skutočne nebol nostalgiou, naopak, strieda ho jeden úspech za druhým, hoci na inom, literárnom poli. Gratulujem! Viem však, že nový titul, na ktorom pracujete, a azda už aj dokončujete, preladí na inú nôtu. Prezradíte čosi viac?

Ďakujem za uznanlivé slová. Píšem každý rok najmenej jednu knihu a mnohí sa ma pýtajú, ako to dokážem. Je to vecou sebadisciplíny. Po celý život vstávam ráno o piatej, otužujem sa, športujem, zdravo sa stravujem, nefajčím, mám dostatok energie, smejem sa, spievam, milujem, verím a teším sa zo života. Pracujem s rovnakým nasadením, ako keď som bol v parlamente, iba som slobodnejší. Na magický deviatkový deň 27. 9. pripravuje vydavateľstvo Ikar uvedenie môjho nového románu Kód 9 na trh. Je to tajomný príbeh večnej lásky, príbeh o historickej marginalizácii ženy, plný starej múdrosti a mystérií, ktoré hlavného hrdinu stretávajú cestou zo staročínskeho Sianu cez Tibet, Nepál, Indiu, Izrael až po Vatikán. Keďže je do veľkej miery o ženách a pre ženy, nemohol som vynechať vzťah jednotlivých náboženstiev, najmä kresťanstva, k ženám. Bude to román kontroverzný, ale nebojím sa polemiky. Jedna z mojich poradkýň s úsmevom povedala, že po tomto románe Dan Brown končí. (Smiech).

Demokratizácia spoločnosti a nesprávny výklad slobody, žiaľ, vniesli do zdravého vývoja mládeže i negatívne javy. Mladí ľudia nečítajú. Ich záujem o samotu s knihou klesá. Taký je však trend. Dnes je váš vzťah k literatúre zjavne a vysoko pozitívny, nielen z praktických dôvodov. Ale čo vaše „knižné“ detstvo? Na čo a na akých hrdinov si z tohto obdobia spomínate?

Nie všetci mladí u nás menej čítajú, menej športujú, menej ľúbia. Poznám i takých, ktorí čítajú, udržujú v kondícii ducha i telo a pracujú na svojom povznesení. Lenivci, ľudia bez lásky a vôle sú nezaujímaví, hoci sa o to snažia rôznymi pírsingami či vlasovými melírmi. V živote je to ako na futbalovom štadióne. Dvadsaťdva chlapcov sa snaží a desať tisíc anonymov v hľadisku na nich pokrikuje a radí im, ako to majú robiť. Tí, ktorí čítajú múdre knihy, budú múdri, tí, čo ich nečítajú, budú hlúpi. Je to v poriadku, právo na hlúposť garantuje ústava. Ale neviňme mladých, sú takí, akými sme ich urobili. Na každej besede s mladými vám po minúte poviem, aké majú učiteľky, respektíve profesorov a asistentov. Ak nečítajú, neľúbia a neveria, pýtajme sa samých seba, prečo to tak je. Prečo rodičia nemajú čas na svoje deti, prečo sa naháňame za vecami, z ktorých i tak veľkú väčšinu k životu nepotrebujeme. Prečo sejeme zlé zrno do zlej pôdy?

Nedávno ste osobne navštívili niekoľko knižníc a inštitúcií v našom meste, popritom aj univerzitnú knižnicu. Dnes vchádzate do priestorov knižníc už iba ako hosť s úmyslom predstaviť svoj čerstvý titul... alebo sa ešte ocitnete aj v úlohe používateľa? Priatelili ste sa s knižnicami aj v mladších rokoch?

Možno to vyznie ako klišé, ale od detstva ma fascinovala vôňa knihy. A ako som knihy túžil čítať, s pribúdajúcim vekom vzrastala túžba ich písať. Od prvej triedy som bol vášnivým návštevníkom našej Obvodnej knižnice na Záhrebskej ulici v Bratislave. Od Nosovovho Nevedka cez Molnárových Chlapcov z Pavlovskej ulice, verneoviek, mayoviek, dumasoviek som sa dostal k Turgenevovým Poľovníckym zápiskom, k Hanzelkovi a Zikmundovi, k Exupérymu, k Ondrejovovmu Jergušovi Lapinovi či k Hemingwayovmu starcovi. Vo všetkých príbytkoch našej rodiny, ktorými sme doposiaľ prešli, bola knižnica vždy dominantná. Keďže ovládam jazyky, čítam a čítal som aj knihy, ktoré u nás nevyšli. Zo svojich ciest svetom som vždy zvláčal knihy. Pomáhajú mi v živote v tom, aby som bol každý deň lepší ako som bol včera.

Na záver už len minianketa čitateľského vkusu spisovateľa Jozefa Banáša: vaša naj kniha – váš naj autor/autorka...

Nemajte mi za zlé, ale mám mnoho priateľov z radov spisovateliek a spisovateľov, a kohokoľvek by som menoval, ostatných by sa to dotklo. Poviem preto len jedného autora a dielo, ktorým, dúfam, neurazím: Ježiš Kristus – Kázanie na hore.

Pán Banáš, v literatúre snáď neplatí, že v najlepšom treba prestať. Vo vašom prípade a v rýchlosti, akou vydávate svoje bestsellery, určite platí, že v najlepšom treba pokračovať. Prajem vám preto chytľavé námety, pisateľskú invenciu, ochotných a spoľahlivých vydavateľov a – vypredané náklady.

Ďakujem za rozhovor.
Rozhovor pripravila Mgr. Gréta Kazimírová