Jeden z lídrov slovenskej literatúry. Predal viac ako 120 000 knižných výtlačkov. Čo kniha, to bestseller. Mnohí mu hovoria slovenský Dan Brown. Nedávno sa vrátil z Indie, kde krstil jednu zo svojich knižiek. 12. januára som sa v čajovni Kelion v Líščom údolí rozprával s Jozefom Banášom. V príjemnej atmosfére, pri jasmínovom čaji, no a téma? Nie len tá literárna...

Nedávno ste sa vrátili z Indie, kde ste krstili Zónu nadšenia v jazyku hindi. V nemčine vyšla už pred časom pod názvom Jubelzone. V marci vyjde na Ukrajine. Aký je to pocit? Posunúť knihu do krajiny tak ďalekej.

• Naša Adela napísala nedávno článok, komentár do Hospodárskych novín, ktorý nazvala „Pozitívne nie je vhodné do médií“. Ja som ho najskôr ani nečítal, no vedel som, že niečo také napísala. Bolo to na margo môjho nedávneho návratu z Indie, kde vyšiel prvý slovenský román v histórii. Moje pocity sú ťažko opísateľné. Bol som dojatý. Keď vidíte, že taký obrovský národ, viac ako pol miliardy ľudí, ktorí hovorí jazykom hindi, víta s ohromnou srdečnosťou a láskou človeka z tak malinkej krajiny, tak vás to jednoducho dojme. 26. novembra sme román pokrstili v Dillí, potom nasledovalo sedemdňové turné po indických univerzitách, čo ešte žiadny slovenský spisovateľ neabsolvoval. Celoindické noviny tomu venovali mimoriadnu pozornosť. Náš veľvyslanec dokonca povedal, že ešte nikdy od vzniku samostatnej Slovenskej republiky sa v Indii nepísalo o Slovensku toľko, ako sa písalo počas mojej návštevy. Samozrejmé je, že veľkú úlohu zohral fakt, že som bol poslanec. Správy sa objavili vo viacerých novinách a televíziách. Na základe veľkého úspechu urobil indický veľvyslanec 12. decembra v Bratislave recepciu, kde neprišiel len môj nemecký vydavateľ, pretože kniha bola prekladaná z nemčiny, ale aj pán profesor Amrit Mehta priamo z Dillí. Aj niektoré slovenské noviny čosi napísali. Oslovila ma aj jedna milá mladá dáma z jedného nemenovaného slovenského týždenníka, že by chcela so mnou a s profesorom urobiť rozhovor. Urobila veľký materiál, no neskôr mi zavolala a s ľútosťou oznámila, že článok nemôže uverejniť. Vedenie redakcie vraj povedalo, že je to príliš pozitívne.

Neuverejnili to?

• Nie. Samozrejme, sme na Slovensku. Nechcem povedať, že ma to obzvlášť mrzelo, no krajina, ktorá je dvestošesťdesiatkrát väčšia ako my, tomu venovala nepomerne väčšiu pozornosť. O niečom to svedčí. Ešte by som dodal jednu vec. V Indii to vyšlo pod názvom Berlín z druhej strany múra s tým, že Zóna nadšenia je podtitul.

V akom náklade tam knižka vyšla?

• Tam je úplne iný distribučný systém, ktorý sa s tým slovenským nedá porovnať. India je krajina, ktorá má 1,3 miliardy obyvateľov. Vydavateľstvo vydá tisíc kusov, v tejto chvíli len pre distribúciu. No a distribútori budú zisťovať záujem a následne to nahlasovať vydavateľovi.

Čítajú Indovia?

• Treba povedať, že priemerný Ind, rovnako ako priemerný Slovák, sa o literatúru veľmi nezaujíma. No vrstva  tých horných štyridsať percent vzdelancov, no najmä tá intelektuálna, číta.

 

Vaša posledná kniha nesie podtitul Poviedky pre milujúcich. V čom sa líši od ostatných?

• Je to moja prvá kniha, kde sú iba poviedky. Zhodou náhod, včera mi volali z vydavateľstva, že je to vraj najlepšie predávaná poviedková kniha v histórii Ikaru. Za šesť mesiacov, od polovice júna minulého roka, kedy kniha vyšla, sa predalo šesť a pol tisíc výtlačkov, čo je na poviedky úžasné číslo. Viete, písať veľké romány je, samozrejme, psychicky veľmi vyčerpávajúce. Takže vždy, keď dokončím román, námety, ktoré mi prichádzajú na um priebežne, spracovávam do menších útvarov. Tak vznikla aj táto knižka.

A čo knižka Lepší ako včera?

• Áno, to bola moja prvá knižka, no nebola to čisto poviedková záležitosť. Vo veľmi malom náklade vyšla v roku 2000. Je to kniha rôznych úvah, metafor, sú tam aj dve eseje, no a bolo tam aj sedem mojich starších poviedok, z ktorých sme šesť vybrali aj do Poslednej nevery. Veľa ľudí mi hovorilo, že je škoda, že Lepší ako včera už nie je na pultoch kníhkupectiev, tak sme sa s Ikarom dohodli, že niektoré poviedky vyberieme a znovu použijeme.

Z nejednej vašej poviedky cítiť akúsi chlapskú tragédiu. Život bez ilúzií, život na konci s neúprosnou potrebou rekapitulovať. V zápätí však kontrastne obmieňate túto líniu a čitateľ má možnosť uvidieť príbehy plné lásky, citu... Je to azda váš zámer?

• (smiech) To je zaujímavý postreh. V podstate trefný, no ja som si to takto nikdy neuvedomil. Nie je to zámer. V istej podobe som to napísal, a tak sme to aj dali dohromady. V poviedke, samozrejme, musíte mať spôsobilosť na malej ploche v zhutnenej podobe prezentovať emóciu. Nemám rád poviedky, ktoré sú dnes označované za moderné. Mnohí mladí autori píšu poviedky, ktoré nemajú pointu. Ktoré vo vás síce vyvolajú nejakú emóciu, no pre mňa musí mať poviedka príbeh a pointu. A to každá jedna moja poviedka má. Možno by sa niektoré z nich dali rozviť a vznikol by román. No a teraz k vašej otázke. Som normálny chlap, preto je to vo veľkej miere o chlapskom pocite. Stýkam sa svojimi rovesníkmi pri športe, pri pive. Vnímam rôzne životné situácie svojich priateľov, no a potom sa z toho dá niečo urobiť. Väčšinu príbehov z mojich poviedok som sám prežil a niečo mi bolo prerozprávané, ja som námet len spracoval.

Igor Válek písal o banášovskej kombinácii fikcie a reality. To ma nabáda vrátiť sa k vašej predposlednej knihe Sezóna potkanov. Kto je  vlastne Cybo Bodnár?

• Cybo Bodnár je literárna postava, ktorá má veľmi veľa prvkov, dokonca aj verbálnych prejavov od reálne existujúcich ľudí. Je to však literárna postava, tak isto ako v Zóne nadšenia je literárnou postavou Winter.  Cybo Bodnár je taká poskladaná postava z ľudí, ktorí sa pohybovali najmä v  hereckom a neskôr, v tej druhej časti, aj v politickom prostredí. Takto však väčšinou spisovatelia tvoria. Nemôžem písať rovnako, ako keď som písal o Dubčekovi, keď Dubček bol reálnou postavou. Je tu jeho rodina, priatelia a milióny ľudí, ktorí ho poznali, čiže to je úplne iný spôsob písania. A ťažší, pretože si nemôžete veľa vymýšľať. Ale pravdou je, že ste mi položili jednu z najčastejších otázok, ktoré sa ma ľudia pýtajú. Kto je to ten Bodnár? Staršia generácia v ňom vie identifikovať viacerých ľudí, no a tým mladším to skôr vykreslí dobu.

O vašej knihe Zóna nadšenia ste prehlásili, že je vašou biografiou... Pre mnohých to rieši istý konflikt. Konflikt názoru na vašu osobu a údajné spisy vo zväzkoch štátnej bezpečnosti. Svojho času to bolo ostro medializované. Verejne sa vás zastal aj Ľubomír Feldek. Ako to vnímate teraz?

• Pozrite sa. Keby som si nestál za svojou pravdou, tak som ticho a nebojujem. Možno však aj to bola chyba, ktorú som vtedy spravil. Viete, ako sa hovorí, keď raz začnete šliapať po hovne, tak sa zasmradíte. No a téma ŠTB je takou témou. Je pravdou, že v Zóne nadšenia do veľkej miery popisujem moje skúsenosti s predvolávaním na ŠTB. Ja som to, že som tam bol predvolávaný na výpovede, ani nikdy netajil. Bol som vtedy v tlačovom stredisku pre zahraničných novinárov v Bratislave, kde chodili západní novinári. A každý, kto bol vtedy v styku s ľuďmi zo západu, bol predvolávaný na ŠTB. No a ja som sa dal do boja. Dokonca som zašiel tak ďaleko, že som dal v NRSR návrh na odvolanie Jána Langoša, predsedu správnej rady Ústavu pamäti národa. Chýbali tri hlasy. Keby som loboval, tak by bol odvolaný. Ja mám v podstate pána Langoša v úcte, no mrzí ma, že si napríklad mnohí mladí ľudia vytvoria svoju čiernobielu predstavu a tým je to pre nich vybavené. Ja som mal jedno šťastie, že som v tom mojom tenkom zväzku našiel papier, kde bol môj údajný podpis na jednom prevzatí, že som dostal od eštebákov nejakú finančnú odmenu. Nikdy v živote som im nič nepodpísal. Dokonca, ten môj podpis bol na prvý pohľad sfalšovaný.

Čo bolo ďalej?

• Podal som trestné oznámenie na neznámeho páchateľa generálnemu prokurátorovi za falšovanie úradnej listiny. Vyšetrovateľ požiadal grafológov, aby podpis preskúmali. K tomu, aby mohli dokázať, či to je alebo nie je môj podpis, potrebovali originál môjho spisu, ktorý im pán Langoš odmietol vydať. On bol štátny úradník a ja ústavný činiteľ. Zavolal som jeho sekretárke, že prídem na druhý deň o pol deviatej za pánom predsedom, no a Langoš zutekal. Normálne utiekol. Bolo tam vtedy hádam dvadsať svedkov z ÚPN. Raz som ho stretol, už mi nemohol utiecť a opýtal som sa ho na to. Hovoril som mu, že mu ponúkam, že ma môže úplne odrovnať, keď dokáže, že to je môj podpis, ja v tejto spoločnosti končím. Pýtal som sa ho, prečo sa bojí vydať originál spisu grafológom, keď bol presvedčený o jeho pravosti. A on cynicky odpovedal, že on vie, že ja som to nepodpísal. No a vtedy som povedal, že celý Ústav pamäti národa je iba na to, aby mohol ľudí vydierať. Ja som pána Langoša zavolal do Národnej rady, kde som pred celým poslaneckým plénom a kopou novinárov Langošovi oznámil, že len čo sa dokáže pravosť spisu, tak končím a vraciam mandát, ale tiež som ho vyzval, že ak sa dokáže opak, nech odíde zo svojej funkcie on. Možno aj to bol dôvod, prečo sa bál vydať originál. Po čase som dostal vyrozumenie, že pokiaľ nemajú originál, tak s tým vyšetrovatelia nevedia pohnúť. Ja sa k tomu už nechcem vracať, no jedno som vyhlásil a znova aj vyhlásim. Pokojne si sadnem pred kamery na detektor lži. Nemám s tým žiadny problém. To je celé moje stanovisko k ŠTB.

Takže ste sa už vyrovnali s minulosťou?

• Ja som bol na túto tému na medzinárodnej konferencii v Berlíne. Tam sa ukázalo, že sú dve krajiny v Európe, ktoré majú zákon postavený na princípe prezumpcie viny. Sú to Česi a Slováci. My preto, lebo sme ho odkopírovali od Čechov. Podľa takéhoto princípu ak by som vás obvinil, že ste pedofil, musíte dokázať vy, že ním nie ste. Akoby ste to dokázali? Keby to fungovalo opačne, ako všade v právnom svete, tak by som ich mohol žalovať. V auguste 2002 schválili zákon 553 o ÚPN, ktorý v preambule hovorí, že ŠTB bola zločinecká organizácia, no ďalej hovorí iný paragraf, že ŠTB mala pravdu. Je niečo neslýchané, že v demokratickom štáte máme takýto zákon.

V spomínanej knižke Zóna nadšenia paralelne popisujete viac ľudských osudov. V niečom rôzne, v niečom podobné. Neľahký historický kontext priniesol izoláciu a bezmocnosť. Beletrizujete to, čo je na smetisku dejín. Právom poviem, že aj toto robí vašu literatúru hodnotnejšou. Veľké množstvo historických faktov, zlomov, veľa politiky, a predsa sa to predáva úžasne. Čo vy na to?

• Bezmocnosť. To ste presne vystihli. Mňa sa často pýtajú, čo je leitmotívom mojich kníh. Lebo sú dve oblasti, ktorým sa primárne venujem. Politika a náboženstvá. Uvedomil som si, že je to vzťah mocných a bezmocných. V Zóne nadšenia, v Sezóne potkanov, no do veľkej miery aj v Dubčekovi je popísaná tá naša bezmocnosť. To, že ste žili v systéme, kde nominálne zo sociálneho a materiálneho hľadiska nebolo všetko čierne, koniec koncov Zóna nadšenia je tak napísaná, ale ten dominantný pocit, najmä rozumných ľudí, bola bezmocnosť. Hlupáci šéfovali vzdelaným ľuďom. Ja som za starého režimu nebol na západe súkromne ani päť minút. Trikrát som tam bol ako obchodný delegát. A na druhej strane boli tisíce ľudí, ktorí cestovali a neboli ani členmi Komunistickej strany. Takže to bola tá depka, ktorá nás všetkých, rozumných ľudí, sužovala. Pre mňa osobne bola toto najväčšia depresia na socializme. No zrejme som celkom nezodpovedal vašu otázku.

Ovládate päť jazykov. Zrejme by ste sa bez toho ako diplomat nezaobišli. Pomohlo vám to aj pri písaní?

• No jasné, to je základná vec. Moje romány kritika označuje ako dokumentárne romány a fakty, ktoré  uvádzam, čerpám z rôznych archívov. Pamätám si, že keď som ešte chodil do Rady Európy, tak som sa tam prehrabával v knižnici rovnako aj v Parlamentnom zhromaždení NATO. Preto sa ma mnohí na veci z mojich kníh  pýtajú, že preboha, odkiaľ ich mám. Hlavne to, čo sa týka politiky, ale aj religióznych vecí. Dokážem si to prečítať vo viacerých jazykoch a následne porovnávať. Niekto mi povedal, že mám v Kóde 9 viac zaujímavejších informácií ako Dan Brown v Da Vinciho kóde. Ja hovorím, že zrejme je to aj tým, že Dan Brown má asi veľké množstvo spolupracovníkov, ale všetko čerpá z angličtiny. Pričom ja mám aj zdroje ruské, francúzske a o nemeckých ani nehovorím. Takže toto Dan Brown zrejme nemá. Jazyky mi, samozrejme, pomáhajú aj pri komunikácii so spisovateľmi. Bol som viceprezidentom slovenského Pen-u. Samozrejme, spomínané turné v Indii, bolo v angličtine.

V Kóde 9, ktorého sa predalo skoro 40 000 výtlačkov ste sa venovali religióznej téme. Púť a trasu, ktorú popisujete, ste sám prešli. Čo bolo spúšťačom, impulzom, aby ste napísali knihu, ktorou ste si vyslúžili prezývku slovenský Dan Brown?

• (ticho) Impulzom bola moja nespokojnosť s tým, že sa v Novom zákone nehovorí nič o Ježisovi Kristovi a jeho živote. Tak som začal pátrať. Priznám sa, že do veľkej miery som bol inšpirovaný Da Vinciho kódom. V čase, keď som dosť premýšľal, že by som sa vydal na východ, lebo ten Kristus tam skoro s istotou bol, som oslavoval šesťdesiatku. Moja rodina, obidve dcéry a manželka, mi dali k narodeninám výlet. Trasa bola Čína- Tibet- Nepál- India. Odchádzal som, samozrejme, už s mnohými faktami, ktoré som si chcel tak troška preveriť. Veľmi ma to inšpirovalo, India je totiž nesmierne duchovná krajina. Najduchovnejšia krajina tohto sveta. O rok som sa vybral do Kašmíru, kde už bolo tých dôkazov výrazne viac. Uvedomil som si, že Kristus a židovstvo je v Kašmíre veľmi silné. No a tretíkrát som bol v Indii teraz nedávno. Vrátil som sa pred mesiacom. Nešlo len o literárne turné. Tri týždne predtým som sa zúčastnil expedície v južnej Indii po stopách kresťanov, židov a apoštola Tomáša. Mimochodom, Kód 9 zakázali na niektorých gymnáziách čítať. Asi to bol ďalší klinec do rakvy vatikánskeho dogmatizmu.

Keď sme pri tom vatikánskom dogmatizme. Čo si myslíte o kauze Bezák?

• Ja som to komentoval vo viacerých médiách. Kauza Bezák – Sokol je exemplárnym príkladom a dôkazom toho, že Vatikánu nejde o slovo božie a o nasledovanie Ježiša Krista, ale ide mu o moc a o peniaze. To je všetko, čo k tomu poviem.

Kazí moc ľudí rovnako v politike ako aj v cirkvi?

• Samozrejme. Veď štruktúra moci Vatikánu je čisto totalitná štruktúra. Žiadna demokracia.

Alexander Dubček. Prečo práve on sa stal námetom pre jeden z vašich bestsellerov Zastavte Dubčeka?

• Sebavedomie každého národa sa okrem iného buduje aj na osobnostiach, ktoré ten národ má. Ja zodpovedne hovorím, a precestoval som dosť krajín na svete, že ak niekde niekoho zo Slovenska poznajú, tak je to len Dubček. A bolo mi veľmi ľúto, pri mojich cestách po Slovensku, že najmä mladí ľudia, stredoškoláci a vysokoškoláci, vedia o Dubčekovi veľmi málo. Uvedomil som si, že je to chyba pedagógov, ale aj rodičov, no a tiež som si uvedomil, že každý radšej číta príbehy, ako nejaké vedecké analýzy alebo biografie a podobne. Tak som začal zháňať materiály o Dubčekovi. Oslovil som jeho synov, jeho blízkych spolupracovníkov, a tak vznikol román Zastavte Dubčeka, ktorého sa mimochodom predalo už skoro dvadsaťtisíc výtlačkov. V Čechách je to najpredávanejšia slovenská kniha. Je to, samozrejme, kniha, z ktorej cítiť, že som s ním sympatizoval. Všetci sme s ním sympatizovali, ale píšem tam otvorene o jeho chybách a slabostiach.

Stojí za vami najväčšie slovenské vydavateľstvo. Pomáha to autorskej propagácii?

• Určite. Ikar má každé dva mesiace katalóg Mediaklub, ktorý vychádza, myslím, že v 100-tisícovom náklade. Čiže, keď vám vyjde nová kniha, pomáha už len to, že ste v tom katalógu. Chvalabohu, patrím medzi tých autorov, ktorým Ikar robí krsty. Už  krst je skvelá propagácia. Na krsty, ktoré robí Ikar, chodí mnoho novinárov a už sa to celé medializuje. Mám taký pocit, že to moje meno sa už tak nejako chytilo. Ľudia mi hovoria, že keď vyjde niečo od Banáša, tak si to jednoducho kúpia. Každopádne, spomínané vydavateľstvo mi nesporne pomáha pri PR a propagácii.

Ste vždy na prvých pultoch.

• (úsmev) Samozrejme, to je tiež veľmi dôležité. Všimnite si, že práve tie prvé pulty patria prevažne Ikaru, Slovartu a niekde ešte možno vydavateľstvu Marenčin. Ja som domáci, nosný autor Ikaru, tak prirodzene, že moje knihy sú na pulte, ktorý je veľmi dobre vyložený.

Za posledné obdobie je možnosť čítať zaujímavé názory, keď mnohí literárni kritici dehonestujú komerčnú, masovo čítanú literatúru a naopak vyzdvihujú nekomerčnú, povedzme, že undegroundovú literatúru. Myslím, že sa jasne vynímate na tej prvej strane. Čo to znamená pre vás, ako pre spisovateľa, ktorého, dovolím si povedať, literatúra živí?

• Áno, máte pravdu. Patrím medzi tých málo slovenských spisovateľov, ktorých literatúra živí. Chvalabohu, moja literatúra nie je tá, ktorú kritika pejoratívne nazýva ako červenú alebo tú ženskú literatúru. Ja na margo tejto otázky odkazujem literárnym kritikom jednu myšlienku Mahatma Ghándhího: „No culture can survive if is attemped to be exclusive.“ (Žiadna kultúra nemôže prežiť, ak sa snaží byť výnimočnou). Na druhej strane musím so smútkom povedať, že na Slovensku sú niektorí dobrí kritici, no nie sú médiá, kde by mohli svoje kritiky uverejňovať. Nepoznám žiadne relevantné médium, kde by sa uverejňovali kritiky. Ja hovorím, tak ako Ghándhí, že každý, kto sa snaží byť výnimočným, je odsúdený na zánik, no a tiež, že kniha je napísaná, len keď je prečítaná. Na Slovensku je to už pomaly tak, že kniha, ktorá sa predáva vo väčšom množstve, nemôže byť dobrá. Tu je antitéza, že knihu, ktorá je dobrá, si prečíta alebo kúpi dvesto ľudí. A napísať knihu pre dvesto ľudí nemá zmysel.

A čo Anasoft litera?

• Porota, ktorá udeľuje cenu Anasoft litera, sa skladá z piatich ľudí. Pani Keleová-Vasilková je hodnotená komisiou zloženou z milióna čitateľov, pretože predala milión kníh, čo jej všetci hlboko a ticho závidíme. Samozrejme, nemôžeme ísť do druhého extrému a hovoriť, že všetky knihy, ktoré sú predané v malom náklade, nie sú dobré. No je mi ľúto, keď vidím pseudopýchu aj niektorých literárnych kritikov, tzv. pseudokritikov, ktorí vyťahujú do popredia mená slovenskej literatúry, ktoré tu nikto nepozná. Keď sa priemerne vzdelaného čitateľa opýtate na desiatich laureátov ceny Anasoft litera, tak je dobré, keď pozná dvoch. Toto je však ťažká téma, pretože nakoniec prídete vždy k tomu kritériu, ktoré jediné môže byť relevantné a teda, koľko ľudí vás číta. Dôležitým kritériom je tiež prekladanosť. Mnohí ľudia sa pýšia cenami, ktoré sú subjektívne. Napríklad v denníku SME sa nedočítate o nikom inom len o autoroch, ktorých knihy vychádzajú vo vydavateľstve Kalligram a Koloman Kertéz Bagala. Akoby v tomto štáte ani iní autori neboli. Takže pre ľudí, ktorí sa riadia kritikami v denníku SME, prípadne v týždenníku .týždeň odkazujem, že žijú v čomsi takom, ako keď som bol v Nemeckej demokratickej republike a tam mala celá NDR príjem západonemeckej televízie. Vedeli, čo sa deje vo svete, okrem oblasti okolo Drážďan, pretože Drážďany sú v takom údolí. A toto údolie v Drážďanoch nazývali Nemci Údolím nič netušiacich. Tí istí autori, tí istí kritici a celé sa to stále točí okolo jedného, toho istého.

Ako vyzerá bežný deň románopisca?

• Keď píšem, tak je to tvrdá, ale radostná práca. Ak chcete dokázať niečo viac ako iní, tak musíte robiť viac, ako iní, ale to platí pre každého, nielen pre spisovateľov. Ja, keď ráno o piatej vstanem a vyzriem z okna, pretože sa chcem nadýchať čerstvého vzduchu, tak vo všetkých oknách je ešte tma. Všetci spia. Aj moji literárni kolegovia spia. Niektorí spia aj do obeda, pretože deň predtým niekde žúrujú, kde sa nadrúľajú nejakej pálenky, lebo to už tak patrí k imidžu spisovateľa, bohéma, že si musí vypiť. Ja nepijem alkohol. Športujem a snažím sa udržiavať v kondičke. Ráno skoro vstanem a tri hodiny píšem. Tak to je každý deň, to je zákon. Potom robím okolo domu, vybavím korešpondenciu a večer píšem zas ďalej. Ale podotýkam, že to pre mňa nie je žiadne trápenie. Je to pre mňa relax. Pre mňa znamená písanie prácu na sebe a zveľaďovanie seba samého.

Mnohí sa pýtajú, či za úspechom Jozefa Banáša nestojí jeho dcéra Adela. Stojí?

• (smiech) Máte pravdu, mnohí sa ma to pýtajú. Keď Adelka začínala ako moderátorka, ja som bol práve poslanec. Vtedy všetci hovorili, že je za jej úspechom jej otec. Teraz už nie som sedem rokov  v parlamente, no tak hovoria zas toto. Ja, samozrejme, nepopieram, že meno mojej dcéry mi tak troška v marketingu pomáha. Nepopieram to, ale pozrite sa. Ja som predal dodnes asi 120 000 kníh, čiže odvtedy, ako píšem, predávam ročne v priemere dvadsaťtisíc kníh. To patrí na Slovensku k tomu najpredávanejšiemu. Myslíte si, že 120 000 ľudí by si kúpilo moje knižky, pretože som otcom Adely Banášovej?

Tesne pred Idiotmi v politike ste vydali knižku spolu s Bohumilom Hanzelom. O čo v nej išlo?

• To za knižku ani nepovažujem a myslím, že ani Bohuš to nepovažuje za knižku. Je to taká recesia, aby nám ostalo v pamäti naše pôsobenie v Národnej rade. Bohuš mal povolenie od predsedu parlamentu Pavla Hrušovského, že môže fotografovať. Fotil aj veci, ktoré by fotografi nafotiť nemohli. Tiež mi bolo sympatické, že ja som bol vtedy vládny poslanec a Bohuš opozičný. Boli sme priatelia, dodnes sme priatelia. Povedali sme si, že uverejníme toľko fotografií, aby každý zo  stopäťdesiatich poslancov bol na fotke aspoň raz. K viac ako stopäťdesiatim fotografiám som popridával nejaké úsmevné glosy, úvahy. Spomienky, zážitky, citáty niektorých kolegov z parlamentu. Skôr by som povedal, že je to taká recesisticko-úsmevná spomienka na tretie volebné obdobie.

Inšpirovalo vás to, aby ste napísali Idiotov v politike?

• Samozrejme, že hej. Potom som z toho do Idiotov aj niečo prebral.

Dnes už je z menšiny euroskeptikov väčšina. Niektorí popisujú europrojekt, ako eurotragédiu. Vy ste boli dva roky podpredsedom Výboru pre Európsku integráciu a tiež viceprezident parlamentného zhromaždenia rady Európy. Ako vidíte dnes lisabonskú zmluvu, príchod eura a myšlienku európskej integrácie?

• Stále veľmi pozitívne. Pre mňa je zmysel Európskej únie vyjadrený slovami Helmuta Kohla, ktorý povedal, že hlavnou úlohou Európskej únie je odbúravanie predsudkov a zdrojov konfliktov. Obidve svetové vojny vznikli v Európe. Najväčšie svetové napätia v histórii boli vždy medzi Francúzmi a Nemcami, teda medzi dvoma veľkými susediacimi národmi, ale aj medzi Nemcami a Angličanmi. Je prirodzené, že keď niekoho nepoznáte, tak si o ňom myslíte zvyčajne skôr to zlé, ako to dobré. Dnes tým, že už nie sú hranice, teraz hovorím hlavne o Shengene, sa ľudia viac stretávajú. To, že dnes majú mladí ľudia angličtinu ako samozrejmý jazyk, tak to už je odbúravanie predsudkov. A teraz to zhrniem. Som jednoznačný prívrženec myšlienky Európskej únie, ale zároveň som kategorický odporca európskych podvodníkov, ktorými sú pre mňa najmä nemecké banky, a mnohí európski politici a úradníci v Bruseli. A toto je veľká dilema, pretože na jednej strane je zjednotená Európa potrebná, na druhej strane treba riešiť to, čo sa tu dialo. Grécko, južné štáty. Banky im požičiavali, hoci vedeli, že sú vo veľmi zložitej situácii. Súhlasím s tým, kto hovorí, že Brusel má silné prvky socializmu, lebo to je distribúcia zdrojov z jedného centra, ale kvôli tomu ešte nemáme dôvod celé to rúcať.

A nerúca sa to samo?

• Už v Biblii sa hovorí, že dobré je to, čo sa zjednocuje a zlé je to, čo sa delí. Je samozrejmé, že jednotná silná Európa lezie na nervy doláru a Spojeným štátom, o tom niet pochýb, no my sme Európania a inú možnosť nemáme. Ja si neviem predstaviť tú katastrofu, po ktorej mnohí euroskeptici volajú, že poďme naspäť k parciálnej Európe, ako to bolo predtým. Do piatich rokov by tu vypukla vojna. Ja osobne budem radšej tolerovať všetkých europodvodníkov a všetky nenažraté nemecké a francúzske banky ako jednu svetovú vojnu.

Medzi kým?

• Prosím vás. Tu keby niekto chcel, tak vyvolá konflikt medzi Maďarmi a Slovákmi za pol hodinu. Stačí, keď niekde v Komárne v krčme domlátia Maďari nejakého Slováka alebo naopak. Prilejete do toho trošku oleja a už to ide. Začnú sa do toho angažovať maďarskí politici, slovenskí politici. Médiá začnú štvať. Však ja som bol v Kašmíre. Kašmír je typickým príkladom štyridsaťročného, nielen latentného, ale aj skutočného vojnového konfliktu medzi Pakistanom a Indiou, pričom Kašmírci sú neskutočne mierumilovní a dobrí ľudia. A vždy, keď sa do toho zainteresovali politici, vznikla vojna, kde už zomrelo desaťtisíce nevinných ľudí. Samozrejme, je to postavené na religióznom konflikte. Ja hovorím, že nie Moslim je nebezpečný a nie Kresťan alebo Žid, či Budhista je nebezpečný, ale fanatický vyznávač náboženstva. Fanatici sú nebezpeční a nie normálni ľudia, ktorí majú svoju vieru.

Marián Leško vás označil ako skokana slovenskej literatúry. Čo kniha, to bestseller. Odštartovali ste to Idiotmi v politike. Dnes je na svete váš šiesty. Chystáte ďalšiu knižku?

• Kód 1. To je knižka, na ktorej pracujem bez akýchkoľvek pochybností zo všetkých mojich doterajších kníh s najväčším pôžitkom. Je do veľkej miery postavená na mojich troch cestách do Indie a na mojom pátraní a štúdiu štyroch evanjelií. Je to kniha, kde umocňujem nezodpovedané otázky Kresťanstva a otázky zo života Krista, ktoré som nastolil v Kóde 9. Posúvam ich do ďaleko vyššej roviny, pretože tu už prinášam viac-menej dôkazy toho, že Ježiš naozaj v Indii a Kašmíre pôsobil. Ťažko sa bude voči tomu argumentovať, pretože zároveň vyjde aj sprievodná kniha s fotografiami a s dôkazmi. Najprv sme uvažovali, že Kód 1 bude dokumentárny román aj s fotografiami, aj so všetkým, ale to by stratilo charakter románu. To by už bola učebnica. Ja som si z Indie priniesol dokonca fotku, kde je socha Krista, ako sedí v budhistickom lotosovom kvete a medituje. Budhisti svojich svätcov umiestňovali vždy na lotosový kvet. Spomínal, som, že Kód 9 je klincom do rakvy Vatikánskeho dogmatizmu. Kód 1 bude skobou...

Matej Sotník
sotnik.blog.sme.sk