Krátky rozhovor so spisovateľmi a publicistami Jozefom Banášom a Ľubošom Juríkom pripravil redaktor Lukáš Onderčanin na pôde Prvého slovenského literárneho gymnázia.

Kedy ste začali publikovať a písať? Kedy si myslíte, že je najlepšie s tým začať?
Ľuboš Jurík: Ja som začal veľmi skoro, mal som dvadsaťdva, dvadsaťtri rokov, keď mi vyšla prvá knižka. Bola to knižka poviedok Na poľnej ulici. Bol to tak silný tlak, musel som to napísať. Ale písať do novín som začal ešte oveľa skôr. Mal som sedemnásť rokov, takže som začínal veľmi skoro.

Jozef Banáš: Prvý komentár, športový, som mal v Bratislavskom večerníku asi ako sedemnásťročný, ale ako osemnásťročný som napísal stošesťdesiat stranový román rukou a stratil som ho. Ale skutočne prvá bola televízna inscenácia, volala sa Nebráňme vtákom lietať. To bolo okolo roku 1975 až 1976. Vtedy som ňou vyhral televíznu súťaž. A bola to dosť veľká drina.

Čo si myslíte o Prvom slovenskom literárnom gymnáziu v Revúcej, na ktorom sa vyučuje aj literárna tvorba a žurnalistika? Myslíte si, že majú absolventi tejto školy možnosť uplatniť sa v modernom svete?
Ľuboš Jurík: Keď mám byť úprimný, nemám veľa informácií, ale som veľmi potešený, že takáto škola v našom školskom systéme, na strednom stupni, existuje. To je podľa mňa veľmi chvályhodné. A vôbec nepochybujem, že sa absolventi tejto školy uplatnia, najprv určite na vysokých školách a potom aj ako autori literárnych žánrov, autori novinárskych žánrov, alebo možno v politológii, alebo marketingu. Vôbec nemám obavy.

Jozef Banáš: Ja som ju navštívil s takou bázňou, lebo naozaj, toto gymnázium je pre mňa veľkým pojmom. Až vám tak trochu závidím, že tu študujete. A aj vám to veľmi žičím. A či sa uplatníte, to záleží len od vás, no záleží to na princípe. Ako povedal váš veľký kolega Johan Wolfgang Goethe: „Ak chceš, akoby si mal.“ Ak budete chcieť, tak sa uplatníte.

Obidvaja ste pôsobili ako spisovatelia a aj ako publicisti. Pán Jurík, vy ste dokonca počas revolúcie robili v Literárnom týždenníku. Ako vnímate základné rozdiely v publikovaní pred revolúciou a po nej?
Ľuboš Jurík: Samozrejme, strašne sa to zmenilo. To je neporovnateľné, ak niekto povie, že sa to nezmenilo, tak to alebo nepozná, alebo klame. Pravda je taká, že vtedy človek, keď mal vôbec chuť a odvahu niečo povedať, musel to povedať medzi riadkami. Dnes môžete povedať viac-menej čokoľvek, ale zase na druhej strane, ďaleko menej mám pocit, že zodpovednosť novinárov je dnes oveľa menšia ako bola kedysi. Nie nadarmo sa hovorí, že odvaha zlacnela, ale rozum zdražel.

Jozef Banáš: Ja s tým súhlasím, a už len dodám – vtedy sa písalo s väčšou autocenzúrou, s väčšou sebakontrolou, za viac peňazí; dnes sa píše slobodnejšie, ale za menej peňazí. Ja nehovorím o publicistike, ale aj tam tie honoráre sú menšie, ale je to neporovnateľne slobodnejší pocit. Aj keď som ja písal, tak som si vždy predstavoval, či toto prejde. Príkladom je môj film, ktorý sa volal Koniec sezóny. Bohužiaľ prišiel zásah zhora, že je to veľmi pesimistické vyjadrenie (to bolo v roku 1986), tak sme ho museli premenovať. Oľga Feldeková ho premenovala na Začiatok sezóny. Vtedy to bolo také.

Zdroj: Literárne gymnázium Rožňava