V politike idiotom
V politike bol štyri roky, dnes sa považuje za „idiota“ v tom prostredí. Nebavilo ho vraj zákulisnými podrazmi bojovať o moc. Tak o tom JOZEF BANÁŠ (59) napísal aspoň knihu a na rozpakoch exkolegov sa zabáva. Na krst, ktorý bol pred pár dňami, väčšina z nich neprišla.

Tak ste sa vymanili z tieňa slávnej dcéry Adely.
(Vzájomný smiech.) Nemám tú ambíciu. Adela ide svojou cestou, ja svojou. A som rád, že sa jej darí.

Idioti v politike je dobrý názov na knihu. Vidno, že ste boli marketingový manažér.
Uvažoval som o názve Politika pre idiotov aj Idioti v politike. Predpona idiom znamená v starej gréčtine zvláštny, odlišný. Písal som teda o ľuďoch, ktorí mali ideály, ako meniť svet, a zistili, že sa to nedá.

Takže vy sa počítate do tej skupiny idiotov, mám tomu tak rozumieť?
Počítam. Ale v kontexte tejto knihy je to pozitívum (smiech).

Na krste sa zišla aj dosť nesúrodá spoločnosť. Migaš, Flašík, Lintner, Béreš, Radičová. Podľa akého kľúča to bolo?
Pozval som aj mnohých iných. Tých, s ktorými som mal priateľský vzťah. A Fedor ma najviac povzbudzoval do napísania tej knihy, poznáme sa 25 rokov.

Aktívni politici však skôr neprišli.
Ani som to neočakával. Ten názov je nebezpečný (smiech). Pozval som Roba Kaliňáka, Mira Číža, Mikuláša Dzurindu. Ten mal vtedy prednášku.

Asi je tá kniha aj o nich.
Nie je ani tak o ľuďoch, ako o mechanizme, zákulisných ťahoch. O držaní sa pri moci.

Takže o nich. Ale aj o vás. Glosovaním tam kritizujete veci, ktoré ste sám robili. Kamarátili ste sa s novinármi, uctievali ste predsedu Dzurindu, kritizujete komunistov, hoci ste za nich mali dobrý džob.
Nebol nijako lukratívny. Ako diplomat som na Západe nebol ani päť minút. Pracoval som v Nemeckej demokratickej republike, kam mohol za socializmu cestovať každý. Poznám známych slovenských hercov, ktorí mali za socializmu desaťnásobne väčšie platy. Dnes sa tvária, ako trpeli.

Vráťme sa k tomu, že kriticky glosujete veci, ktoré sa dajú pripísať aj vám.
V prvom rade je tá kniha humoristická a satirická. Je to test
zmyslu pre humor – človeka aj národa. Kto ho nemá, je o čosi ukrátený. Možno ten, z koho si najviac robím psinu, som ja sám.

Adela teda podedila zmysel pre recesiu po vás.
Aj po mame. Cudzí človek musí komunikáciu u nás doma najskôr predýchavať. Napríklad Adelu oslovujem v strednom rode. Hovorím jej ahoj dieťa, ako si sa malo, kde si bolo. Humor je v našej rodine všadeprítomný. Je to aj obranný mechanizmus.

Kedy ste ho najviac potrebovali?
Veľakrát.

A najväčší pocit bezmocnosti? Kedy bol?
V nedávnej minulosti, keď sa vytiahla kauza, že Banáš bol agentom Štátnej bezpečnosti.

A boli ste?
Samozrejme, že nie! Na to sú aj dôkazy. A podržali ma aj tí, ktorých som mal údajne udávať. Rakúsky novinár, o ktorého šlo, prišiel na Slovensko, poskytol tu rozhovor, a ten vyšiel prekrútený.

Môžu vám to ľudia veriť, aj nemusia.
Viete, ako to je? Kto je chrapúň a špinavec za demokracie, bol ním aj za totality. A kto bol slušný vtedy, je aj teraz. Ak už nepoznáte môj život za komunizmu, vytknite mi za demokracie špinavosť, ktorú som urobil. A spýtajte sa na to kohokoľvek.

Z Úradu pamäti národa ste žiadali dokument so svojím podpisom na grafologické preskúmanie. Ako to je, vydali ho?
Áno. Kriminalisticko-expertízny ústav ministerstva vnútra pred týždňom vyhodnotil, že sa pravosť podpisu nedá potvrdiť ani vylúčiť. Je to totiž len päť písmen.

Trestné oznámenie za falšovanie úradnej listiny, ktoré ste podali, je teda zastavené?
Žiaľ. Navyše, eštebák, ktorý to stopercentne podpisoval, už nežije.

V roku 2006 vás Dzurinda nedal na kandidátku do volieb. Hovorí sa, že práve pre túto kauzu.
Ja som vtedy polovážne povedal, že mi stačí, keď budem na 150. mieste. Keď ma nedali ani tam, asi ma jednoducho nechceli. Boris Filan o mne hovorí, že som nespratník. A takého nemôžete mať v politike, tam sú samí spratníci.

Uspejú len figúrky?
Na deväťdesiatosem percent. Drvivá väčšina bola sivá masa, ktorá šla tam, kam pastier zavelil.

Tak ich pomenujte.
Sú politici záujmov a sú politici ideálov, hodnôt. Tak skúste vy dešifrovať, ktorí sú to.

Ja som tu na kladenie otázok, nie naopak.
Koľko mien pozná radový občan z politiky? Desať a ostatní sa vezú. Keď im ukážu, dajú ruku hore, keď ukážu naopak, dajú dole. A keď raz nezahlasujete so záujmami strany, už máte problém. Mnohokrát sa to rozhodnutie síce trafí do vášho svedomia, no mnohokrát nie. Ale nechcem, aby to vyznievalo, že sa sťažujem.

A sťažujete sa?
Rozhodne nie. Takto to je totiž všade na svete. Kto chce ísť do politiky, musí mať ťah na moc. Musí ju chcieť držať. A mňa moc nikdy týmto smerom nezaujímala. Mňa bavilo pozorovať ju, komentovať. Na tomto stroskotal Ľubo Lintner. Myslel si, že ju bude komentovať, keď bude sám pri nej. To sa nedá.

Stálo vám vôbec za to opúšťať biznis a vstúpiť do politiky? Predtým ste boli v bohatej firme priemyselný riaditeľ.
Toto mi stále hovorí aj moja žena. Bol som jedným z topmanažérov a na poslednej výplatnej páske z apríla 2001 som mal 98-tisíc korún. Plus auto, telefón, odmeny. Takže vstupom do parlamentu som išiel dole. Reči, že Banáš zbohatol v politike, sú hlúposti. Netriem biedu, ale rozhodne nie som bohatý. Takže som šiel do toho z idealizmu.

Naivného.
Naivného. Ale, priznám sa, lákalo ma to. Politika ma vzrušovala. A keď vznikla liberálna strana, veľmi ma to oslovilo. Na tomto komunisticko-katolíckom Slovensku prišla s myšlienkou osobnej zodpovednosti, slobody. Som veriaci človek a tvrdím, že Kristus bol prvý liberál. Nehovoril musíte ma nasledovať, ale kto chce, nech ma nasleduje.

Sklamali ste sa v tom očakávaní?
Viac-menej sa potvrdili moje zlé predtuchy, ako to v politike funguje. Ale v celosvetovej. Bol som viceprezidentom v parlamentnom zhromaždení NATO, viem porovnávať. Mechanizmy bojov sú tie isté, naozaj.

Našli ste si v politike aspoň kamarátov? Dá sa to?
Ale áno. Ľubo Lintner, Paľo Kuljaček, Imro Béreš, Eva Černá, Beáta Brestenská, Laco Polka, Vojto Tkáč. Ale vážim si aj veľa ľudí zo Smeru. Roba Kaliňáka mám človečensky rád, problém nemám ani s Ficom.

Prosím? Ani žiadnu výhradu?
Je pravda, že to berie smrteľne vážne, je v kŕči. Takto zoderie seba a zničí aj svoje okolie. A vidí nepriateľov aj za rohom.

Hovorí sa tomu paranoja, nie?
Chce všetko kontrolovať. Ak človek nemá schopnosť delegovať povinnosti aj na spolupracovníkov, zblázni sa.

Vás teraz deleguje manželka, ste jej zásobovač.
(Smiech.) Už ma povýšila. Urobil som kariéru. Z vedúceho zásobovača čajovne, ktorú prevádzkuje, som sa stal predsedom predstavenstva. Pretože som snaživý, robil som tie nákupy dobre. Je to pekná funkcia, nie?

Lepšia než dôchodca.
(Smiech.) Skôr spisovateľ na voľnej nohe. Ale áno, šiel som do predčasného dôchodku. A viete čo, prežívam úžasné obdobie. Možno najlepšie vo svojom živote.

Lebo?
Oslobodil som sa od všetkého. A snažím sa oslobodzovať aj od svojich slabostí. Pýchy, netrpezlivosti.

Pýcha? Cítili ste sa nedocenený? Nenahraditeľný?
Možno som si myslel, že som lepší než iní. Ale bojujem sám so sebou a je to veľmi náročné. Ľahko sa bojuje s inými. Hovorí sa im – to by si mal, hento by si mal. Ale povedzte to sebe? Robte, správajte sa tak. Takže som...

... slobodný.
Áno. V tom, že nemusím robiť to, čo mi niekto prikazuje. Teším sa zo života. Mám dve krásne dcéry, pred dvoma týždňami som sa od staršej dozvedel, že budem dedom. Takže som normálne happy. A píšem.

Čo?
Jednu veľmi vážnu vec. Mám k tomu priateľov poradcov v Nemecku a na Ukrajine. Pôjde o historicko- politický román s vynikajúcou story. O posledných štyridsiatich rokoch strednej Európy so skutočným príbehom.

Aký je?
V roku 1968 som ako študent navštívil priateľa Thomasa v Nemecku. Pozval som ho na návštevu Československa, ale zavreli hranice. Chvíľu sme si písali, listy však chodili pozliepané, dostali sme strach. Občas som potom doma spomenul, čo tak ten Thomas môže robiť. A asi pred dvoma rokmi som dostal od rodiny darček. Škatuľu, z ktorej vypadli listy, maily, fotografie pána, trošku plešatého. Nevedel som, kto to je.

A bol to Thomas.
Predstavte si, že moja žena s Adelou ma počúvali, nič nehovorili, ale „kuli pikle“. Zavolali druhej dcére do Mníchova, aby toho Thomasa skúsila nájsť. Keď ho však naťukala na internete, vypadli tisíce mien. Zavolala prvému – a to bol on!

To je dojemné. Naozaj.
Predstavte si to! Dcéra sa mu predstavila, že je rodina Jozefa Banáša, a on sa rozplakal... Bol z toho hotový. V apríli 2006 prišiel k nám, päť dní
sme sa len rozprávali. Boli to úžasné emócie.

A povedali ste si, že je to na román.
Tak. Všetko, čím za tých štyridsať rokov prešla Európa. A ešte som do toho zakomponoval jednu svoju ukrajinskú známu. Bude tam aj láska, erotika. Cestujem kvôli tomu často do Mníchova, bol som už aj v Mukačeve.

Čo ste tam robili?
Román sa začína inváziou ruských vojsk, tak som potreboval vojaka. Aby to malo gule, dušu. Zohnali mi sovietskeho radistu, ktorý šiel do Československa v prvej línii. Hodiny sme sa spolu bavili o tom, ako to ruskí vojaci vnímali, čo im hovorili.

Viete čo, nikdy nepíšte erotický román. Žena by nemala radosť, keby ste si to chceli na vlastnej koži vyskúšať.
(Smiech.) Ten vek už je za nami. Teraz sa venujeme duševným radostiam.

Televíziu nepozeráte?
Včera som si chcel niečo pozrieť na ZDF. Hovorím žene – vieš, že satelit „blbne“ a idú len slovenské stanice? Reagovala, že tak je to už dva mesiace. Takže televíziu vôbec nepozerám. A zisťujem, že o nič neprichádzam.

SuperStar však pozerať mienite, nie?
(Smiech.) Ale, samozrejme, pozeral som aj Let´s Dance, keď tam bol Tomáš.

Ako sa s Adelou majú?
Dobre, stále sa ľúbia. Už sú spolu dva a pol roka, tuším.

Môže im to vyjsť? Predsa len je to Tomášova prvá láska.
To som vám mal povedať hneď na začiatku! Som živý príklad toho, že áno.

Prosím?
Moja žena bola moja prvá a jediná láska, teraz sme oslávili 35. výročie sobáša! Zoznámili sme sa, keď mala šestnásť a pol, ja devätnásť. A musím povedať, že čím dlhšie sme spolu, tým je vzťah kvalitnejší.

Je príjemné, že Adelu tá šialená popularita nezmenila. Je taká, ako si ju pamätám spred prvej série SuperStar.
Pre ňu je tá sláva naozaj taká poľná tráva. Nepochybne je to výchova manželky. Vštepovala deťom základné hodnoty. Lebo čo im môžete iné dať? Vzdelanie a morálku. Nech sa tí, čo majú problémy v rodinách, čo majú doma lumpov, poobzerajú, ako sa im venovali.

Kedysi ste nosili kufrík s nápisom Nekradnite, vláda nemá rada konkurenciu. Máte ho ešte?
(Smiech.) Mám. A citát je v knihe. Nevzťahuje sa to pritom iba na vládu. Viete, čo ma najviac v politike sklamalo? Poslaneckú kanceláriu som si zriadil u bezdomovcov, v dome, ktorý vedie Anton Srholec. Bol to pre nich mesačný príjem 27-tisíc korún. Zo štátnych peňazí. A hoci som pri odchode oslovil mnoho hrdých kresťanských poslancov, ani jeden to po mne neprebral.

Pretože mohli tých 27-tisíc vraziť nájmom do straníckych štruktúr alebo pre kamarátov.
Presne tak.

Rozprávala sa D. Matejíčková