Autorka: Josette Baer

JOSETTE BAER: Každá kniha, ktorú ste od roku 2008 zverejnili, sa stala jednou z najpredávanejších kníh na Slovensku. Vďaka románu o Alexandrovi Dubčekovi ste sa stali najpredávanejším slovenským autorom v Českej republike. V čom tkvie tajomstvo Vášho úspechu?

JOZEF BANÁŠ: Napriek skutočnosti, že som bol členom komunistickej strany – ako k tomu došlo, je popísané v knihe Zóna nadšenia – mi ľudia dôverujú. Predstava, že každý komunista je zlý a každý demokrat dobrý, v realite nefunguje. Willy Brandt mi raz povedal: „Minulosť každého poznáte podľa toho, ako sa správa dnes.“ Presne tak to je. Tí, čo okrádali za socializmu, boli naďalej zlodejmi aj za demokracie, a tí, čo boli za socializmu slušní, sú nimi dodnes. Vždy som hľadal pravdu a naďalej hľadám aj vo svojich knihách a hrách a nezáleží na tom, koho kritizujem, či komunistického, alebo demokratického podvodníka.

Čo Vás motivuje písať?

Od roku 2007 som napísal päť kníh, pričom všetky sa stali bestsellermi, t.j. z každého titulu sa predalo okolo 30.000 kópií. Vo Veľkej Británii by to predstavovalo náklad pól milióna výtlačkov. Knihy boli preložené, prípadne sa prekladajú do češtiny, poľštiny, nemčiny, ukrajinčiny a hindčiny. Píšem, lebo ľudia moje knihy čítajú. Cestujem po celom Slovensku a aj do zahraničia, kde čítam ukážky z mojich kníh, a ľudia potvrdzujú, že udalosti, ktoré popisujem, znejú autenticky a dôveryhodne. Spisovateľ by mal byť hľadačom pravdy, lebo iba, keď poznáme pravdu, sa stávame skutočne slobodnými. Slovenská mentalita bola poznamenaná silným pokryteckým katolicizmom a komunizmom – ideológiami, ktoré vedú ľudí k nezodpovednosti, k schovávaniu sa v kolektíve. Knihami, ktoré píšem, chcem ľuďom vštepiť pocit sebadôvery. Román Kód 9, v ktorom kritizujem vyššie vrstvy katolíckej cirkvi, spustil na Slovensku vlnu diskusií, z čoho mám veľkú radosť.

Ako by ste pomenovali sám seba: umelec, spisovateľ, politická osobnosť, alebo slovenský patriot?

Predovšetkým som kozmopolita a Európan, potom slovenský patriot a taktiež Bratislavčan. Bratislava je jedným z mála miest na svete, ktoré sa nachádza nielen na hraniciach troch krajín, ale aj troch kultúr: nemeckej (rakúskej), maďarskej a slovenskej, ktoré mestu dodávajú kozmopolitnú atmosféru. Rozumiem po nemecky a po maďarsky, čo je typické pre Bratislavčanov mojej generácie. Moje politické aktivity boli len epizódou a veľa som sa vďaka nim naučil, avšak stačilo. Môžem sa vnímať aj ako spisovateľ, keďže mám veľa čitateľov. Verím, že knihy, ktoré zaujali nemeckých, poľských a českých čitateľov, si nájdu cestu aj k čitateľom v anglicky hovoriacich krajinách. Viem, že preraziť na americký alebo britský trh je nesmierne náročné pre slovenského autora, dúfam však, že si jedného dňa moju brownovku, ako kritici nazývajú Kód 9, prečítajú aj Dan Brown alebo Ken Follet vo svojej rodnej reči – dvaja autori, ktorých považujem za moje literárne vzory.

Prečo ste v roku 1976 vstúpili do komunistickej strany?

Keď som vstupoval do Komunistickej strany, mal som 28 rokov, čo samé o sebe naznačuje, že som do strany nevstupoval z presvedčenia. Pracoval som vo firme v malom meste a do strany som vstúpil len preto, že mi sľúbili byt. Manželka bola v 4. mesiaci tehotenstva, keď nás oboch oslovili a ponúkli nám členstvo v strane. Žene sa z toho podarilo vyhovoriť a ja som vstúpil. Neviem si predstaviť, že by niekto, kto čaká bábätko a nemá kde bývať (žili sme v  ubytovni pre robotníkov v malej izbe bez sociálneho zariadenia), v tejto situácii odmietol vstúpiť do strany. Manželka pracovala v rovnakej štátnej firme ako ja a boli sme na nej závislí. Ako člen KSČ som sa však tiež správal, ako som uznal za správne, čo viedlo k častým sporom s vedúcimi ľuďmi v strane vo firme a v konečnom dôsledku k mojej výpovedi.

V rokoch 1983 až 1988 ste pracovali ako tlačový atašé na Veľvyslanectve ČSSR vo Východnom Berlíne. Ako vyzeral život diplomata vyslaného do Východného Berlína?

Klamal by som, keby som tvrdil, že som na československom veľvyslanectve vo Východnom Berlíne trpel. Žili sme podobne ako východní Nemci a našiel som tam veľa priateľov; priateľstvá, ktoré pretrvávajú dodnes. Na rozdiel od nich som však mohol raz do mesiaca cestovať do Západného Berlína na menší nákup, navštíviť výstavu alebo kúpiť knihy, ktoré boli u nás zakázané. Najviac som kupoval knihy, keďže nás na hraniciach nikto nekontroloval. Popri plate diplomata vo východonemeckých markách som dostával 80 západonemeckých mariek, s ktorými som chcel „vykúpiť“ polovicu Západného Berlína. Najdeprimujúcejšia spomienka môjho života siaha práve do tohto päťročného pobytu v rozdelenom Berlíne. Z okna kancelárie som každý deň hľadel na Berlínsky múr. Raz som dal opatrnosť bokom a navštívil som Múzeum berlínskeho múra na prechode Checkpoint Charlie. Hrozné obrázky ľudí, ktorí boli zastrelení pri pokuse utiecť na západ mnou otriasli. Na veľvyslanectve som otvorene podporoval smer Michaila Gorbačova proti straníckym aparátnikom, z čoho som mal značné problémy. Veľvyslanec ma navrhol na odvolanie späť do Prahy, našťastie sa ma zastala spriaznená duša na Ústrednom výbore KSČ v Prahe. Vo svojej knihe Zóna nadšenia som popísal život československého diplomata vo Východnom Berlíne.

Pri pohľade na minulosť Slovenska niektorí stále obdivujú Jozefa Tisa (slovenského rímskokatolíckeho kňaza, politika Slovenskej národnej strany a kolaboranta s nacistami – pozn. editora) a považujú ho za martýra. Prečo?

Nemyslím si, že by väčšina Slovákov považovala Jozefa Tisa za martýra. Naďalej ostáva skutočnosťou, že Slovenský štát pod vedením katolíckeho kňaza bol totálne oddaný Hitlerovi. Skutočnosť, že zhruba 60.000 židov bolo odvezených do koncentračných táborov a že sme Hitlerovi zaplatili 500 ríšskych mariek za likvidáciu každej osoby, ostáva tienistým obdobím v dejinách Slovenska a katolíckej cirkvi. Slovenské národné povstanie v roku 1944 však bolo určujúce pre povojnové dejiny Slovenska.

V konečnom dôsledku sa Slovensko ocitlo na strane víťaznej Aliancie...

Áno, Slovenské národné povstanie v auguste 1944 malo zásadný význam pre povojnové smerovanie Slovenska. Aj keď bolo zle naplánované a napokon potlačené, bolo po juhoslovanskom odpore druhým najväčším povstaním proti Hitlerovi v strednej Európe. Pre väčšinu občanov je povstanie odvážnym prejavom odporu voči fašistickej okupácii. Slovensko je malá krajina s piatimi miliónmi obyvateľov. V priebehu dejín na našom území bojovali Tatári, Otomani, Nemci a Rusi. Takmer tisíc rokov (zhruba 997 – 1918) sme boli súčasťou mnohonárodnej Rakúsko - Uhorskej monarchie. Začiatkom 19. storočia začali Maďari s maďarizáciou nemaďarských obyvateľov, čo viedlo napríklad k zatvoreniu posledného slovenského gymnázia v roku 1874. Až od roku 1918, kedy bola založená Československá republika, sme si ako národ mohli trochu vydýchnuť. Nikdy sme nemali vlastný štát a mrzí nás, že naša prvá príležitosť prišla počas druhej svetovej vojny, kedy Hitler kontroloval väčšinu Európy. Po prvej Slovenskej republike (1939 – 1945), kde vládli predstavitelia katolíckej cirkvi, pričom Ústava povoľovala iba jednu klerikálno-fašistickú stranu, sme mali demokraciu ani nie tri roky do roku 1948, kedy prevzali moc komunisti. V období komunizmu bola ústavne povolená iba jedna strana, takže si katolícke a komunistické elity na Slovensku nemajú navzájom čo vyčítať.

Čo sa podľa Vás zmenilo v životoch Slovákov od Nežnej revolúcie v roku 1989?

Väčšina Slovákov Nežnú revolúciu uvítala s neskrývanou radosťou. Nadšenie však čoskoro vyprchalo v dôsledku postupného úpadku úrovne zamestnanosti na Slovensku. Medzi robotníkmi narastalo sklamanie. Na druhej strane malá skupinka ľudí extrémne zbohatla. Bolo by to bývalo v poriadku, keby mnohí z nich nezískali majetky nepoctivým spôsobom; títo ľudia zároveň pokazili reputáciu aj poctivých podnikateľov, ktorí svoj blahobyt získali tvrdou prácou. Za socializmu sme nemali slobodu, ale mali sme sociálne istoty. Mnohí boli z takzvanej „demokracie“, ktorá u nás zavládla po novembri 1989, sklamaní. Tento systém mal ďaleko od demokracie. Bola to brutálna „partokracia“, počas ktorej politické strany a ich sponzori pod zámienkou privatizácie nezodpovedne drancovali Slovensko a získavali moc. Slovensko bolo chudobnou poľnohospodárskou krajinou, keď komunisti prevzali moc, a počas ich 40-ročnej vlády poskytli ľuďom prácu, dokonca aj v najvzdialenejších končinách krajiny a ľudia si mohli postavať domy. Po revolúcii však veľa tovární zbankrotovalo, pričom mobilita pracovných síl na dedine bola minimálna. Títo ľudia dnes s nostalgiou spomínajú na staré časy.

Spomínam si na leto v roku 1992, keď český premiér Václav Klaus a slovenský premiér Vladimír Mečiar rozhodli o rozdelení Československa. Napriek tomu, že sa jednalo o porušenie federálnej ústavy, stalo sa Slovensko suverénnym štátom. Aký vplyv mal tento „nežný rozvod“ na slovenských občanov? Čo si dnes o sebe navzájom myslia Česi a Slováci?

Mečiar a Klaus sľúbili referendum o rozdelení krajiny, to sa však nikdy neuskutočnilo. Moja rodina je v pravom slova zmysle česko-slovenská: staršia dcéra žije v Prahe, švagor na Morave – z toho dôvodu bolo pre nás rozdelenie bolestnou udalosťou. Pesimistom, ktorí tvrdili, že Slovensko nebude schopné samosprávy, čas nedal za pravdu a dnes sme suverénna republika, ktorá napriek všetkým nepriaznivým a prognózam dokázala okrem iného vybudovať vlastnú politickú a byrokratickú elitu, ktorá sa vyvinula bez predchádzajúcich skúseností z vedenia krajiny. Pred rozdelením boli všetky zásadné rozhodnutia týkajúce sa Slovenska prijímané v Prahe. Vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi sú dnes príkladné. Sú to dva nezávislé štáty, ktoré sú si vzájomne blízke a zároveň plne európske. Iba hlupák by nedokázal oceniť pozitívny prínos českej kultúry a českého myslenia z čias spoločného štátu.

10. marca 2012 bol Robert Fico (Smer) zvolený za nového premiéra, a vystriedal tak Ivetu Radičovú (SDKÚ-DS). Radičovej stredopravicová koalícia bola pri moci len od roku 2010. Kde urobila chybu?

Poznám bývalú premiérku, Ivetu Radičovú, veľmi dobre ešte z čias, keď sme s jej manželom spolupracovali v divadle. Je mimoriadna, vzdelaná a skúsená dáma, ktorej život je riadený princípmi. V politike je však ťažké nechať sa viesť princípmi. Ronald Reagan raz povedal: „Politika je druhé najstaršie remeslo na svete, ako veľmi sa na to prvé podobá.“ Radičová bola osamelým generálom bez armády, pretože ani len jej vlastná strana SDKÚ-DS pod vedením Michala Dzurindu ju v skutočnosti nepodporovala. Jej koalícia taktiež pozostávala zo strán, ktoré sa po ideologickej stránke vzájomne vylučovali. Kresťanskodemokratické hnutie malo vždy bližšie ku kompromisom s komunistami než s liberálmi (SaS – Sloboda a Solidarita). Vládna koalícia, ktorej som bol v rokoch 2002 až 2006 poslancom, sa rozpadla kvôli ideologickým rozporom medzi katolíckymi fundamentalistami v KDH a liberálmi Aliancie nového občana (ANO). Robert Fico zjednotil slovenskú ľavicu dlhodobo atraktívnou politikou a vytvoril tak ľavicový kolos, ktorý ešte viac rozdelil nejednotnú pravicu. Mám dojem, že slovenská ľavica nebude vládnuť len toto volebné obdobie ale aj mnohé ďalšie.

Ako podľa Vás vyzerá politická budúcnosť Slovenska v dnešných časoch globálnej finančnej krízy?

Sme malá krajina a nemáme veľa priestoru pre manévrovanie. Kľúčové vzťahy s dvoma krajinami, Ruskom a Nemeckom, mali a naďalej majú rozhodujúci význam pre Slovensko. A aj keď sme členmi NATO a Európskej únie, táto skutočnosť stále platí. Osobne som veľkým nadšencom EU, súčasne ale aj vášnivým oponentom európskych podvodníkov. Myslím si, že Európsky nástroj finančnej stability je zlá inštitúcia, pretože dáva politickú legitimitu politikom, ktorí zle riadili a hospodárili, a bankám, ktoré im požičiavali. Finančnú krízu spôsobili predovšetkým nekompetentní, skorumpovaní politici a chamtivé banky. Samozrejme sa na úrovni nášho štátu nedokážeme sami ochrániť, ale vždy sme si vedeli poradiť. Tak ako mnohí Slováci aj mám záhradu, kde si pestujem ovocie a zeleninu. Jednoducho nejem tie gumové rajčiny alebo umelo vypestované kivi dovezené zo zahraničia.

Vráťme sa späť k Vám. Máte už vybranú konkrétnu tému, o ktorej chcete písať vo Vašej ďalšej knihe?

Som kresťan, no nestal som sa ním, lebo ma ako bábätko poliali trochou vody, ale preto že rozmýšľam a hľadám. Ako dobrý kresťan som aj dobrý budhista a moslim. Napokon všetky náboženstvá vychádzajú z podobných morálnych princípov, avšak mocní týchto náboženstiev spolu s mocnými v politike, zneužívajú nádherné myšlienky Budhu, Mohameda a Krista. Píšem pokračovanie úspešného Kódu 9, ktorý sa bude volať Kód 1. Dej sa odohráva v Kašmíre, Izraeli, vo Vatikáne a na Slovensku. Hlavný hrdina hľadá stopy Židov, Kresťanov a Ježiša v Indii v snahe o zjednotenie všetkých týchto náboženstiev. Nie je to nová téma, ale vzhľadom k dominancii pokryteckého katolicizmu na Slovensku na niektorých zapôsobí ako provokácia. Dan Brown nemá v liberálnych Spojených štátoch amerických problémy, avšak autor, ktorý sa touto témou zaoberá na Slovensku, problém má. Očakávam hlasný protest a nesúhlas zo strany „vlastníkov pravdy“, ktorí budú na mňa útočiť pod rúškom anonymity. Som však na to zvyknutý.

 

Jozef Banáš sa narodil 27. septembra 1948 v Bratislave. Pracoval ako novinár a diplomat v komunistickom Československu a aj na postkomunistickom Slovensku. V roku 2002 bol zvolený za vedúceho slovenskej Delegácie v Parlamentnom zhromaždení NATO. Od roku 2006 sa plne venuje písaniu. Je členom Slovenského zväzu spisovateľov a viceprezidentom slovenského PEN klubu.

 

Josette Baer, narodená v roku 1966, je senior lektorkou na Univerzite v Zürichu, Švajčiarsko a vydala mnohé publikácie o českých a slovenských intelektuálnych dejinách.