Hoci svoje pôsobenie v politických vodách pred časom zavesil na klinec, v mysliach ľudí politikom ešte stále je. Druhou nálepkou, ktorej sa nikdy nezbaví, je tá s označením otec Adely Banášovej. Za úzko vymedzenými charakteristikami sa však skrýva šarmantný človek s nadhľadom, ktorý na svoju rodinu nedá dopustiť. Naučil sa žiť pod paľbou neprajníkov a učí tomu i Adelu. K ľuďom neprestáva byť milý ani v ošemetných situáciách a je svetlou výnimkou narúšajúcou tvrdenie, že gentlemani už vymreli. V týchto dňoch mu robí najväčšiu radosť úspech jeho knihy "Zóna nadšenia". Práve o nej a o titule "Idioti v politike" si pred pár dňami s Košičanmi podebatoval vo Verejnej knižnici Jána Bocatia.

Knihu Idioti v politike vám krstila Oľga Feldeková s Rasťom Piškom, aktuálnu Zónu nadšenia Ľubomír Feldek s Adelou. Prečo v oboch prípadoch práve Feldekovci?
- Oni sú taká moja šťastná hviezda. Pokiaľ som ale Oľgu oslovil na krst Idiotov ja, tak Ľubenko sa viac-menej ponúkol sám. (Smiech.) Veľmi ma to ale samozrejme potešilo, lebo som práve uvažoval, koho pozvať. Priznám sa, že som premýšľal nad kdekým a potom mi prišlo na um, že dočerta, veď aj tá moja Adela si krstí knižky kdejakým svojim priateľkám a mne nič. Našťastie mala vtedy voľný termín. Medzi prvými si však čítala knihu Oľga, povedala doslova, že je to pecka a inšpirovala Ľuba k tomu, aby po nej siahol.

V novom titule ste ako prvý Slovák poňali inváziu sovietskych vojsk z pohľadu ruského vojaka. Bol to zámer?
- Áno, bol. Lebo pohľad mojich rovesníkov na vtedajšiu sovietsku inváziu je jasný, ale ešte nikto sa na to nepozrel očami sovietskeho vojaka.

Knižka je úspešná, predáva sa výborne, robí vám teda určite radosť...
- Vyzerá to dokonca, že z nej bude filmový scenár, čo by bola bomba. Oslovila ma jedna veľmi vážna nemecká produkčná firma, či by som do toho nešiel a pre mňa je to veľká výzva. Tiež sa robia preklady do ukrajinčiny, češtiny a nemčiny a som hrdý, že ju vybrali ako jediný slovenský román na knižný veľtrh do Viedne.

Jedným z hlavných hrdinov knihy je Thomas Angermann, ktorý skutočne existuje. Vy ste naňho stratili kontakt a po 37 rokoch ste ho vďaka staršej dcére opäť mohli objať. Aké ste pri tom mali pocity?
- Bolo to neskutočné. Naše stretnutie na bratislavskej stanici, to bolo... Manželka a Adela chceli ísť so mnou, ja som im to ale zakázal. Nevedel som, či to zvládnem. Bola to úžasná sila, obrovské emócie. Držal som v ruke jeho fotku a chveli sa mi ruky. Pamätal som si ho ako 19-ročného chalana. 37 rokov, to je predsa skoro celý jeden život.

Rozprávali ste o tom doma nejako častejšie, keď to až vašich blízkych motivovalo k tomu urobiť vám takéto prekvapenie?
- Vždy pri hraní na gitare mi to napadlo. S Thomasom sme v dávnych časoch hrali jeden veľký hit od Drafi Deutschera, a ten mi ho vždy pripomenul. Manželka s Adelou mi nepovedali nič a staršiu dcéru, ktorá práve pracovala v Európskom patentovom úrade v Mníchove, poprosili, nech niečo skúsi vymyslieť. Vyťukala si na internete jeho meno, ktoré je ale v Nemecku veľmi frekventované a skúsila naslepo zavolať. Muselo to byť božie volanie, lebo hneď prvý bol môj Thomas. Predtým som ho márne hľadal aj cez poslancov Nemeckého Bundestagu a nepodarilo sa.

Pripravujete si vy doma často takéto prekvapenia? Dávate si aj vy takto záležať, keď zháňate darčeky pre najbližších?
- U nás zaviedla manželka tradíciu, že od útleho detstva oboch našich dcér nemôžu byť Vianoce bez darčeka, ktorý si sami vymyslíme a vyrobíme. Adela vždy niečo pekné maľovala, staršia dcéra napísala poviedku, ja básničku, a manželka, ktorá je keramikárka, vždy niečo pekné vymodelovala. No a dodnes to dodržiavame. Vidíte, blížia sa sviatky, musím rýchlo začať písať básničku. Niečo také detské, recesistické.

Vraví sa, že dnešné deti čítajú veľmi málo. Viedli ste svoje dcéry k láske k písanému slovu? Čítali ste im na dobrú noc rozprávky?
- Obe naše dcéry boli naozaj od malička mimoriadne napojené na literatúru a manželka samozrejme obom čítala rozprávky.

Vy nie?
- Vlastne nie. Viete, to boli také časy, keď som sa ako hlava rodiny snažil moje ženy hlavne finančne a materiálne zabezpečovať. Priznávam, že výchova detí bola viac na manželke.

Vnúčatká budete po tejto stránke rozmaznávať viac?
- To bude veľká sranda a jasné, že budem. Máme teraz prvé vnúča Natáliu, ktorá ale žije v Prahe. Staršia dcéra sa tam totiž vydala. Aj čítať jej budem, podporuje to totiž v dieťati obrazotvornosť, predstavivosť a kreativitu. Adela, tá vám dodnes vie rozprávať naspamäť Osmijankove rozprávky. Pamätá si celú Maľovanú abecedu. Bľačia ovce zarána, bača pečie barana, babke tečú slinky, na kus baraninky... Dokonca aj ja si to pamätám, ako to žena čítala. Obe dcéry sú veľmi silne fixované na knižky. Máme veľmi veľa kníh a Adela takisto. Stále veľmi veľa číta, aj v nemčine a angličtine, nerobí jej to žiadny problém.

Dávate svojim ženám čítať rukopisy?
- Prvý, kto to vždy schytá, je moja manželka. Najviac to schytávala, keď som písal televízne, alebo divadelné scenáre. Pre autora je najzničujúcejšie, keď na texte robí týždne po nociach, šperkuje to, až si povie, že to už ani lepšie nemôže byť. Potom príde manželka a zahlási: počúvaj, ja som si prečítala päť strán, a to sa nedá, to sa fakt nedá. V tej chvíli ste pripravený vraždiť.

Máte teda potom doma tichú domácnosť?
- To veru máme. Najhoršie je, že má vždy pravdu. Ale ten prvý emotívny nával je strašný. Som však manželke nesmierne vďačný za to, že je vôbec ochotná si to prečítať. Už som sa však poučil a úplne prvé verzie jej už neukazujem, lebo to je potrebné nechať trocha odležať. Aj preto píšem vždy dve veci naraz, aby som rýchlejšie nabral odstup. Teraz napríklad dokončujem divadelnú komédiu.

Ako sa vám darilo žiť pod jednou strechou s tromi ženami? Boli bitky o kúpelňu?
- Vždy sme boli veľmi súdržní. Jednoducho inak sa nedalo. Za starého režimu som bol ako diplomat v bývalej NDR a keď ste vonku, cudzie prostredie vás zbližuje. Nás však ešte naviac odjakživa zbližoval veľmi silný zmysel pre humor. Ten máme všetci štyria. Moja žena je neskutočná srandistka. Inak ona je moja prvá a jediná láska. Zoznámil som sa s ňou na Spišskom hrade v roku 1969, keď mala 16 a pol roka. Nejaké dva roky nato sme sa zobrali a odvtedy spolu žijeme. Naše manželstvo samozrejme zažilo aj rôzne vlnobitia, ale väčšinou to práve humor nejako urovnal.

Teraz, keď ste povedali, že vaša manželka je vaša prvá a jediná láska a v Zóne nadšenia sú postavy inšpirované skutočnými ľuďmi, nejaká tá láska k inej žene sa tam predsa len spomína. Tak ako to je?
- To je románová láska. Jáj no tak... Ostaňme pri tom, že románová. (Smiech.) Lebo moja životná láska je moja manželka, a to je fakt. Prvé lásky sú najsilnejšie.

Ako to u vás doma vyzerá, keď ste mediálne známy nielen vy, ale aj Adela? Zmení takéto niečo trošku fungovanie v rodine? Vymedzila vám napríklad Adela presné hranice, o čom v súvislosti s ňou môžete a o čom nemôžete rozprávať?
- To určite nie. My si už zase natoľko dôverujeme. Ale to, že sa Adelka stala známou prinieslo, že úplne stratila súkromie. To nás ešte viac stmelilo. Tým, že som skúsenejší a už sa aj mne viackrát stalo, že po mne médiá išli, alebo napísali nepravdy, jej viem poradiť. Mladý človek však tieto veci prežíva oveľa emotívnejšie. Najmä keď začínala v šoubiznise, niektoré situácie veľmi ťažko zvládala. Teraz už je nad tým, hoci jej samozrejme nie je všetko jedno. Najmä, keď o nej klamú. Hlavne ten úplne spodný bulvár. Vtedy ju to zraní. Koľkokrát sedí doma a plače ako malé decko, lebo cíti obrovskú bezmocnosť.

Ako ste sa vysporiadali s obdobím, keď dcéry začali dospievať? Každý otec sa s tým ťažko vyrovnáva...
- Mám pocit, že mamy to berú ťažšie. Trošičku ťažšia situácia pre nás nastala, keď sa staršia dcéra Mária, ktorá má o šesť rokov viac ako Adela, vydala do Prahy. Základná vec však je, keď rodič vidí, že je dieťa šťastné. Má výborného manžela Paľa, máme ho radi a darí sa im. Priznávam však, že keď odišla, nastalo naraz také prázdno. Druhý taký moment bol, keď odišla Adela. Našťastie nebýva ďaleko od nás. Na chvíľu náš domov aj preplnila, keď s Tomášom žili v našom záhradnom domčeku. Inak musím povedať, že Adela má dodnes s Tomášom dobrý vzťah a nie je pravda, čo píšu novinári.

Bez dcér ostalo doma pusto?
- Tým, že sme s manželkou obaja kreatívni ľudia, máme stále čo robiť. Naviac sme trojgeneračná rodina, čo je tiež nezvyčajné. U nás totiž žijú svokrovci. Svokor bude mať 90, svokra má 89 a obaja sú veľmi živí a čulí. Adelka, keďže býva neďaleko, im často vypráva všelijaké pikošky zo šoubiznisu. Babku s dedkom to poteší a chytajú pri tom druhý dych. Čiže máme vlastne napriek všetkému stále plný dom.

Andrea Nitkulincová, Korzár, 2008