Ostatné číslo Literárneho týždenníka z 9. apríla prináša okrem iného aj rozhovor literárneho vedca a kritika Alexandra Halvoníka so spisovateľom Jozefom Banášom. Podľa vlastných slov autora Kód 9, Kód 1, či Idioti v politike, ide „o jeden z mojich najzávažnejších rozhovorov, aké som v ostatnom čase poskytol.“ 
Prečítajte si ho v plnom znení – rozhodne je inšpiratívny, skrýva toho veľa medzi riadkami, vzbudzuje otázky a mierne aj provokuje, ako to už Jozef Banáš dokáže.

ALEXANDER HALVONÍK: Popularita ťa vyzliekla aj s celou rodinou takmer donaha. Si spisovateľ, ale v tomto sa tak trocha podobáš na prezidentského kandidáta R. Fica. Dá sa vôbec povedať o tebe niečo také, čo ešte nikdy nikto nepočul?
JOZEF BANÁŠ: Konečne ktosi odhalil, že sa podobám na Róberta Fica, len to neprezraď mojej žene! Čo o mne ešte nikto nepočul? Nuž napríklad to, že sa môžem ako jeden z mála v tejto krajine pochváliť, že som bol šéfom Róbertovi Ficovi. Neviem, či to o sebe môže tvrdiť dokonca jeho manželka... Bol členom stálej delegácie NR SR pri Parlamentnom zhromaždení Rady Európy, ktorú som mal česť viesť. Pokiaľ však ide o popularitu, skôr sa mi zdá, že som na tom podobne ako napríklad môj vzácny český priateľ Dan Landa, ktorý má úžasnú skupinu oddaných fanúšikov, a naopak – hoci menšiu, ale dostatočne agresívnu skupinu odporcov. No pre spisovateľa je to, nazdávam sa, ideálny stav. Teším sa rovnako, keď ma chvália i keď ma kritizujú, smutný som, keď o mojich knihách nehovoria. Chvalabohu, takáto situácia býva málokedy.

A. HALVONÍK: Tvoja literárna dráha kulminovala až v tomto tisícročí, hoci si usilovne písal aj v minulom tisícročí. Dala tvojmu koníčkovi pegasovské krídla sloboda, ktorá prišla so zmenou režimu? Predtým si nebol slobodný? Povedal si niekde, že „spisovateľ je poslednou oporou slobody“. Nazdávaš sa, že tvoja popularita súvisí so slobodomyseľnosťou tvojho písania? Je spisovateľská sloboda podmienená „bezohľadnosťou moci“?
J. BANÁŠ: Prečo si taký pesimista? Verím, že moja literárna dráha kulminovať ešte len bude. Mám pred sebou veľké projekty a som presvedčený, že pri tej miere disciplíny, ktorou našťastie disponujem, to najlepšie ešte len napíšem. Nie som ten, čo bude paušálne odsudzovať minulý režim len preto, že sa to akosi patrí. Na druhej strane nie som ani obhajca starého režimu, ale som obhajca pravdy. Podľa mojich čitateľov sa mi to práve v románe Zóna nadšenia podarilo. Boli to časy dobré i zlé, mrzké i pekné, bez lásky i s láskou. S prejavmi neslobody som bol konfrontovaný aj ja – moju prvú televíznu inscenáciu Nebráňme vtákom lietať, ktorú režíroval Jozef Pálka a dramaturgoval skvelý chlapík Peter Ševčovič, ktorému som azda najviac vďačný za môj vstup na spisovateľský parket, vtedajší riaditeľ Československej televízie na Slovensku zakázal. Napriek tomu, že získala v súťaži prvé miesto. Podobne sme museli z ideologických dôvodov zmeniť názov filmu z Koniec sezóny na Začiatok sezóny. Film sa vyrábal r. 1986 a dajakému dobrákovi na ÚV KSS sa zdal byť názov príliš pesimistický, vraj som ním naznačoval, že to už ide dolu vodou. Tak mi zišlo na um, že ja som bol vlastne zakázaný autor. Možno, keby som to teraz viac vyťahoval na svetlo božie, mohol som posilniť rady disidentov, s ktorými je to pomaly podobné ako kedysi s povstalcami. Čím sme boli ďalej od SNP tým viac sme mali partizánov a s disidentmi sú dnes dokonca starorežimní zaslúžilí a národní umelci. Dokonca som jeden z mála, čo sa priznávajú k tomu, že do pádu režimu som bol istý čas aj v KSČ. Napríklad som patril medzi prvých, ktorí podpísali v novembri 1989 Výzvu radových komunistov za zrušenie článku 4 Ústavy – o vedúcej úlohe KSČ, čo bola v čase vlády KSČ dosť veľká trúfalosť. Pamätám si, že zoznam tých, čo sme to podpísali, vylepil ktosi v podchode na Suchom mýte s nadpisom: Zradcovia. Viacerí sa už k tejto frajerine radšej nehlásia, aby nemuseli priznať, že boli v komunistickej strane. Keďže som bol v novom režime na vysokom diplomatickom poste i poslancom Národnej rady, mám s obmedzovaním slobody skúsenosti zo starého i nového režimu. Politik, diplomat, novinár a kňaz patria medzi najneslobodnejšie povolania. Vyskúšal som si z nich tri. Nikdy som nebol hrdina (kto ním už bol?), ale riadil som sa heslom: „Netreba dávať gate dolu kým je guľka ešte ďaleko.“ Základným predpokladom úspechu v politike je nemať názor... A tak sa teraz teším slobode spisovateľskej. Píšem skutočne slobodne, tak, ako veci vidím a moji čitatelia mi veria. Pokiaľ čitateľ cíti, že nie si úprimný, že špekuluješ, je to tvoj spisovateľský koniec.

A. HALVONÍK: Bol si úspešný diplomat, politik, topmanažér, aby si sa napokon stal profesionálnym spisovateľom. Je to splnenie tvojho sna?
J. BANÁŠ: Moja diplomatická kariéra je mediálna bublina. Ako diplomat som bol za socializmu neúspešný, dostal som sa iba do NDR, jednej z piatich krajín, kam sme smeli voľne cestovať. Úspešní boli tí, ktorí boli na Západe, a kam mňa nepustili. Dôvody som podrobne opísal v románe Zóna nadšenia. Navyše, aj v NDR som bol iba atašé, čo je najnižšia diplomatická hodnosť. Až po revolúcii som sa stal československým vyslancom v Rakúsku, takže za socializmu sa žiadna diplomatická kariéra nekonala, ale trubirohom, ktorí ani netušia, čo znamená skratka NDR, to i tak nevysvetlíš a tak si hudú ako Banáš za socializmu cestoval po svete a zarábal. Na západ som sa za starého režimu ako turista nedostal vôbec. Tým, pravdaže, nechcem povedať, že pobyt v Nemeckej demokratickej republike nemal pre mňa svoj význam. Literatúra? Presne tak, splnený sen.

A. HALVONÍK: Je možné, že niektoré obdobia a režimy akumulujú v spisovateľoch a napokon i v čitateľoch energiu, ktorá v iných podmienkach vyrazí ako z roztrhnutého parného kotla? Veď socializmus mal nepochybne skvelú literatúru, ale nikdy nedosiahol, aby sa niektoré knihy predávali ako teplé rožky. Aj dnes sú skvelí spisovatelia, ale sú nasmerovaní väčšmi na dejiny literatúry a slovníky spisovateľov ako na živých čitateľov...
J. BANÁŠ: Nemám právo posudzovať, ale predsa len boli režimom uprednostňovaní spisovatelia, ktorí sa vydávali vo veľkých nákladoch a knižnice ich povinne kupovali. Dnes je pre úspech knihy dobrý a pútavý text málo. Samozrejme, je základným predpokladom, ale preto, aby si získal čitateľa, musíš zodvihnúť svoj aj ten najmonumentálnejší spisovateľský zadok a vydať sa za čitateľom. Vlani som vytvoril rekord v histórii slovenskej literatúry – od 6. septembra, kedy vyšiel román Kód 1, som do konca roka absolvoval šesťdesiatpäť besied, niekedy aj tri za deň. Nikto iný také čosi neurobil. Aj tu je jedno z tajomstiev úspechu tohto románu. Povedal si to veľmi presne – treba si vážiť najprv živého čitateľa, až potom spisovateľské slovníky či maturitné otázky.

A. HALVONÍK: Ak sa nemýlim, si vynálezcom termínu „oneskorení hrdinovia“. Patria medzi nich aj spisovatelia, ktorí sa neprestajne brodia bahnami socializmu, ale na situáciu dnešného zložitého sveta sa dívajú najmä cez mediálny konformizmus? Aký je podľa teba v literatúre ideálny pomer medzi historickým a reálnym časom?
J. BANÁŠ: Áno, nemám rád oneskorených hrdinov, teda ľudí, ktorí zo starého režimu ťažili viac, ako bolo s kostolným poriadkom, a dnes vyplakávajú, ako im ubližovali, či dokonca ako ich prenasledovali. Opísal som týchto ľudí v románe Sezóna potkanov, ktorý mal podtitul Časy sa menia, potkany nie. To sú napríklad mnohí dnešní „disidenti“, o ktorých som za čias socializmu nepočul, a ich odvážne skutky sa dostali na svetlo božie až vo chvíli, keď odvahu predávali v sekáči. Mal som česť stretnúť sa vďaka Alexandrovi Dubčekovi v lete 1990 s Willym Brandtom, ktorý mi na otázku ako sa Nemci vyrovnávali s minulosťou, dal skvelú odpoveď: „Minulosť každého poznáte podľa toho, ako sa správa dnes.“ Platí to stopercentne. Takže priatelia – zbabelci i hrdinovia – dávajte si pozor, ako sa správate! Kto bol gauner za socializmu, je ním s istotou i za demokracie, a kto bol za socializmu slušný človek, takým je i dnes. Mediálny konformizmus je úbohá, žiaľ, reálna vec. Podľa Brandta však platí, že aj dnešní mladí mediálni konformisti, ktorí socializmus nezažili, by nimi určite v socializme boli.

A. HALVONÍK: Myslíš, že si musel zámerne znížiť latku náročnosti, aby si dosiahol masový záujem o svoje knihy? Alebo si len jednoducho vyhmatol tú nahromadenú energiu v čitateľoch, ktorá len čakala na niekoho, kto nájde najslabšie miesto na tom kotle, čo sa oslobodí tým, že vybuchne?
J. BANÁŠ: Čiastočne si otázku zodpovedal. Spracúvam výlučne témy, ktoré sú na pulze doby. Pokrytectvo, pretvárka, manipulácia s mocou, vzťah mocných a bezmocných, mechanizmy moci sú rovnaké v politike aj v cirkvi. Máme veľa dobrých spisovateľov, ale opisujú také banálne témy, až sa to človeku nechce veriť. Zúfalo som sa nedávno premáhal, aby som dočítal ocenený román od istého mladého spisovateľa, ktorý popisuje ako sa partia zakomplexovaných „intelektuálov“ kdesi po nociach spíjala, súložila a v ťažko podnapitom stave riešila problémy galaxie. Goethe v časoch, keď bola tlačiarenská technika v plienkach, hovoril – ak nemáš ambíciu predať milión kníh, ani nepíš. Tvrdím, že kniha je napísaná len vtedy, keď je prečítaná. Aký zmysel má kniha, ktorú si kúpi päťadvadsať ľudí? Takejto knihe (hovorím o konkrétnom prípade), nepomôže ani tá najjagavejšia literárna cena. Takýto autor nech sa radšej venuje inej – užitočnejšej práci.

A. HALVONÍK: Áno, prišiel si s novými témami otvorenými svetu a širším kontextom. No podľa niektorých kritikov si k tým témam akosi pozabudol pridať novú estetiku. Alebo je to tak, že spiatočníkmi sú tvoji neprajníci jednoducho preto, že sa pokladajú za elitu len preto, že sa nazdávajú, že dobrej literatúre nemá rozumieť príliš veľa ľudí?
J. BANÁŠ: Nadviažem na predchádzajúcu odpoveď. Načo sú knihy plné estetiky, keď ich nikto nečíta? Snažím sa písať tak, aby v mojich knihách bol silný príbeh, ak sa dá napätie, estetika a najmä hľadanie pravdy. Teší ma, keď mi ľudia hovoria: „Je pol tretej ráno, hlava mi už padá, ale neviem sa od vašej knihy odpútať, chcem vedieť, čo bude ďalej. Podľa reakcií čitateľov sa mi to darí. V románoch Kód 9 a Kód 1 je na každej strane estetiky toľko, že jednoduchší kritici jej neporozumejú. Nech si zájdu na moju webovú stránku, tam sú doslova stovky ohlasov na moje knihy. Napríklad: „Som nadšený morálnym posolstvom, ktoré tejto pokryteckej spoločnosti prinášate... také krásne myšlienky som dávno nečítala, je to balzam na dušu... Nestretla som sa zatiaľ s tak jasným vyjadrením neudržateľného stavu cirkvi, a najmä vizionársky uchopenou problematikou viery v dobro, v ľudskosť ako jedinej nádeje na prežitie ľudstva... Moje knihy čítajú ľudia s ceruzkou v ruke a robia si z nich výpisky. Za román Zóna nadšenia sa mi osobne poďakovala pani Angela Merkelová, predseda EP pán Schultz, ukrajinský spisovateľ Jurij Ščerbak, podpredseda vlády štátu Pandžáb Jaspal Singh, recenziu o nej napísala profesorka Univerzity v Zürichu pani Baerová, novinár Peter Pragal napísal do nemeckého vydania skvelý úvod, v Berlíne mi ju krstil nemecký disident a bývalý predseda zahraničného výboru Spolkového snemu Markus Meckel, iba na Slovensku si ho kritika až na výnimky (ty si jednou z nich) nevšimla. Chcem sa pánom kritikom ospravedlniť za to, že sa moje knihy predávajú v desiatkach tisícok. Poviedková kniha Posledná nevera je najpredávanejšou poviedkovou knihou od slovenského autora (bezmála deväť tisíc) so závažnými spoločenskými témami, ale v hodnotení slovenskej literatúry roku 2012, kedy vyšla, ktoré spravilo Literárne informačné centrum, o nej nebola ani zmienka. Tvrdia, že moje vydavateľstvo Ikar je komerčné. Lenže moje vydavateľstvo na rozdiel od tých „nekomerčných“ nechodí po žobraní na ministerstvo kultúry, do Litfondu či Licky, ale vysokonákladovými titulmi si zarobí aj na kvalitnú literatúru. Žiaľ, na Slovensku platí prečudesná axióma, že to, o čo je veľký čitateľský záujem nemôže byť dobré. Keď som sa nedávno na to spýtal Dana Browna, odvetil: „Menil by si priazeň státisícov čitateľov za dajakú pseudointelektuálnu literárnu cenu? Moja odpoveď: Nemenil.“
Nemám ambíciu, aby sa moje knihy niekomu páčili, či nepáčili. Mám ambíciu vyvolávať zmysluplnú diskusiu, ktorá by každého z nás aspoň o milimeter posunula k lepšiemu poznaniu samého seba.

A. HALVONÍK: Pokladáš sa za hľadača pravdy, na rozdiel od „majiteľov pravdy“, ktorí sa okrem iného vyznačujú aj značnou dávkou netolerantnosti. V čom vidíš hlavný rozdiel medzi hľadačmi pravdy a majiteľmi pravdy?
J. BANÁŠ: Majitelia pravdy – čiže dogmatici, sú ľudia, pre ktorých každý, kto s ich „pravdou“ nesúhlasí je nepriateľ. S hľadačmi pravdy sa dá zmysluplne, tolerantne diskutovať, s majiteľmi pravdy nie. História však dokazuje, že rýchlostnú páku svetového pokroku stláčali hľadači pravdy ako Ježiš, Mohamed, Budha, Seneca, Sokrates, Platón, Hus, Komenský, Galileo, Koperník, Giordano Bruno, Savonarola, Leonardo, Newton, Tolstoj, Voltaire, Goethe, Luther, Humboldt, Mozart, Washington, Lincoln, Garibaldi, Gándhí, a ďalší. A naopak, brzdovú páku vždy tlačili a stále tlačia fanatickí dogmatici. Pre svet nie sú nebezpečenstvom moslimovia, kresťania, či židia, ale fanatickí moslimovia, fanatickí kresťania, fanatickí židia.

A. HALVONÍK: Veľkou témou tvojho písania je kresťanstvo. Sám sa označuješ za kresťana. Je povinnosťou kresťana kultivovať svoje kresťanské vedomie aj otváraním Pandoriných skriniek kresťanských axióm či dogiem? Nepovedie to k rozvratu kresťanského cítenia?
J. BANÁŠ: Kresťanom som sa stal aktom krstu bez môjho slobodného rozhodnutia. Pokrstili ma ako novorodenca napriek tomu, že Ježiš sa nechal pokrstiť ako dospelý a napriek tomu, že svojim učeníkom hovorí: „Choďte do sveta, učte národy a krstite ich v mene Otca i syna i Ducha“. Rád by som vedel, ako sa dajú učiť osemdňové deti... V ranom kresťanstve sa krstili len dospelí. Vieš si predstaviť, aké by bolo kresťanstvo silné, keby jeho stúpencami boli len ľudia, ktorí sa dali pokrstiť na základe svojho slobodného rozhodnutia? V Indii som dostal otázku, či sa pokladám za dobrého kresťana. Odpovedal som, že dobrý kresťan je podľa mňa aj dobrý moslim, dobrý budhista, jednoducho – dobrý človek. Boh nevie, či je niekto hinduista, moslim, katolík alebo evanjelik, ale vie, či je dobrý alebo zlý. Čiže – ak si ten, kto je pokrstený, myslí, chodí do kostola, hádže peniaze do zvončeka a pácha pritom zlé skutky, že bude spasený, hlboko sa mýli. Nebude spasený pokrstený vagabund, ale nepokrstený slušný človek. Krst negarantuje, že ste dobrý človek. Zlé skutky za nás nikto nemôže napraviť, len my sami. Je to základný zákon našej existencie vyjadrený v biblickom „Čo dáš, to sa ti vráti:“ a „Čo zaseješ, to budeš žať.“ Už len na dôvažok – Ježiš hovorí: „Neodídeš odtiaľto, kým nezaplatíš do posledného haliera.“ Keď ma už spravili kresťanom, rozhodol som sa hľadať, poznávať a milovať to, čo hovoril Kristus. Pretože len to je kresťanstvo. To, čo nám cirkevná hierokracia stáročia vtĺkala a vtĺka do hláv, teda teologicko – dogmatické kresťanstvo, je opak toho, čo hovoril Ježiš. Je to ako biovajíčka a vajíčka. Biovajíčka sú tie skutočné vajíčka od sliepok, čo behajú u našich babičiek po dvore a vajíčka, ktoré drvivá väčšina kupuje v lídloch, bilách či teskách, sú od sliepok z klietok očkovaných antibiotikami, aby nepokapali. Bezák bol Kristov kňaz a slovenská katolícka hierokracia ho poslala do vyhnanstva. Obávam sa, že keby sa tu teraz objavil Kristus, dopadol by rovnako. Ľudia mi hovoria, že vďaka mojim románom Kód 9 a Kód 1 začali študovať evanjeliá – ozajstné slovo Kristovo. Absolvoval som stretnutia s možno už desaťtisícom čitateľov. Zvyknem sa spýtať, koľkí z nich poznajú evanjeliá. Vychádza mi to tak na tri až päť percent. To je totiž najväčší problém slovenských kresťanov – evanjeliá poznajú len z interpretácie, resp. dezinterpretácie kňazov. Boli hlasy, ktoré žiadali román Kód 1 zakázať. Odpovedám, že ak chcú zakázať tento román, musia najprv zakázať evanjeliá. V tej knihe totiž do veľkej miery porovnávam slová a skutky Krista so skutkami kléru. Ježiš hovorí: „Rozdaj svoj majetok chudobným a nasleduj ma“, no oni len zháňajú majetky, tak kde je pravda? Keď kňaz na hornej Orave nemá hanbu brať mesačne sto eur od babičky, ktorá má dohromady tristo eur? Keď si kňazi stavajú z peňazí daňových poplatníkov fary so saunami a tenisovými kurtmi v najchudobnejších oblastiach Slovenska? Vyčítajú mi, že som dal na titulnú stranu knihy usmiateho, pokojného, modliaceho sa Krista. Vraj prečo tam nie je ten v utrpení, na kríži? A ja sa pýtam, ako je možné, že nám ako symbol kresťanstva nepredstavujú Ježiša z tridsiatich rokoch jeho nádherného života, keď mal v časoch bez televízie a internetu osloviť tisíce ľudí svojou charizmou, ku ktorej nepochybne patril aj úsmev, ale ukazujú nám ho v utrpení na kríži, ktoré trvalo tri hodiny? Keď položím ľuďom túto otázku, dostávam zvyčajnú odpoveď – aby sme sa báli. Takže pokiaľ rozvraciam „lídlovské“ kresťanstvo, je to v poriadku.

A. HALVONÍK: Patríš medzi najprekladanejších slovenských autorov. Máš pocit, že by si mal byť ešte prekladanejší? Aspoň tak ako Dan Brown, s ktorým ste si padli do oka tak, že máte spoločné projekty? Myslíš, že od ich realizácie bude závisieť aj to, či sa Dan Brown stane „americkým Banášom“?
J. BANÁŠ: Na nikoho sa nesťažujem, nikomu nič nevyčítam, ani neprikazujem. Všetko je v mojich rukách. Tie sú totiž jediné, ktoré má Boh k dispozícii. Ak bude chcieť, že sa o tri roky bude v USA hovoriť, že Brown je americkým Banášom, tak to tak bude. Keď vyšiel Kód 1, mal som túžbu, aby sa dostal do sveta. Päť mesiacov nato ma najslávnejší autor sveta Dan Brown požiadal, aby som mu čo najskôr poslal anglický preklad a prisľúbil mi pomôcť uviesť román na americký trh. Keď mi vyšla Zóna nadšenia, ani sa mi nesnívalo, že tento román vyjde v treťom najväčšom jazyku na svete. A stalo sa.

A. HALVONÍK: Čo myslíš, prečo nie je záujem o prekladanie a vydávanie slovenských autorov v zahraničí až taký živý, ako záujem o tvoje knihy, hoci podporné inštitúcie (SLOLIA) či iné mechanizmy vytvorené na podporu vydávania slovenskej literatúry v zahraničí sú niektorým naklonené oveľa väčšmi ako tebe?
J. BANÁŠ: Možno preto, že som jazykovo veľmi slušne vybavený a som schopný komunikovať so zahraničnými vydavateľstvami, prekladateľmi či agentmi osobne. Na ostatnom zasadaní komisie Slolia prerokovali dvadsaťjeden žiadostí o podporu prekladu. Dvadsiatim žiadostiam vyhoveli, len Banášovmu románu Zóna nadšenia nie. Podporili diela, ktoré nemajú ani teoretickú šancu, že po nich v zahraničí niekto siahne. Na knižné veľtrhy posielajú autorov, ktorí neovládajú žiadny jazyk. Tak potom aj prezentácia našej literatúry vyzerá. Na to, aby si hovoril spakruky po anglicky, nemecky, rusky či francúzsky na univerzitách či akadémiách vo Viedni, Nikózii, Dillí, Zürichu, Berlíne, Haagu, Kodani, Barcelone, Paríži a inde však musíš mať viac ako len jazykové znalosti. Musíš byť hrdý na svoju vlasť a dať to svetu náležite najavo.

A. HALVONÍK: Keby si mal menovať tri najväčšie osobnosti 20. storočia na Slovensku a vo svete, ktoré by to boli?
J. BANÁŠ: Na Slovensku kňaz Anton Srholec, sestrička Peggy z detskej onkológie na Kramároch, ktorá zasvätila celý svoj život umierajúcim maličkým, a spisovateľ Ladislav Ťažký. Vo svete Máhátma Gándhí, Albert Einstein, John Lennon.

A. HALVONÍK: Čo by si chcel odkázať tým, čo ťa pokladajú za „falošného proroka“?
J. BANÁŠ: Nepokladám sa za takého dôležitého, aby som neumožnil každému myslieť si o mne, čo chce. Už som si zvykol aj na útoky, no podstatné je, že smer plavby neurčuje vietor, ale plachty. A tie sú pevne v mojich rukách. Takže z tehál, ktoré po mne niektorí hádžu, pokorne staviam dom.

A. HALVONÍK: Aj toto si povedal: „Humorný pohľad na život je takmer mojou filozofiou“. Neprechádza ťa ten humor, keď okolo seba vidíš toľko neprajností, nepriateľstva, bezohľadnosti, hrozieb, klamstva, perfídností, ba aj krvi?
J. BANÁŠ: Život je príliš vážna vec na to, aby sme ho brali smrteľne vážne. Všetko, čo si menoval k životu patrí, ide len o to, aby nenávisti nebolo viac ako lásky.

A. HALVONÍK: Ako sa cítiš po voľbách prezidenta?
J. BANÁŠ: Som rád, že ľudia nenaleteli neprajníkom Róberta Fica, ktorí ho chceli odstaviť do symbolickej pozície prezidenta. Možno si neuvedomili napríklad fakt, že ak by sa stal prezidentom, tak prestane chodiť na summity Európskej únie, pretože tam pozývajú len najvyšších predstaviteľov výkonnej moci a nie moci symbolickej. Som rád, že tento veľmi schopný politik bude i naďalej zastávať post najsilnejšieho muža krajiny – teda premiéra. Napokon prst na vypínači prezidentského paláca má on a jeho strana. Trochu premiéra zo spoločného pôsobenia v PZ Rady Európy poznám a viem, že je to muž schopný nielen citu, ale aj pragmatickej dohody. Nepochybujem, že sa s novým prezidentom dohodnú. Pevne verím, že Andrej Kiska bude prezidentom všetkých občanov Slovenska. Bol by som veľmi sklamaný, ak by sa v jeho najbližšom okolí objavili staré známe tváre permanentne neúspešných pravicových politikov, novinárov, poradcov či iných húževnatých „zadkovlezov.“ Slovensko tým, že vypustilo vrabca z hrste a siahlo po holubovi na streche, prejavilo veľkú odvahu. A to je dobrý signál.

 

JOZEF BANÁŠ sa narodil 27. septembra 1948 v Bratislave. Ukončil štúdium na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave, odbor zahraničný obchod, potom pracoval v podniku Chirana Export Piešťany. Od r. 1977 do r. 1992 pôsobil na Federálnom ministerstve zahraničných vecí v Prahe. V rámci svojho pôsobenia bol v rokoch 1977 – 1983 riaditeľom Tlačového a informačného strediska Bratislava, v rokoch 1983 – 1988 tlačovým atašé na Veľvyslanectve ČSSR v NDR a v rokoch 1990 – 1992 vyslancom ČSFR v Rakúsku. Pôsobil aj v Raiffeisen Leasing vo Viedni a bol riaditeľom Tatra Leasing Bratislava a riaditeľom Slovak International Tabak pre priemyselnú politiku. V rokoch 2002 – 2006 bol poslancom Národnej rady Slovenskej republiky, kde pôsobil aj ako podpredseda Výboru NR SR pre európsku integráciu. Bol vedúcim stálych delegácií NR SR v Parlamentnom zhromaždení Rady Európy a NATO, v rokoch 2004 – 2006 viceprezidentom PZ NATO. Od r. 2006 pôsobí ako profesionálny spisovateľ. Žije v Bratislave. Je manželom výtvarníčky Márie a otcom dcér Márie a Adely, starým otcom vnučky Natali.

Knižne debutoval r. 2001 knihou Lepší ako včera. Dovtedy však napísal viac divadelných hier, televíznych a filmových scenárov a časopisecky uverejnených próz. Prvý výrazný úspech dosiahol knihou Idioti v politike (2007), po ňom nasledovali román Zóna nadšenia (2008) a románová biografia Zastavte Dubčeka! (2009). Novú fázu v jeho písaní predstavujú romány Kód 9 (2010) a Kód 1 (2013). Zmyslom pre intimitu sa vyznačuje kniha poviedok Posledná nevera (1912) a spoločenskou kritickosťou román Sezóna potkanov (2011).

Jeho knihy získali viaceré ocenenia (Platinová kniha, Zlatá kniha, Kniha roka, Najpredávanejšia poviedková kniha, Panta Rhei Awards, Cena PEN klubu, finále Ceny J. G. Seumeho v Nemecku) a uskutočnili sa o nich viaceré čitateľské konferencie na zahraničných univerzitách a literárnych pracoviskách v šestnástich krajinách. Preklady vyšli v Česku, Poľsku, Nemecku, na Ukrajine, v Indii a pripravujú sa preklady do angličtiny, arabčiny a bulharčiny.