Hoci od konania ostatného večera „Na kus reči“ už ubehlo niekoľko dní, ohlasy, telefonáty, esemesky, maily neprestávajú.
Tí, ktorí boli prítomní mi vyjadrujú poďakovanie, pozdravujú Rasťa a pýtajú sa kde máva kázne. Skvelá, niekedy takmer sakrálna hudba Johnyho Casha v podaní najlepšieho interpreta tohto skvelého amerického speváka – Slováka Roba Šimka, bola skvostnou súčasťou večera.

Napriek horúcemu počasiu, nabitej a vydýchanej sále Domu kultúry na Vajnorskej, ľudia so zatajeným dychom počúvali rozprávanie slovenského katolíckeho kňaza Rasťa Dvorového, ktorý na tento večer priletel z Ríma. Pôsobí nielen v Taliansku, ale aj v Izraeli, Rusku i na Ukrajine.

Jeho názory na kresťanstvo, Ježiša, cirkevnú hierarchiu, pokrytectvo, zmysel života, hľadanie pravdy prítomných fascinovali. Úprimné, otvorené a nádej dávajúce slová nás všetkých nabili pozitívnou energiou a posilnili nás.

Sedím pred Euroveou, napravo od sochy nejakého muža so záchranným kolesom okolo pása, vravím si, čo asi môže symbolizovať. Ak odhliadnem od toho, že si v Dunaji asi ťažko bude nejaký plavec zlepšovať svoju techniku, zároveň pri všetkej úcte k záchranárom, tohto zrovna nepovažujem za kompetentného, pravdepodobne by nezastaviteľne klesal ku dnu ako prvý. Ak by sa ho nejaký náhodný okolotopiaci sa chudák snažil zachytiť v dobrej viere, nepomohol by si. Práve pri tejto zvláštnej soche, pri príležitosti slnečného dňa som sa rozhodol vrátiť sa na Velestúr. 

Evka, Miriam, Barborka, Eman, Tibor, dvaja Michalovia, Juraj, Roman, Edko, Marika Lešková – šéfka PR Ikaru a ja sme sa stretli v banskobystrickom hoteli Lux v sobotu 23. júna plní očakávaní. 
Keď som videl rozosmiate tváre prichádzajúcich výherkýň a výhercov súťaže o výstup na Velestúr, vedel som, že bude dobre. 
Už počas obeda sa vytvorila priaznivá energia ktorá doslova sálala z pozitívne naladených účastníkov i napriek tomu, že vonku mrholilo a pribúdajúce búrkové mraky neveštili nič dobrého.

Tak som v zdraví a dobrej nálade dotiahol moje trojmesačné turné s románom Velestúr k záveru. Precestoval som od 2. februára do 16. apríla rovných štyridsať slovenských miest a obcí.

Mimochodom, toto krásne perníkové srdce som dostal od úžasných účastníčok a účastníkov besedy v dedinke Bartošova Lehôtka.
Vystúpil tam aj ženský spevácky zbor, s ktorým som si zaspieval slovenské trávnice. Bolo to nádherné.