Sedím pred Euroveou, napravo od sochy nejakého muža so záchranným kolesom okolo pása, vravím si, čo asi môže symbolizovať. Ak odhliadnem od toho, že si v Dunaji asi ťažko bude nejaký plavec zlepšovať svoju techniku, zároveň pri všetkej úcte k záchranárom, tohto zrovna nepovažujem za kompetentného, pravdepodobne by nezastaviteľne klesal ku dnu ako prvý. Ak by sa ho nejaký náhodný okolotopiaci sa chudák snažil zachytiť v dobrej viere, nepomohol by si. Práve pri tejto zvláštnej soche, pri príležitosti slnečného dňa som sa rozhodol vrátiť sa na Velestúr. 

Vystupujúcim ( i keď sa to nedá odvodzovať od slova výstup v pravom slova zmysle, pretože sme od chaty, miesta nášho nocľahu, kráčali lesom nie viac ako 15 minút) prinieslo ranné svitanie odhodlanie uvidieť ten tak predávaný Velesúr. „Vstávame chlapci“, zobudil som sa na slová autora príbehu, vďaka, ktorému sme sa mohli spoločne ocitnúť na tomto mieste. Driemal som dovtedy v nádeji, vnímajúc signalizátor spánku, ktorý predstavoval celovečerný chrapot sluchovými zmyslami, že všetci spia.  Po vyslovenej vete som prekvapenie hľadel do miestnosti, spal už iba môj signalizátor, ktorý signalizoval akurát tak jeden kus spiaceho bádateľa. Zvyšné postele boli vyľudnené. Z jednej peľaste na mňa hľadel zhovorčivý skorokňaz, ktorý sa predchádzajúcu noc naochutnával nejedného plechovkového piva a nejedného páleného, nebolo mu najlepšie. Počas noci ho dva krát vypálilo von, pred chatu. Keď som ako mestské dieťa v noci vyšiel z dverí chaty odskočiť si, nie len, že som darmo hľadal nápis, prerážajúci tmu, aký majú obchodné centrá, ale tma ma svojou výrazne sýtou čiernou zahnala hneď späť do dverí. Vzal som baterku a svietiac na dlhé kmene, ktoré mi v noci prišli ešte dlhšie, hustých stromov som vonku netrávil viac času, ako to bolo nutné.                                                

Úplne iný pohľad sa naskytol ráno. Cítili sme, že Slnko je blízko, ale aj ono predsa potrebuje v nedeľu odpočívať, rešpektovali sme to. Bez raňajok bože chráň raňajkovať, keď sa nám v žalúdku prevaľovalo prasiatko zo včera, sme sa vydali po značke hore kamenisto blatistou cestou. Zakrátko sme odbočili priamo do lesa a slalomom pomedzi kmene  sme zastavili pred, pre nezasväteného, hŕbu kamenia. Prv sme vyšli na samý vrch, v momente keď nohy zastali a poriadne som sa rozhliadol po okolí napadali ma rôzne otázky. Koľko toho asi prežili, videli okolité stromy, kvety, kamene, koľko by tak toho vedel vyrozprávať les o tomto mieste? Stojíme na skale, kde stávali významný bojovníci, národy, ľudia, či v priestore, ktorý bol využívaný ako miesto poslednej večere, rozlúčky s mŕtvym, pričom duša bola účastná? V diaľke sa z lesa smerom k nám tiahla hmla, akoby vychádzala z pod kopýt čiernych koní, ktoré sa k nám valia, nesúc na chrbtoch práve mŕtvych jazdcov, možno ochrancov, možno tých, ktorým nebol večný odpočinok dopriaty Hmla pár metrov pred naskladanými kameňmi zastala, začala ustupovať. Mal som pocit, že sa jazdci zľakli posvätnosti, ktorú zo seba vyžaruje miesto na ktorom sme stáli. Skaliská ostali, ale prostredie v ktorom sa týčili sa  nielen rokmi, storočiami menilo, ale aj teraz ukázalo svoju rozmanitosť. Prebralo sa slnko, ktoré prenieslo vrch do pokojného rána. Jeden po druhom sme sa dotýkali nápisu vytesaného do skaly. Nepocítil som pri svojom dotyku nič zvláštne, paradoxne sa kolotoč udalostí okolitého sveta zastavil pri dotyku autora, mal som pocit, že nápisu rozumie, chápe, verí. Možno klbko kombinácie potrebnej pre povýšenie fyzického kontaktu. Možno mu len ďakovalo za svoje znovuvzkriesenie. My ostatní, sme boli ešte len bádateľmi, nie objaviteľom. Možno nesústredenosť, uponáhľanosť vo mne bránila pôžitku z rún. Autor, znovuobjaviteľ dokázal zastaviť čas, čím umožnil nápisu prezradiť mu svoju významnosť. Odchádzali sme, obrátil som sa na zrejme poukladané kamenné kusy, cítil som, že sa tu určite vrátim, keď už budem pripravený pochopiť jedinečnosť tohto miesta. Jazdci potlačení silnejúcim slnkom sa už neukázali. Sluch upriamil moju pozornosť na z ničoho nič, prenikajúci štebot, praskanie konárov pod nohami a vravu medzi bádateľmi. Z chaty sme si zobrali batohy a zišli dole, k bodu, ktorý bol prístupný pre tranzit, ktorý nás doviezol na miesto raňajok. Povzbudení praženicou, sme vyšli v ústrety ďalším okamihom.                                                                                                                      

Pre tento krát opúšťam Velestúr, začínam vnímať detský plač na terase za mnou a nejaké zvuky vynárajúce sa z reproduktorov, čo sa snažia predstierať hudbu. Som späť pri soche, ktorej význam stále nechápem a možno práve to jej chýba, staviame sochy, ktorých význam nie je dôležitý, či ani neexistuje. Na druhej strane sú miesta, ktorých význam by sme mali odkryť, nejakým spôsobom však tie miesta obchádzame. Vďaka knihe Velestúr sa môžeme pokúsiť spoznať miesto starodávneho významu, prinajmenšom spoznať seba samého pri výstupe naň. Odchádzam, pričom pociťujem na líci jemný chladný vietor, presne taký aký som zacítil na Velestúre.

Roman Rajninec