Hoci je magazín Metropola určený Bratislavčanom, nazdávam sa, že patrí rovnakou mierou aj ostatným občanom Slovenska, keďže hlavné mesto patrí krajine rovnako ako Zborov pri Bardejove. 

Áno od Zborova po Turzovku, od Sobraniec po Dvory nad Žitavou cez viac ako šesťdesiat obcí, mestečiek a miest som za ostatné tri mesiace zbrázdil našu krajinu. Na niektoré besedy prišlo tridsať, na iné sto a na iné tristo poslucháčov.

Zhovárali sme sa o knihách, ale najmä o živote. O tom, čo trápi ľudí žijúcich mimo Bratislavy. V Zborove, ale aj v iných obciach nielen východného Slovenska sa bieli stávajú menšinou, Rómovia podporovaní perfídnymi zákonmi vytláčajú bielych, ktorí sú v zložitej situácii, lebo nemôžu zo svojich rodných obcí ani odísť, pretože ich dom nikto nekúpi. Cirkevní hodnostári spolu s kresťanskými politikmi vymýšľajú zbytočné referendá o rodine, ale efektívne opatrenia na podporu rodín – predovšetkým vytváranie dôstojných pracovných miest, urobiť nevedia. 

Tak sa nám rodiny rozpadávajú pretože pomaly každá štvrtá žena tejto krajiny chodí utierať zadky rakúskym a nemeckým dôchodcom, zatiaľ čo ich deti sú často v opatere starých rodičov, ktorí by sami potrebovali opateru.

Slováci či Rusíni žijúci na východ od Košíc a Prešova majú oprávnený pocit, že o ich existencii my v Bratislave netušíme a politici si na nich spomenú len vtedy, keď sa blížia voľby.
Zato si tu po kaviarňach v pseudointelektuálnom zápale riešime problémy občianskej vojny v Sýrii, afrických utečencov, či rusko – amerického napätia. Problémy, ktoré sme my nespôsobili a neviem prečo sa máme podieľať na znášaní ich dôsledkov.
Kaviarenským analytikom odporúčam, aby sa šli pýtať na riešenie problému utečencov tých, ktorí zničili a zbombardovali fungujúce štáty akými boli Lýbia, Irak, Sýria, či najnovšie Jemen.

Počas mojich besied som sa stretol najmenej s päťtisíc občanmi. Na jeseň minulého roku s podobných množstvom.
Desať tisíc ľudí je už celkom slušná štatistická vzorka. Ľudia inšpirovaní a povzbudení aj mojimi úvahami o NATO a USA v románe Velestúr, stále hlasnejšie artikulujú to, čo si myslia o „kareláboch“, ktoré nám do hláv vtĺkajú snaživí kaviarenskí pseudointelektuáli.
Proste káva nezaberá aj keď je sladená tým najľúbeznejším nektárom. „Kaviarníci“ totiž zabúdajú, že ľudia nečítajú ani tak veľmi očami a nepočúvajú ušami, ale srdcom. Ľuďom kaviarenská proatlantická horlivosť príliš pripomína ešte nezabudnutú horlivosť promoskovskú.

Napokon najväčší prieskum verejnej mienky, ktorý nedávno urobil portál Topky, ktorého sa zúčastnilo viac ako 25.000 ľudí to jasne ukázal.
91 percent účastníkov sa postavilo na stranu Adely Banášovej proti kaviarenskému blogerovi.

Nazdávam sa, že ak nechcú „kaviarníci“ stratiť kontakt s realitou, mali by zo svojich kaviarenských bublín, v ktorých sa vzájomne utvrdzujú o svojej výlučnej neomylnosti, čo najskôr vyliezť. Napriek ich masívnemu masírovaniu hláv deväťdesiat jeden percent občanov na nich kašle.
Takže rada na záver – káva je síce príjemný nápoj, ale keď sa jej pije priveľa, spôsobuje žalúdočné ťažkosti.
Predovšetkým v Bratislave.

Jozef Banáš, mesačník Metropola