Jeho excelencii pánovi veľvyslancovi Jurajovi Migašovi!
Milý môj Ďurku, Šnurok, Jurášek, oslovujem Ťa tak, ako sme Ťa volali my, Tvoji priatelia.
Požiadal ma Jožko, Tvoj bratanec, s ktorým vás médiá prerobili na bratov, aby som v Pušovciach povedal zopár slov na záver nášho posledného spoločného posedenia. Aj som si trochu v hlave sumároval, čo by som tak povedal, aj som si myslel, že som na poslednú debatu s Tebou ako tak pripravený, ale čerta starého, nebol som, pretože na posledné slová kamarátovi človek pripravený byť nemôže.
Tak som tam – v Tvojej dedinke, medzi Tvojimi najbližšími látal vrece mojich zadrhávajúcich sa slov. Chcel som to trochu odľahčiť, veď som vedel, že si tam s nami, pretože, ako Ťa poznám, takú jedinečnú príležitosť ako účasť na svojom pohrebe si predsa nenecháš ujsť. Neveľmi sa mi to podarilo. Prepáč, nepovedal som všetko, čo som Ti povedať chcel, a tak to teraz doháňam.