V najnovšom čísle bratislavského mesačníka Metropola vyšiel opäť stĺpček Jozefa Banáša, v ktorom si tentoraz nostalgicky zaspomínal na časy, kedy ľudia ešte medzi sebou komunikovali...

Nepochádzam z rodiny, ktorá za starého režimu vyskakovala od materiálneho blahobytu. Patrili sme k posledným v našom dome, ktorí sme sa stali majiteľmi televízneho prístroja. Vypisoval som dokonca Ježiškovi, ale ten ma ignoroval.

Pred jednými Vianocami som v zúfalstve zdrapil v Betleheme Blumentálskeho kostola Máriu s Jozefom, ukryl ich za chrbát a k nič netušiacemu Jezuliatku v jasličkách som varovne zvolal: 

„Ak ani tento rok nebude pod stromčekom televízor, rodičov si viac neuvidíš.“
Už si nespomínam, či bol televízor hneď v tom roku, alebo v nasledujúcom, ale aj naša rodina sa napokon stala hrdým majiteľom televízneho prijímača značky Ametyst.
Spočiatku som bol nadšený, že nemusím chodiť prosiť raz tých, inokedy oných susedov, aby mi dovolili pozerať televízor, ale po čase som sa začal cítiť osamelo.

Podobne boli na tom aj ostatní chalani s ktorými sme kedysi spoločne sledovali futbalové zápasy u Dorotkovcov, Pobežalovcov či Dutkovcov. Keď boli prenosy z významnejších športových udalostí ako napríklad z Majstrovstiev sveta vo futbale v Čile 1962, prichádzali k šťastnému majiteľovi televízora aj dospelí a v jednej obývačke fandilo našim aj zo dvadsať susedov.

Rovnako sme spolu trávili spoločným pozeraním hokejové zápasy, alebo sme s napätím sledovali krasokorčuliarske zápolenia súrodencov Romanovcov či Karola Divína. Prirodzene v čierno – bielom prevedení s neustálym pobehovaním k oscilátoru, ktorý neudržal obraz v stabilnej polohe a ten začal behať zákonite vo chvíľach keď  kopal Scherer jedenástku Juhoslávii, alebo Divín sa rozbehol na trojitého Rittbergera.

Napriek enormnej snahe inžiniera Šubu sa podarilo obraz zastaviť až vo chvíli keď už naši oslavovali gól. Opakované zábery vtedy ešte neboli. Tešili sme sa i smútili spoločne, otcovia od smútku či radosti popíjali vínko, ktoré vždy niektorý zo susedov priniesol. Zvyčajne však vínko priniesli viacerí.
Stávalo sa, že sa oslava niektorých víťazstiev pretiahla do neskorých večerných hodín. Občas prišli aj naše mamy a spočiatku nevinne vyzerajúci prenos trebárs zo spartakiády sa zmenil na upevňovanie susedských vzťahov.
V zime otcovia družne polievali dvory a tvorili pre deti klziská, v lete dokonca hrávali volejbalové turnaje so svojimi ratolesťami. Vedeli o svojich problémoch, požičiavali si vzájomne vajíčka, kávu, cigarety či peniaze pár dní pred výplatou.

Dnes si už vajíčka nepožičiavame, prestávame sa zdraviť, vlastne ani niet koho, pretože netušíme, kto je v paneláku našim susedom. Zídeme výťahom do garáže, nastúpime do auta a odchádzame do práce.
Občas si doprajeme stretnutie s priateľmi v kaviarni, kde si nasadíme slúchadlá, vytiahneme laptop, alebo vybavujeme súrne telefonáty a esemesky. Posedíme s priateľkou či priateľom, ktorý počas stretnutia rovnako vybavuje esemesky.
Vrátime sa do garáže, nastúpime do výťahu a anonymne vojdeme do bytu, v ktorom vás čakajú deti surfujúce na počítači, alebo sledujúce akčný triler na najmodernejšom 3 D televíznom prijímači. Nevšimnú si váš príchod a tak aby ste nerušili, opatrne sa vytratíte do blízkeho pohostinstva, kde s rovnako opustenými susedmi spomínate na zlaté časy, keď ste ešte doma nemali Ametyst.   

Jozef Banáš pre augustové číslo časopisu Metropola