Práce na novej knižke Jozefa Banáša s názvom Dementi sú vo finálnej fáze. Ako vidíte aj na fotografii, Jožko úporne pracuje, maká, dolaďuje:-)

Ale nie. Pravdou je, že všetky najdôležitejšie úpravy na knihe sú hotové a tak si jej autor mohol konečne oddýchnuť.
V priebehu budúceho týždňa by mala byť hotová aj obálka  a my budeme prví, kto vám ju ukáže. Jej prípravy sa zhostil talentovaný mladý grafik Rišo Guzman. Text knihy zasa bravúrnym spôsobom upravil Šaňo Halvoník a pomaličky sa začína zalamovanie samotnej knižky.

 „Musím povedať, že sa ma začína zmocňovať zvedavosť, ako v čase začínajúcej kampane do parlamentných volieb verejnosť knihu príjme,“ zauvažoval si Jozef Banáš. „Dúfam, že v polovici októbra sa objaví na pultoch kníhkupectiev. Verím, že sa na nej budete baviť a azda sa aj trochu zamýšľať.“

Tak si prečítajte ďalšie ukážky z pripravovanej knihy Dementi:

Slovák s mozgom

Vraj je táto senzačná správa už pomaly osemdesiat rokov stará, ale ja som sa ju dozvedel až teraz. Začerstva vám ju s nadšením predkladám. Milé Slovenky, Slováci, ste príslušníkmi národa, ktorý mal prvého človeka s mozgom. Dokazuje to nález v Gánovciach pri Poprade, kde objavili v roku 1926 travertínový odliatok mozgu neandertálca, ktorý má – 120 000 rokov! Poznanie, že sme nasledovníkmi ľudí s mozgom, mi prinavracia úžasný pocit zdravého sebavedomia. Verím, že tento objav neostane ojedinelý a na našich nivách si nájdeme aj ďalšie dôkazy o existencii Slovákov s mozgami. Podľa dostupných prameňov bol po neznámom pánovi z Gánoviec druhým Slovákom s mozgom starý Hrozenka, ktorý sa narodil v obci Starý Hrozenkov, pomenovanej na jeho počesť. Jeho potomkovia sa vraj presťahovali smerom na východ v prvej polovici druhého storočia, keď sa na Slovácku minuli zásoby slivovice. Stopy po nich sa v hojnom počte vyskytujú najmä v okolí Myjavy, Brezovej, Starej Turej, kde sa pestovanie sliviek a pálenie slivovice stalo regionálnym športom. Rovnako sa tu udomácnilo aj konzumovanie tohto čarovného nápoja a vďaka prezieravým obchodníkom, ako boli napríklad sváko Ragan, alebo Móric Beňovský, sa slivovica rozšírila ďalej na východ, na juh, na sever i na západ.

Slovák sa spravidla rodí s mozgom, zato nahý a bez zmyslu pre humor. Sú aj Slováci, ktorí túto vlastnosť časom nadobudnú. Štatistiky dokazujú, že našincov so zmyslom pre humor je stále viac a viac. V časoch komunistickej diktatúry malo na Slovensku zmysel pre humor 46,4 percenta občanov, ktorí tento zmysel odôvodňovali slovami: „Čo nám ostáva, aj tak na veci nič nezmeníme“. Dnes má na Slovensku zmysel pre humor 46,4 percenta triezvych respondentov, ktorí odôvodňujú tento zmysel slovami: „Čo nám ostáva, aj tak na veci nič nezmeníme“. Exkluzívnym príkladom Slováka so zmyslom pre humor ozvláštneným celoročným úsmevom na tvári bol František Krištof Veselý, o ktorom sa traduje, že bol veselý už od narodenia.

Slovák je človekom dovtedy, kým je nažive. Potom sa stáva potravou pre červíkov alebo popolom vhodným na prevzdušnenie pôdy. Jeho popol obsahuje veľa dusíka, hliníka, železa a iných látok vhodných na hnojenie. Slováka, ktorý sa nedá spopolniť, vložia po ukončení jeho pozemskej púte do drevenej debny, špeciálne na to upravenej, ktorá sa nazýva truhla. Tú potom spustia do vopred vykopanej jamy. Jamy na pochovávanie kopú hrobári a byť pochovaný do jamy vykopanej slovenským hrobárom je nadštandardný pôžitok, pretože slovenskí hrobári sú najlepší spomedzi krajín V 4. Na majstrovstvách stredoeurópskej štvorky v kopaní hrobov v novembri 2014 v Trenčíne sa slovenská dvojica Herák – Rigo z Bratislavy umiestnila na prvom mieste. Títo dvaja borci vykopali jamu veľkosti 200 cm krát 80 cm, hlbokú 160 cm za 1 hodinu a 22 minút. Zasypanie im trvalo dokonca len 15 minút, ale tento skvelý čas skromne vysvetlili tým, že hádzanie hliny zhora dolu je menej namáhavé ako zdola hore. Člen českého mužstva – hrobár Havel (nepliesť si s Václavom!), ktoré skončilo na treťom mieste, bol s bronzom spokojný a svoj úspech komentoval slovami: „Baví mě to, je to práca s lidma.“

 

Slovenčina

Pohroma zo Zákopčia

Slovenčina počarila viacerým národom v našom okolí. Najviac z nej preberali Maďari, hoci to nepriznajú ani na dereši. Od Slovákov prebrali mnohé slová z oblasti cirkvi, štátu, vojenstva, poľnohospodárstva. Len tak po pamäti: po maďarsky je kresťan kerestyén, streda je szerda, piatok je péntek, kráľ je király, dvor je udvar, pohár je pohár, čata je csata, víťaz je vitéz, tábor je tábor, kopija je kopja, puška je puska, kobyla je kabala (niektorí znalci judaizmu nevylučujú, že aj označenie pre tajné židovské učenie – kabala – pochádza zo Slovenska), býk je bika, baran je bárányi, medveď je medve, potkan je patkány, páv je páva, bôb je bab, mak je mák, višňa je visznye. Ruka je však napríklad kéz, čím chcem rukolapne ilustrovať, že medzi maďarčinou a slovenčinou sú aj rozdiely. Málokto vie, že dokonca aj zdanlivo írečité maďarské slovo ajtó – dvere, má pôvod na Slovensku. Keď kočovní Húni dorazili svojho času do obce Dverníky (dnes Dvorníky), po prvý raz v živote videli pevné obydlia s oknami a dverami. Lúpili  a brali všetko, čo nebolo pripevnené. Veľmi sa im zapáčili najmä dvere, ktoré boli pre Dverníky typické. Dvere sa pohybovali voľne dnu i von a keď ich v istom dome začal starý Hún vyberať, zúfalý slovenský sedliak zvolal: „Aj to?“ Hún to pochopil tak, že vec, ktorú berie, sa volá ajtó. Odvtedy Maďari takto volajú dvere a vo väčšine maďarských domácností sa dodnes dvere skutočne používajú. Keďže ani slanina, klobása, koláče, lekvár, kapusta, klobúk, kľúč neboli pripevnené, pobrali aj tie, a odvtedy sa udomácnili v ich jazyku.

Za  uhorských čias bolo používanie slovenčiny na verejnosti dosť dlho trestané. Napríklad v stolici Veszprém dostal v roku 1827 Martin Bartoš 64 palíc, Juro Janáček 50, Pavel Rus štyridsať a Štefan Vrabec pre vysoký vek iba 24 palíc. Palicovalo sa za to, že Slováci sa pri bohoslužbe opovážili hovoriť po slovensky. Keď turčiansky poslanec František Justh navrhol na sneme v Prešporku prijať slovenčinu za diplomatický jazyk, keďže jej rozumeli všetci Slovania žijúci v Uhorsku, zožal búrku posmechu. Slovenčina má viacero špecifík, ale na jedno môžeme byť ozaj hrdí. Je to náš, slovenský vokáň. Pomenovali ho po slovenskom jazykovedcovi Františkovi Vokáňovi, ktorý po štúdiách na Sorbonne, kde sa venoval diakritickým znamienkam, získal titul doktora v odbore cirkumflex. Práve vďaka nemu mali Slováci ako jediný národ či národnosť v Karpatskom oblúku možnosť zoznámiť sa so znamienkom, ktoré sa slovenskom jazyku domestikovalo ako vokáň. Bolo to práve na počesť Františka Vokáňa (pôvodne Vuokáňa). Zaradenie vokáňa do slovenskej abecedy znamenalo definitívne odpútanie sa od českého ů a triumfálne víťazstvo slovenčiny. František Vokáň vynašiel ô v podstate zo súcitu. Pri svojich cestách stredným Slovenskom si všimol nadpriemerný výskyt obyvateľov s vykrivenými ústami, čo im sťažovalo konzumáciu nápojov i jedál. Ukázalo sa, že to majú od častého vyslovovania slov ako kuoň, vuol, uosmy, puovodný, puovabný, kuora, huorka, vuokol, luožko, muoj ai. Keďže František Vokáň mal v mladosti podobné problémy s ústami, rozhodol sa pre rázny krok. Dnes môžeme spokojne konštatovať, že vďaka nemu sa zlepšil aj zdravotný stav Stredoslovákov, ktorým sa výrazne skvalitnilo trávenie. Naše jedinečné ô si neprávom privlastňujú aj Francúzi, Gréci a dokonca aj Kašubovia, Slovinci, Luxemburčania, Portugalci, Turci, lenže tí ho aj tak nevedia používať. Treba sa spýtať, čo robia naši europoslanci, lebo si nespomínam, že by niektorý z nich nastolil tento problém v Európskom parlamente. My si však náš vokáň musíme hájiť aj pre iné dôvody. Bez neho by nebolo hriatô!

Slováci patria podľa prieskumu Európskej únie k najtalentovanejším národom, pokiaľ ide o znalosti cudzích jazykov. Umiestnili sme sa na skvelom desiatom mieste v znalostiach cudzích jazykov vôbec. 85 percent Slovákov totiž rozumie aj inému jazyku ako svojmu materinskému. Ako druhý jazyk, ktorému rozumieme, sme uviedli spravidla češtinu – na rozdiel od Čechov, ktorí slovenčine prestali rozumieť – čo je úžasné.             Naše genetické predpoklady pre cudzie jazyky potvrdil už Slovenský týždenník z 29. apríla 1910, keď priniesol správu o predvolebnej návšteve baróna Ludvíka Lévayiho v Zákopčí pri Čadci. Lévay po polhodinovom zápalistom prejave v maďarčine zistil, že mu nikto, ale vôbec nikto nerozumie. Voliči žiadali Lévaya, aby hovoril po slovensky, čo by nezvládol. Tak ho vyzvali, aby k nim prehovoril po anglicky. Na barónovo počudovanie ho všetci rozumeli. Barónovi vysvetlili, že Zákopčania chodia študovať angličtinu rovno do Ameriky. Odvtedy, čo začali Kysučania chodiť do Ameriky, sa angličtina stáva stále výraznejšou súčasťou našej materinskej reči a pomaly, ale isto sa do nej transferuje. Už nemáme roľníkov, ale farmárov, piesne nahradili songy, drotári predávajúci svoje výrobky sa zmenili na dílerov so šmejdovskými hrncami, naši poslanci už zákony netvoria, ale kreujú, nepracujeme v podnikoch, ale v holdingoch, v ktorých nemáme pracovné stretnutia, ale mítingy, zabudli sme na podnikové výhody, lebo dostávame benefity, v ktorých sa už necítime dobre, ale i tak sme okej, stanovené úlohy nekontrolujeme, ale čekujeme, nemáme známe osobnosti, ale celebrity, ktoré sa nezverejňujú, ale medializujú a v médiách už nemáme staré dobré krátke správy, ale hedlajny, namiesto nákupných centier máme šopingparky, v ktorých nie sú kiná, ale sinemapalasty, (výslovnosť tohto slovného hybridu spôsobuje náramné ťažkosti najmä jachtavosťou postihnutej menšine) a v kunsthalle obdivujeme to, čo sme predtým pokojne obdivovali v domoch umenia, v sinemapalastoch nechrúmeme pukance, ale popkorny, nie sme bez partnera, ale singl, na dovolenky nechodíme do horských hotelov, ale mountainrezortov, nejdeme do dedinskej krčmy, ale do pubu, náš výzor sme nahradili imidžom. Americká televízia Markíza nenazve zábavný program Hospodársky dvor, ale Farma. Kto by si len pomyslel, že všetko to spôsobilo zopár Kysučanov zo Zákopčia?!

Cudzinci potvrdzujú, že slovenský jazyk je pre nich náročný. Pre niektorých je slovenský jazyk nielen náročný, ale aj najdlhší. Potvrdila to i Diana Mlynáriková z Banskej Bystrice, ktorej jazyk má vo vyplazenom stave rovných sedem centimetrov. Stav vyplazenia sa meria od hranice horných zubov.