6. júla si nielen Česi, ale všetci tí, ktorí hľadajú pravdu pripomínajú šesťsto rokov od upálenia Majstra slobodných umení Jana Husa.
Previnil sa tým, že hlásal slovo Kristovo a kritizoval tých, ktorí slovo a skutky Kristove prekrútili. Odsúdil zhýralosť cirkevných hodnostárov, ktorí ho v roku 1411 exkomunikovali, čo bol začiatok jeho cesty na hranicu.
Snažil sa kázať slovo božie prostému ľudu v jemu zrozumiteľnom jazyku – v češtine.
Zo syna chudobného poddaného sa svojou túžbou po múdrosti vypracoval až na rektora Karlovej univerzity.

Keď naňho pápež uvalil kliatbu, Hus ho odvážne a pravdivo označil za ancikrista na čo ho pápež prikázal zatknúť a zrúcať pražskú Betlehemskú kaplnku, v ktorej kázal. Odvážny kazateľ pápeža ignoroval a odvolal sa ku Kristovi, ako k najvyššiemu sudcovi. Odvolával sa na evanjeliá, v ktorých Ježiš priamo nariaďuje svojim nasledovníkom, aby jeho slovo šírili. Kritizoval hodnostárov cirkvi, žijúcich v prepychu v hlbokom rozpore s tým, čo kázal a ako žil Ježiš. Cirkevná hierokracia cítila ohrozenie svojho monopolu a majestátu, pretože ich sa ľud bál, kým Husa miloval. Pýtal sa, či môžu klerici vlastniť pozemky, keď majú uvádzať ľudí do kráľovstva ducha. Biskupi ho namiesto odpovedí poslali do vyhnanstva. Uchýlil sa na Kozí Hrádek, kde v lone prírody, obklopený lúkami, lesmi a najmä jednoduchým ľudom napísal svoje kľúčové dielo De ecclesia, v ktorom ostro vystúpil proti dogmatickej cirkvi. Tvrdil, že hlavou cirkvi nie je pápež, ale Kristus a pápež a kňazi nemajú právo považovať sa za nástupcu Krista pokiaľ nežijú v súlade s jeho učením.

Na pozvanie kráľa Žigmunda Luxemburského sa Hus vydal na koncil do Kostnice v presvedčení, že bude slobodne diskutovať o svojich tézach. Kráľ však s jeho podporou skončil vo chvíli, keď začal kázať proti odpustkom, na ktorých mal kráľ podiel. Namiesto diskusie ho súdili. Hus argumentoval Bibliou a žiadal, aby tvrdenia, ktorými ho označovali za kacíra, dokázali citátmi z Biblie. Namiesto argumentov však žiadali, aby svoje učenie odvolal. Kvôli pravde opustil aj priateľov. „Ak sa mám rozhodnúť medzi priateľom Štepánom a priateľkou pravdou, dávam prednosť posvätnej pravde.“ Svoje a teda Kristovo učenie neodvolal a tak ho aj s Kristovou pravdou upálili. O rok skončil na tej istej hranici na tom istom mieste druhý Čech – Hieroným Pražský. Títo dvaja odvážni muži začali demontáž lži, demontáž prekrúteného Kristovho učenia. Azda najčastejšia otázka, nad ktorou Hus počas svojho života aj koncilského súdu premýšľal bola: „Ako je možné, že takú krištáľovo čistú pravdu nevidia?“ Nechcel si pripustiť, že podlosť, mocibažnosť a chamtivosť jeho oponentov je taká silná, že v záujme udržania či získania mocenského komfortu sú ochotní zapredať nielen Krista a pravdu jeho slova, ale aj sami seba, svoju predajnosť navyše povýšiť na cnosť a chránení mocou meča a povier sa ešte tvária dôležito. Nepripomína vám Husov príbeh až na jeho upálenie, príbeh istého slovenského arcibiskupa, ktorého majitelia pravdy rovnako ponížili a poslali do vyhnanstva? Výročie upálenia Husa je o to viac výzvou aj pre nás.

Jozef Banáš pre mesačník Metropola, 7/2015